Nezvyknem dávať na verejnosť moje súkromie, ale udalosť, ktorá sa stala pred päťdesiatimi rokmi je výnimočná.
Po dlhom váhaní či sa mám vrátiť z vtedajšej Nemeckej spolkovej republiky, alebo nie, som sa napokon rozhodol pre návrat. Aj keď sme boli už takmer rok okupovaní vojskami Varšavskej zmluvy, veril som – tak ako písali noviny, že pobyt cudzích vojsk je len dočasný.
Nebol.
Ale urobil som dobre, že som sa vrátil.

Cestu z nemeckého Kolína som nastúpil 8. augusta 1969 presne v deň, kedy fotograf Macmillan urobil pred štúdiom na Abbey Road v Londýne slávnu fotografiu členov skupiny Beatles prechádzajúcich cez prechod. Na druhý deň som bol doma a nastúpil ako vedúci medzinárodného študentského tábora na Spišskom hrade. Samé cudzinky a samí cudzinci.
Jediná Slovenka – vtedy šestnásť a polročná Mária z Prešova prišla v sprievode matky. 

Keď matka zistila, že na pracovisku iný vedúci nie je iba ja s dlhými vlasmi á la Beatles, sklamane povedala: „Tak mi na ňu dávajte pozor.“
Vzal som slová tej pani vážne. O tri roky sa stala mojou svokrou a tá mladučká slečna mojou manželkou.
11. augusta 2019 bude rovných päťdesiat rokov čo sme spolu.

Poviem vám, zadarilo sa, pánboh mi poslal do cesty skvelú ženu, ktorá ma na dlhoročný vzťah prostý recept: Nemajte očakávania a nebudete sklamaní.

Chcem aj touto cestou poďakovať mojej úžasnej manželke Márii za všetko!
Ria, Ty už vieš:)
A pridávam maličkú spomienku z našej spoločnej knižky: „Deň do večnosti“:

Ľúbiš ma?
Prikyvujem,
Neveríš.
Si mi verný?
Prikyvujem,
Neveríš.
Si to ty?
Prikyvujem,
Neveríš.
Kto si?
Neviem.
Spýtaj sa – kto som s tebou, poviem ti.

J.B.