Nikdy som sa nerátal medzi Slovákov pripravených sadať na kone a zbehnúť robiť poriadky do Budapešti.
Vždy som však bol slovenský vlastenec, alebo ako sa dnes v súlade s vykoreňovacím trendom vraví – patriot.
Veru tak, prestávame byť vlastencami, prestávame byť roľníkmi a stávame sa farmármi, už nemáme správy, ale hedlájny, zákony v Národnej rade (!) netvoríme, ale kreujeme, nehovoríme prepáč, ale sóry, namiesto dobre nastúpilo okéj, a prekvapenie už neprejavujeme ako kedysi Satinský s Lasicom zvolaním fíha, ale vyvaľujeme buľvy slovom vau. V televízii už nepozeráme naše pôvodné programy a špičkové slovenské pondelkové inscenácie, ktoré milovali aj Česi, poznajú mladí len z nášho nostalgického spomínania.