V utorok to v Trnave vrelo. Praskala vo švíkoch.

Teda presnejšie Knižnica Juraja Fándlyho, ktorá musela zvládnuť nápor približne 160 návštevníkov, obdivovateľov a fanúšikov výbornej moderátorky. Tá si svojím inteligentným humorom získala nielen popularitu, ale i uznanie.

V Trnave zabávala ľudí Adela Banášová a jej otec, úspešný spisovateľ  Jozef Banáš.

Mal som v živote možnosť zhovárať sa s ľuďmi z mnohých národov. Niektorí boli uzatvorení a mlčanliví, iní otvorení a zhovorčiví. Dokonca sa s úsmevom na tvári a s neskrývaným záujmom zúčastnili debaty, aj keď ničomu nerozumeli, ako napríklad Nepálci, Indovia či Tibeťania.

Našťastie sa viem dohovoriť v niekoľkých jazykoch a tak som si urobil celkom slušný názor o spôsobe komunikácie jednotlivých národov a zistil som zaujímavú súvislosť. Tie národy, ktoré sú v komunikácii úprimné a spontánne, majú vyššiu životnú úroveň.

Milé moje, milí moji, 

absolvoval som už hádam aj do troch stoviek besied doma i za hranicami, a každá z nich bola svojská a pozoruhodná. Mám rád stretnutia s čitateľkami a s čitateľmi, vzájomne sa obohacujeme a povzbudzujeme. Pochvalné i kritické slová sú pre každého autora životodarné.

Na niektoré besedy najmä tie dávnejšie som už pozabudol, viaceré mi však ostali v pamäti. Tá štvrtková – v posledný marcový deň v záhorskej Senici mi v pamäti ostane nepochybne.
Bola to celkom iste jedna z mojich doposiaľ najlepšie navštívených a propagovaných besied.

„Áno, možno pôjdem do rizika, že to zasa „schytám“, podobne ako v prípade „Idiotov“ a napokon napíšem aj pokračovanie Dementov,“ povedal Jozef Banáš pre Slovenské národné noviny, ktorým poskytol niekoľko dní pred voľbami do parlamentu rozhovor. Pozoruhodné sú jeho úvahy o veľkej koalícii...
Presuňme sa teda trochu v čase dozadu, odmyslite si, kto napokon vyhral a ako to celé dopadlo. A začítajte sa do rozhovoru pre noviny, ktoré založil Ľudovít Štúr už 1.augusta 1845 a vydáva ich Matica slovenská.

Vo voľbách vraj,  ide o všetko...! Ale komu? 
Fascinuje ho neuveriteľná obetavosť kandidátov, hraničiaca až so stavmi ich smrteľnej úzkosti v prípade, že neuspejú a nebudú nám môcť slúžiť.
Títo ľudia sú ochotní nechať sa okydávať, pľuť na seba, „zhoväďovať“ sa až za hranice pochopiteľného len preto, aby sa  obetovali za občana.