Evka, Miriam, Barborka, Eman, Tibor, dvaja Michalovia, Juraj, Roman, Edko, Marika Lešková – šéfka PR Ikaru a ja sme sa stretli v banskobystrickom hoteli Lux v sobotu 23. júna plní očakávaní. 
Keď som videl rozosmiate tváre prichádzajúcich výherkýň a výhercov súťaže o výstup na Velestúr, vedel som, že bude dobre. 
Už počas obeda sa vytvorila priaznivá energia ktorá doslova sálala z pozitívne naladených účastníkov i napriek tomu, že vonku mrholilo a pribúdajúce búrkové mraky neveštili nič dobrého.

Hoci sme boli všetci odhodlaní vyraziť smerom na Tajov a vydať sa na výstup ku Gergelyho tunelu a pokračovať po červenej hrebeňovkou na Velestúr, po telefonickej konzultácii s Ivetkou, ktorá má kremnické hory doslova v malíčku, sme od pôvodného zámeru odstúpili. Pôda bola premočená a nechceli sme riskovať, že najmä pri výstupe na hrebeň sa niekto pošmykne. 

Šliapať dobré štyri hodiny v daždi by síce bola dokonalá rekonštrukcia výstupu dvoch románových hrdinov, ale my sme chceli mať z pobytu v Kremnických horách dobrý pocit a najmä vrátiť sa do svojich domovov zdraví.
Tak sme sa za všeobecného súhlasu rozhodli pre úspornejšiu verziu – výstup na Velestúr z kremnickej strany.

Po príchode do Kremnice nás privítala duša našej expedície – chatárka Hostinca pod Velestúrom Ivetka Ceferová, ktorá je zároveň kremnickou viceprimátorkou. Navštívili sme kremnický hrad s kostolom Svätej Kataríny a tiež výstavu vzácnych korunovačných mincí, ktoré sa v kremnickej mincovni – najstaršej funkčnej mincovni na svete (od roku 1328, kedy kráľ Karol I. povýšil Kremnicu na mesto) razili pri príležitostiach korunovácií uhorských kráľov v Prešporku.

Z blízkosti dominanty Štefánikovho námestia – morového stĺpu, sme sa presunuli do niekdajšieho kúpeľného domu – dnes reštaurácie Toliar, kde nás čakal historik a môj odborný poradca Alan Dolog s pozoruhodným a podrobným výkladom histórie rúnového písma i velestúrskeho nápisu.

Z Toliara sme pokračovali mikrobusom k Trom čerešniam, odkiaľ nám ostával asi štyridsaťminútový výstup na Hostinec. Napriek neustálemu mrholeniu bola nálada skvelá, najnetrpezlivejší Miško Vojtáš dorazil na Hostinec prvý.

V útrobách tejto historickej budovy nás už čakala Ivetka a blčiaci oheň v kozube, o ktorý sa postarali Sveťo Ferianc a Miro Trgiňa, pečené prasiatko a prekvapenie – nádherný ozembuch, ktorý priniesol a majstrovsky ovládal práve Alan, ktorý je vo svojej domovskej Lehote pri Nitre členom hudobnej skupiny.
Ozembuch nielen podporil náš spev a môj gitarový sprievod, ale nepochybne účinne vyplašil aj plchov, pretože napriek očakávaniam sa v celom hostinci do rána neukázal ani jeden. Pre niektorých, ktorí toto milé zvieratko ešte nevideli, to bolo hádam aj sklamanie.

Zakrátko dorazil na Hostinec aj primátor Kremnice Ing. Mgr. Alexander Ferenčík s manželkou Katkou, mladý, energický muž s dvomi vysokými školami, ale najmä skvelý chlapík a vášnivý Kremničan. Ferenčíkovci s nami boli až do chvíľ, kedy sa večer začal meniť na noc.
Dievčatá sa ubytovali v jednej izbe, chlapci v druhej, ale veľa sa toho – podľa očakávania nenaspalo. Zver v okolí chaty si pochvaľovala náš spev ľudoviek, country aj populárnych hitov.
Debatovalo sa nielen o literatúre, čulá vrava podporená skvelým vínom a pivkom Steiger utíchla až hlboko po polnoci.

Ráno nás zobudilo slniečko a tak sme sa ešte pred raňajkami rozhodli uskutočniť kľúčový bod pobytu – výstup na Velestúr. Zotrvali sme na jeho vrcholovej plošine, prešli celý skalný útvar, preskúmali sme jeho steny, či náhodu neobjavíme dajaký dobre utajovaný nápis a samozrejme sme sa nezabudli vyfotografovať pri stále slávnejšom velestúrskom rúnovom nápise objavenom Pavlom Kriškom.

Priložením rúk na tajomný nápis sme precítili energiu velestúrskej skaly – starého slovanského obetného miesta. Pripomenuli sme si slávnu históriu Slovanov, povedali čo – to o bohyni Veles a bohovi Turovi.

Plní dojmov z prebúdzajúceho sa vrchu sme sa vrátili na Hostinec, odkiaľ sme vyrazili späť na Toliar, kde nám pán Ferenčík starší pripravil skvelé raňajky.
Po nich nás očakával druhý vrchol programu – návšteva niekdajšej bane na zlato – štôlne Andrej v Kremnických baniach. Dosali sme sa až do hĺbky zhruba sto metrov pod povrchom, ale pod nami boli šachty do hĺbky ďalších tristo metrov. Údajne je v hlbinách v okolí Kremnice stále asi 300 ton zlata a 600 ton striebra. Niet divu, že sa uvažuje o obnovení ťažby.
V stabilnej teplote osem stupňov nás v podzemí opäť sprevádzala rodina primátora.

Počasie sa umúdrilo a tak sme sa po obede v skvelej Poľovníckej reštaurácii Silvánus ešte pokochali prechádzkou po historickom Štefánikovom námestí.
Po obede nás už čakal návrat do Banskej Bystrice, posledná kolektívna zmrzlina a rozchod domov, do ktorého sa nikomu veľmi nechcelo.
Dohovorili sme sa, že sa o rok opäť stretneme v Kremnici – Ivetka si termín zodpovedne poznačila.
Nuž uvidíme.

Mne len ostáva z celého srdca poďakovať Marike Leškovej, Ivetke Ceferovej, Alanovi Dologovi, primátorovi Alexandrovi Ferenčíkovi a najmä všetkým účastníkom za skvelú partiu a atmosféru, ktorú vytvorili. Keď už pre nič iné, tak pre tieto nádherné okamihy stálo za to napísať Velestúr.
Stískam všetkým ešte raz dlane a teším sa na stretnutie. Tým, ktorí sa do tejto skupiny nedostali rád tlmočím pozvanie primátora i pani viceprimátorky na Hostinec i na samotný Velestúr. A ja sľubujem, že pokiaľ sa vytvorí spontánne skupina, ktorá sa rozhodne na velestúrsky výstup, rád sa k vám pridám.

Všetkým za krásne chvíle ďakujem.
Jozef Banáš