Mal som v živote možnosť zhovárať sa s ľuďmi z mnohých národov. Niektorí boli uzatvorení a mlčanliví, iní otvorení a zhovorčiví. Dokonca sa s úsmevom na tvári a s neskrývaným záujmom zúčastnili debaty, aj keď ničomu nerozumeli, ako napríklad Nepálci, Indovia či Tibeťania.

Našťastie sa viem dohovoriť v niekoľkých jazykoch a tak som si urobil celkom slušný názor o spôsobe komunikácie jednotlivých národov a zistil som zaujímavú súvislosť. Tie národy, ktoré sú v komunikácii úprimné a spontánne, majú vyššiu životnú úroveň.

Besedoval som o mojich knihách v Haagu a Kodani, predtým vo Frankfurte, Zürichu a Paríži. Dostával som otázky nielen príjemné. Kládli mi ich však priamo do očí, každý sa predstavil plným menom. 

Trochu ma táto úprimnosť prekvapila. Priatelia, ktorí už dlhšie žijú v Kodani a v Amsterdame mi vysvetľovali, že aj im trvalo istý čas, kým si zvykli na holandskú či dánsku priamočiarosť. Niekedy mali dokonca pocit, že Holanďania a Dáni sú nezdvorilí, keď vo svojich vyjadreniach nekľučkujú a nevykrúcajú sa.
Po čase však pochopili, že tento spôsob komunikácie im je prirodzený a vôbec sa nechcú nikoho dotknúť, tobôž ho uraziť.

Môj slovenský priateľ žijúci v Holandsku mi potvrdil, že slovo anonym sa v tejto krajine vyskytuje výrazne menej ako na Slovensku. Tam sa výhrady voči druhému hovoria rovno do očí. Túto skúsenosť mám so severskými národmi a s Američanmi a Kanaďanmi osobne. Keď ma kritizovali, alebo mi verejne oponovali na medzinárodných fórach, cítil som sa spočiatku dotknutý, ale časom som pochopil, že to myslia úprimne a považovali by za nedôstojné vyjadriť svoj názor poza chrbát.
Tak ako vravel Kristus – „tvoja reč nech je ano – ano, nie – nie“.

Nóri, Švédi, Dáni, Holanďania sú národy početnosťou podobné Slovákom. Zaujímavé je, že sa vo svete dokázali ďaleko viac presadiť ako my. Premýšľal som nad ich a našou históriou. Na rozdiel od ich sebavedomej histórie sa my podobným pochváliť nemôžeme. Tisícročná absencia vlastného štátu a teda zodpovednosti za seba samých sa v našej národnej povahe prejavila.

Svojho času som na jednom z palácov viedenského Hofburgu objavil pri jednom z bočných schodíšť nápis „Lakaientreppe“ – schodište pre lokajov. Naši predkovia majú s lokajstvom svoje skúsenosti. Vo Viedni, Budapešti, ale aj doma.
Pozor, mám na mysli lokajov a nie sluhov. Sluha je ten, kto svojmu pánovi slúži oddane a má pána rád. Lokaj je ten, kto sa tvári, že slúži pánovi oddane, do očí sa mu zaliečavo usmieva, no zozadu by ho najradšej zaklal. Možno tu niekde vznikli prví slovenskí anonymovia. Zdá sa, že lokajská tradícia anonymov sa úspešne v našich génoch usadila a funguje naplno.

Mnohí z nás majú s anonymami osobnú skúsenosť. Zbabelo vypisujú z bezpečia svojich internetových úkrytov a tešia sa ako smradia a blížia tým, ktorí sa nemôžu brániť. Kydajú hlava nehlava a keď ich človek vyzve, aby ukázali svoju tvár, keď si na nich posvieti, rozpŕchnu sa ako potkany.

Vo Švédsku, Dánsku, Nórsku, Holandsku, USA je pretvárka a pokrytectvo v ľuďoch ďaleko menej zakorenená ako u nás, či v južných krajinách. Grécke lži sa ukazujú vo svojej nahote, Taliani dlhé roky trpeli farizejského premiéra s ukážkovou vlasovou pomádou a málokomu to vadilo.

V našich katolíckych farnostiach majú tiež skúsenosti s farármi a ich kuchárkami, všetci v dedine to vedia, ale pokrytecky to tolerujú. Veď si o pánovi farárovi či inom blížnom pekne porozprávame vtedy, keď tam s nami nebude. Tak po slovensky, poza chrbát, anonymne.

Neviem či anonymita, teda zbabelosť dajako s tým súvisí, ale všimol som si, že tam, kde sú ľudia úprimnejší sa žije lepšie. Nielen duchovne ale i materiálne. Porovnajte si protestantské krajiny severnej Európy s tými katolíckymi na juhu, kto hospodári zodpovedne a kto nezodpovedne, porovnajte si životnú úroveň väčšinovo nekatolíckej severnej Ameriky s katolíckou južnou Amerikou. Rád by som, keby som sa mýlil...

Predstavujem si ako asi vyzerá tvár niektorého z tých zbabelcov, ktorí na mňa anonymne brýzgajú. Už roky mám sen, že sa nájde aspoň jeden, ktorý vyjde zo svojej anonymity a ukáže mi tvár. Možno, ak dokážu vyjsť zo svojej lokajskej anonymity všetci slovenskí zbabelci, budeme jedného dňa tam, kde sú Švédi, Dáni či Holanďania.

Ale aby som dal možnosť aj zbabelcom, končím. Môžu začať brýzgať!

Jozef Banáš pre Blog Gorila, 18.11.2011