Hoci od konania ostatného večera „Na kus reči“ už ubehlo niekoľko dní, ohlasy, telefonáty, esemesky, maily neprestávajú.
Tí, ktorí boli prítomní mi vyjadrujú poďakovanie, pozdravujú Rasťa a pýtajú sa kde máva kázne. Skvelá, niekedy takmer sakrálna hudba Johnyho Casha v podaní najlepšieho interpreta tohto skvelého amerického speváka – Slováka Roba Šimka, bola skvostnou súčasťou večera.

Napriek horúcemu počasiu, nabitej a vydýchanej sále Domu kultúry na Vajnorskej, ľudia so zatajeným dychom počúvali rozprávanie slovenského katolíckeho kňaza Rasťa Dvorového, ktorý na tento večer priletel z Ríma. Pôsobí nielen v Taliansku, ale aj v Izraeli, Rusku i na Ukrajine.

Jeho názory na kresťanstvo, Ježiša, cirkevnú hierarchiu, pokrytectvo, zmysel života, hľadanie pravdy prítomných fascinovali. Úprimné, otvorené a nádej dávajúce slová nás všetkých nabili pozitívnou energiou a posilnili nás.

Kládol som Rasťovi aj nepríjemné otázky, no v odpovediach nekľučkoval. Bol to doposiaľ nielen najdlhší večer – trval namiesto zvyčajných deväťdesiatich minút rovných stoštyridsať, ale i najpamätnejší. Na záver som so smútkom skonštatoval, že takýto skvelý kňaz pôsobí v mnohých miestach vo svete, ale nie na Slovensku. Rasťo asi vie prečo... Verím, že tí, ktorí sa nemohli na večer dostať budú tiež uspokojení. Snažili sme sa celý večer nahrať, uvidíme, čo sa nám z toho podarilo. A o čom sme sa s Rasťom zhovárali? S jeho súhlasom prinášam aspoň úryvok z jeho analýzy Jánovho evanjelia, ktorá bola jednou z kľúčových tém večera. Čítajte. Otázky a pripomienky mi pokojne pošlite, budem ich Rasťovi tlmočiť.

 

Ježiš nahrádza Desať Božích prikázaní

Desať Božích prikázaní, daných Bohom, bolo v okamihu zrušené; svet nebol stvorený z perspektívy desiatich prikázaní, ale z perspektívy jedného slova, ktoré je vyjadrené v jednom prikázaní!

Hľa, čo povie Ján v 13 kapitole svojho evanjelia, keď vloží do  Ježišových úst tieto slová: "Nové prikázanie vám dávam" (Jn 13, 34).

Sú dva výrazy ako v gréčtine povedať "nové":

1. 1.     "neos" (neoV) čo znamená "niečo, čo sa pridalo v čase" - tak napr.: mám nové šaty, t.j. mám o jedny šaty viac
2. 2.    "kainos" (kainoV) čo znamená "kvalitu, ktorá vyvracia všetko ostatné" - niečo nové, čo je tak krásne, že zatemňuje a ruší všetko ostatné.

3. Ježiš hovorí: "Dávam vám kvalitatívne nové prikázanie", a ako jedno slovo proti desiatim slovám, toto jediné prikázanie ruší a vymazuje všetkých desať prikázaní.
4. V prikázaní - jedinom prikázaní, pretože neexistuje žiadne ďalšie v spoločenstve veriacich -  v jedinom prikázaní, ktoré dáva Ježiš svojmu spoločenstvu, nemenuje Boha. Prípad úplne nevysvetliteľný a zriedkavý. V prikázaní ktoré zriaďuje  náboženstvo, vieru, hlavné miesto má mať Boh. Pomyslíme len na desať Božích prikázaní; hneď v prvom sa vyhlasuje: "Ja som Pán, tvoj Boh", atď.
5. V jedinom prikázaní, ktoré Ježiš zanecháva svojmu spoločenstvu, sa Boh nespomína!
6. Toto prikázanie znie: "Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa milovali navzájom. Aby ste sa aj vy vzájomne milovali, ako som ja miloval vás". Nežiada lásku k Bohu, ale vyžaduje lásku ktorú je možné odovzdať a zdieľať medzi ľuďmi, tú istú, čo nám on sám ukázal. Ježišova láska, tá ktorú nám zjavuje, je bezpodmienečnou láskou, ktorá sa nenechá ovplyvniť postojmi a reakciami človeka. To je to, čo potom Ján nazve "vernou láskou". A v tomto jedinom prikázaní Boh nie je menovaný.

Ježiš vylučuje z jediného prikázania ktoré zanecháva lásku k Bohu – pretože láska k Bohu môže byť ovocím ilúzie - a namiesto toho dáva praktickú lásku. "Odovzdávajte si navzájom  rovnakú lásku, akou vás ja milujem": toto je jediný dôkaz toho, že milujete Boha.

Ide o novú kvalitu lásky, ktorá pochádza od Boha a anuluje všetko čo bolo predtým. Tento jediný príkaz úplne prekoná staré prikázania. Prikázanie ktoré hovorí: "Nezabiješ...", predstavte si, novým prikázaním je prekonané: Ježiš hovorí o dávaní života za druhých. Ohraničiť sa len na to aby sa druhým nebral život, to  patrí do primitívneho obdobia viery. Ježiš hovorí: týmto prikázaním nielen že nie je možné vziať život druhým, ale musíme dať svoj život pre druhých, čo znamená urobiť z nášho života dar pre druhých, aby aj iní mali plnosť života. Už viac neplatí: "Nepokradneš", ale to čo máš, to čím si, daj druhým k dispozícii... a tak ďalej.

Spoločenstvo veriacich, už od tohto prvého verša sa cíti slobodné, oslobodené od zákona, od príkazov a požiadaviek, od hrozieb, ktoré tu boli, pretože za nedodržanie  prikázaní, hrozili kruté tresty.

Boh je optimista čo sa týka človeka. Nie žeby Boh nevidel, samozrejme že Boh vidí človeka, takého aký  je, s jeho obmedzeniami a chybami - ale on má plán, a to aj napriek ľudskej nevere a zrade, a tento plán sa mu podarí uskutočniť.

Aký je to plán?

Pozdvihnutie človeka do jemu vlastnému stavu, udeliť človeku božský stav, naplniť ho Božím životom, ktorý ako aký bude nezničiteľný a ani smrť nebude schopná ho premôcť. Tento Boží plán, ktorý ohlasoval Ježiš svojmu ľudu, zástupcovia Boha, hierarchia a náboženské autority, ktorí mali moc a robili sa prostredníkmi medzi Bohom a ľuďmi sprostredkujúc im Božiu vôľu, bude považovaný za závažné rúhanie.

O tých, ktorí v mene chybného chápania Boha potláčajú svoj vlastný život, sa Ježiš vyjadruje strašnými slovami: pozor, je nebezpečné sa s nimi stretnúť, pretože navonok vyzerajú svätuškári, zdajú sa byť veľmi mystickými ľuďmi, sú však "ako neoznačené hroby a ľudia ani nevedia, po čom chodia" (Lk 11, 44), alebo sa podobajú "obieleným hrobom, ktoré zvonka vyzerajú pekne, ale vnútri sú plné mŕtvolných kostí a všelijakej nečistoty" (Mt 23, 27).  Či je niekto v spoločenstve s Bohom vidieť podľa toho, že má natoľko hojnosť života a môže ho odovzdávať druhým. O ľuďoch, ktorí sú presvedčení, že spoločenstvo s Bohom dosiahnú umŕtvujúc svoje životy, svoje emócie, hovorí Ježiš, že zdajú sa byť dobrí, na pohľad krásni, vyzerajú ako svätí, ako mystici, ale musíme byť opatrní, treba sa od nich držať ďaleko, pretože ak sa s nimi stretávate, môžu vás nakaziť; pretže vo vnútri sú plní smrti a nemajú v sebe žiadny život, komunikujú iba smrť. Boží plán však obsahuje život: Všetko čo má život pochádza od Boha, všetko čo nemá život a nie je život, nie je od Boha.

Ježiš,  sa na svetelné roky vzdialili od pesimizmu, ktorý židovská kultúra - a predovšetkým - grécka vštepovali do ľudí. Pesimizmus o človekovi, ktorý považoval človeka za väzenie, v ktorom sa duša dusí; preto je nevyhnutné potláčať svoj život, umŕtvovať ho, aby sa tak mohol rozvíjať duch. To všetko patrí do gréckej filozófie, ktorá nakazila aj židovské náboženstvo. A tak  tvrdili, že ľudský život je plný zla, že treba  potláčať život v človeku, rozdrviť, umŕtviť každú formu vitality, aby sa tak duch mohol oslobodiť.

Čo je teda dôležitejšie: teológia či skúsenosť človeka? Pretože nie vždy sa tieto dva aspekty zhodujú. Je možné, že moja životná skúsenosť je pre mňa dobrá; žijem v atmosfére, ktorá mi dala a dáva pokoj a umožňuje mi milovať druhých a robí ma šťastným, ale môže sa stať, že táto situácia, je z hľadiska teológie alebo morálky nielen nedobrá, ale dokonca hriešna, preto sa jej musím vzdať, udusiť ju.

Niet v evanjeliách proroka, či Božieho posla, ktorý by patril k náboženskej hierarchii. Keď chce Boh zasiahnuť do dejín ľudstva, dôkladne sa vyhýba svätým miestam a nábožensky založeným ľuďom. Jediný raz, keď sa o to pokúsi, skončí to úplným fiaskom: skúsil to s kňazom Zachariášom a on mu neveril. Boh sa dôsledne vyhýba tejto kategórii osôb a vyberie si obyčajných ľudí.