Dostal som rozhorčený mail od istej pani, v ktorom mi vyčíta, že už sa aj taký slušný človek ako ja dal na písanie erotickej literatúry. Akoby sme tu nemali dosť všetkých odtieňov šedej, či hotelov v Paríži.
Usmial som sa, pretože k dobrej erotickej literatúre akou je napríklad Millerov Obratník raka (mimochodom v USA vyšiel až tridsať rokov potom ako uzrel svetlo sveta vo Francúzsku) mám výsostne pozitívny vzťah. Ako k erotike samotnej. V súčinnosti s láskou je milovanie sa s tou/tým, koho ľúbite tou najúžasnejšou emóciou, ktorú môže človek zažiť.  

A tak mi aj bolo po výčitke od neznámej pani trochu ľúto, že môj čerstvý román Velestúr, ktorý má v podtitule „Román o hľadaní rozkoše“ nie je o takej erotike, akú si tá pani a s ňou väčšina z nás predstavuje. (Zrejme by sa príbeh so sexuálnym podtónom aj lepšie predával).

Áno, rozkoš vnímame výlučne v konotácii erotickej, ibaže tá, ktorou sa zaoberá môj román je rozkošou, po ktorej každý z nás túži po celý život. Je rozkošou Epikurovskou, ktorý vraví: 

Najvyššou rozkošou v živote je stav bez bolesti a utrpenia.

Táto myšlienka je mottom mojej knihy a ak by si tá pani knihu otvorila, našla by ju hneď na druhej strane a neposlala by mi vyčítavý mail. Život bez bolesti je našou najväčšou túžbou, bojíme sa bolesti a utrpenia, a predsa sú práve ony tým, čo nás v živote najviac posúva, privádza k zastaveniu a zamysleniu.
V každom vzlete je zárodok pádu, v každom páde je zárodok vzletu. Človek nie je nikdy tak blízko k láske ako keď trpí. Bolesť je náš najúprimnejší priateľ, ktorý nám s otvoreným srdcom hovorí, že náš život sa neuberá správne, že niečo nerobíme dobre. Každá choroba, každá bolesť začína v hlave. Bolesť je pravda, a preto bolí.
Preto nemáme radi pravdu, ani bolesť. A pritom je bolesť láska, ktorá sa bojí, že keď ju pochopíme, prestaneme ju potrebovať.

Priznávam, že inšpiráciou pre môj motivačný román o hľadané rozkoše bola úžasná pieseň Dana Landu – Touha. 

Je to něco jak dech, jak přání na křídlech.
Je to nemožnej cíl, kterej si vymyslil...
nic není dost velkej cíl, aby ses nepokusil.
Volej k nebi přání a všecho bude k mání.
Touha je zázrak!

 

Saint Exupéry hovorí:
Ak chceš postaviť loď, neposielaj ľudí po drevo, ale vzbuď v nich túžbu po šírom mori.

Túžba po láske je hnacím motorom našich životov. Je vierou, ktorá nás vedie k svetlu ako motýľa, ktorý si stále a vytrvalo udiera krídelká o sklo, neraz si ich spáli, ale večná túžba ho vedie za svetlom.

Ak by si bola neznáma pani otvorila moju knihu, dočítala by sa, že krása, láska, odpustenie, súcit a všetky ostatné nádherné veci po ktorých túžime a ktoré nás robia ľuďmi sú v nás, len sa bojíme po nich siahnuť. Strach zatvára naše srdcia a jediné, čo ich dokáže otvoriť je viera a túžba.
Preto je našou úlohou, poslaním túžiť po rozkoši – živote bez bolesti a utrpenia. Ak budeme kráčať odhodlane, určite rozkoš nájdeme. Nie je možné ju nenájsť. Stačí k nej málo – dávať. Základným zákonom našich životov je rovnováha vyjadrená v biblickom:
Čo dáš – to sa ti vráti.

Nie je možné, aby sme zožali kúkoľ, keď do zeme dáme pšenicu. Nie je možné, aby sa z hory neozvala ozvena, keď do nej zavoláme.

Na záver môjho románu sa Muž po sérii bolestivých úderov a rán, ktorých zmysel začína chápať, vracia k svojej Žene a keď sa im spoja dlane, ona sa ho pýta: „Ľúbiš ma?“
Muž prikyvuje, ale ona po toľkých sklamaniach neverí. Dlho mlčia až sa Žena spýta: „Kto si?“
Muž na ňu pozrie, usmeje sa a povie: „Neviem. Spýtaj sa ma, kto som s tebou - poviem ti.“
Žena mu stisne dlaň, pozrie mu do očí a usmeje sa. „Zdá sa, že si pochopil. Bála som sa, že si už zabudol na báseň.“
Muž priloží jej dlaň k ústam a pobozká ju.
„Tak stojím s ránom v pádov aleji, znova sa modlím v starej nádeji. Mne v hĺbkach vrcholov túžba rastie a z výšok priepastí padá šťastie.“

Jozef Banáš