Umrel kamarát, vzácny človek, dobrák od kosti, vždy veselý s úprimným smiechom, ktorým dokonale nakazil svoje okolie.

Štefan Pipa, ozajstná hviezda a legenda.

Mal som v sobotu skvelý, priam úžasný zážitok.
Navštívil som Deň kroja v rámci Radvanského jarmoku v Banskej Bystrici. Bolo mi cťou, že som bol tak trochu i ja súčasťou tejto skvelej akcie – mojou spomienkovou prednáškou o Milanovi Rastislavovi Štefánikovi v Stredoslovenskom múzeu v Thurzovom dome.

Nezvyknem dávať na verejnosť moje súkromie, ale udalosť, ktorá sa stala pred päťdesiatimi rokmi je výnimočná.
Po dlhom váhaní či sa mám vrátiť z vtedajšej Nemeckej spolkovej republiky, alebo nie, som sa napokon rozhodol pre návrat. Aj keď sme boli už takmer rok okupovaní vojskami Varšavskej zmluvy, veril som – tak ako písali noviny, že pobyt cudzích vojsk je len dočasný.
Nebol.
Ale urobil som dobre, že som sa vrátil.

Všetci zodpovední ľudia, ktorí si ešte zachovali súdnosť, sledujú so stále väčším znepokojením rastúcu rusofóbiu a dezinformačné tance okolo Ruska, jeho prezidenta, ruských aktivít domácich aj medzinárodných. Práve som dokončil preklad Zweigovej novely „Pred búrkou“, v ktorej slávny autor opisuje dôvody začatia prvej svetovej vojny.
Jedným z podstatných bola západoeurópska rusofóbia vyvolaná predovšetkým rastúcou agresivitou Nemecka. Rusofóbia bola v Rakúsko – Uhorskej monarchii takmer módna záležitosť, kto sa vyslovil o Rusoch, Srboch a Slovanoch pozitívne, bol okamžite označený za rusofila, nebezpečného pansláva, konšpirátora (áno už vtedy), šíriteľa nepravdivých správ (termín hoax ešte vtedy nebol) a bol verejne pranierovaný. Väčšina občanov si myslela svoje, chcel mať svätý pokoj, mlčala a skončilo to vieme ako...