Milé moje, milí moji,

tak sa s románom o Štefánikovi dostávam do stavu, ktorý voľakedy môj vzácny priateľ Stanko Radič označil ako "prevádzková teplota". Iný priateľ, motivátor Honza Mühlfeit takýto stav označuje ako flow. Proste veci robíte s takou radosťou a ľahkosťou, že máte pocit, že to ide samé, že to za vás píše ktosi iný.

Na románe "Odchádzanie z času - Štefánik" sa mi pracuje s úžasnou ľahkosťou, keďže ho píšem s radosťou. Ako som sa už zopárkrát vyjadril, vstávam každé ráno o piatej, avšak nie na budík, ale na nadšenie. Sadám za počítač a píšem.

Navyše sa sám mnohému učím, pretože mám skvelých poradcov - Paľa Kanisa, Mira Musila, Petra Uhlíka a ďalších. S Mirom a Paľom sa pravidelne stretávam a tieto stretnutia sú mi pohladením duše. Niekdajšieho ministra obrany SR Paľa Kanisa považujem nielen ja, ale i odborníci, za skvelého znalca Štefánika a tak je pre mňa každé stretnutie s ním takmer školením. Na našom ostatnom sme si pripili na vzájomný úspech - Paľovho štvordielneho dokumentárneho filmu o Štefánikovi a mojej knihy.

Prinášam vám ďalšiu ukážku - kapitola 10 z druhej časti "Vojna". Verím, že vás zaujme.
Srdečne všetkých pozdravujem, Jožo Banáš.

1.kapitolu z pripravovanej knihy si môžete prečítať TU.

Ďalší úryvok vás čaká hneď pod touto fotografiou Jozefa Banáša a Paľa Kanisa.

 

Kapitola 10

Nie som Stefanik!

            Presne v deň Štefánikovho návratu do Paríža - 5. júna, začali na východnom fronte ruské zbory pod velením generála Brusilova ofenzívu, v ktorej za dva dni rozdrvili 4. rakúsku armádu  arcivojvodu Jozefa Ferdinanda. Keď ofenzíva skončila, stáli rakúske a nemecké vojská o sto kilometrov západnejšie a spojenecké médiá písali o skvelom ruskom víťazstve. O tom, že posun sto kilometrov sa dosiahol za cenu 800.000 padlých na ruskej a 614.000 na rakúskej a nemeckej strane sa už nepísalo. 

Na západnom fronte zúrila najväčšia zákopová vojna akú si dovtedy ľudstvo vedelo predstaviť. 1. júla 1916 začala severne od Paríža britská a francúzska ofenzíva na rieke Somma. Mala to byť bitka, ktorá rozhodne a ukončí vojnu. Briti boli voči Nemcom v presile sedem na jedného a napriek nasadeniu novej zbrane – tankov, výrazný úspech nedosiahli, naopak bitka sa zmenila na dovtedy najväčšiu katastrofu v britských vojenských dejinách. Len v prvý deň bitky zmasakrovali nemecké guľomety bezmála šesťdesiattisíc Britov. Jedným z nemeckých vojakov bol aj slobodník Adolf Hitler. Keď sa po pol roku – 18. novembra boje zastavili, zistili velenia oboch armád, že sú na tom istom mieste, kde boli na začiatku. S tým rozdielom, že Briti mali o 420.000 mužov menej, Francúzi o 350.000 a Nemci o 500.000. Traja zo štyroch francúzskych vojakov padli. Jediný výsledok krvavých jatiek na Somme bol, že sa odľahčila situácia Francúzov pri Verdune. Nemci použili po prvýkrát plameňomety a otravný plyn difosgén. Po Verdune sa začali množiť prípady, že vojaci na oboch stranách odmietali ísť do bojov napriek tomu, že ich vlastní generáli nechali vodcov rebélií popravovať.

Mŕtvych bolo treba nahradiť a tak začala francúzska vláda rokovať s ruskou o vyslaní ruských vojakov na západný front. Štefánik s Masarykom a Benešom pochopili, že toto je šanca. Tentokrát už oficiálne predložili francúzskym miestam návrh vytvoriť v Rusku česko – slovenské vojsko, ktoré by sa presunulo na západný front. Spolu s Benešom sa vrhli do presviedčania dôležitých ľudí, ktorí mohli ovplyvniť rozhodnutie francúzskej vlády pre získanie súhlasu s týmto návrhom. Francúzske občianstvo a skutočnosť, že Štefánik bol francúzskym dôstojníkom, boli jeho výhody v porovnaní s Benešom, s ktorým vytvorili v Paríži efektívnu dvojicu. Štefánikove francúzske kontakty boli najväčším kapitálom česko – slovenského zahraničného odboja. V Londýne pravidelne  informoval britské vládnuce kruhy o náladách v Rakúsko – Uhorsku Tomáš Massaryk.  Štefánik dostal od najvyšších francúzskych miest prísľub finančnej, politickej a najmä materiálnej podpory pre našu budúcu armádu, v prípade, že stav našich jednotiek bude najmenej tridsať tisíc. S vervou jemu vlastnou sa pustil do tejto úlohy. Ako dôstojníkovi francúzskej armády sa mu na základe splnomocnení z Paríža a francúzskeho hlavného stanu otvárali spojenecké dvere na najvyšších úrovniach.  Všade kam prišiel mal plnú podporu francúzskych diplomatických a vojenských zastúpení.

Do bytu v Rue Leclerc sa však často vracal unavený a znechutený nepochopením a bohorovnosťou parížskych hodnostárov, ktorým takmer pod oknami – dvestopäťdesiat kilometrov od Paríža išlo v bitkách na Somme a pri Verdune o bytie a nebytie a oni mudrovali o dôležitosti šľachtického stavu, hodnotili premiéry nových kabaretov a dámy sa venovali móde. V boji o Verdun padlo každý deň šesťtisíc mužov na oboch stranách. A to boli šťastnejší, ktorým nepoodtŕhali ruky, nohy, či časti tváre nepriateľské granáty, alebo sa z hrôz nezbláznili. Pristihoval sa, že ho čoraz menej baví chodiť do jagavých parížskych salónov. Zdalo sa mu byť na výsosť pokrytecké rozjímať o mieri pri dobrom koňaku zatiaľ čo na frontoch umierali státisíce nevinných ľudí. Aj Madame de Jouvenel navštevoval len preto, lebo cez ňu viedla cesta ku kľúčovým politickým hráčom Francúzska. Často si pripomínal vetu, ktorú kedysi povedal Victor Hugo Honoré de Balzacovi: „Túžiš zaujať miesto medzi tými, ktorých svet búraš svojim neľútostným perom. V tom je tvoje nešťastie.“ Cítil, že pre nejedného namysleného parížskeho bonvivána je čudný rojko z ďalekého Uhorska, snívajúci o oslobodení svojho ľudu, o ktorom doposiaľ nič nepočuli, príjemným oživením salónnych debát. Neboli to jeho priatelia, nemal priateľov, utešoval sa tým, že priatelia sú len barličky pre slabých. Boli to len ľudia, ktorých potreboval, a preto bol ochotný sa pretvarovať a zaliečať sa im. Občas, keď sa už nedokázal pretvarovať, radšej sa ospravedlnil a odišiel.

Pozoroval z okna svojho bytu náhliacich sa ľudí, ktorých v krutých vojnových časoch zaujímalo jediné – oni sami. Osudy Slovanov a tobôž neznámych Slovákov im boli ľahostajné. Najradšej by svoje pocity vykričal na toto rozmaznané a pritom milované mesto z obloka svojho studeného bytu. Ešte že tu mal priateľov, v ateliéroch ktorých sa cítil byť doma. Domov. Bože môj kde je jeho domov? Ako vyzerajú jeho Košariská, rodný dom, v ktorom už nikto zo Štefánikovcov nebýva? Ako sa darí maminke? Vie len toľko, že po otcovej smrti sa presťahovala k sestre na Myjavu a odtiaľ k bratovi Igorovi do Palánky. Ako žijú sestry? Nemal o nich žiadne správy, z obáv o ich osudy radšej nepísal a vedel, že podobne sú na tom aj oni. Pre ich uhorskú vlasť bol dezertérom, úhlavným nepriateľom a veril, že ich mocní nechajú na pokoji. V tichu a samote bytu v rue Leclerc sa pri pravidelných meditáciách posilňoval a vracal sa do salónov napriek pretrvávajúcim bolestiam usmiaty. V dobíjaní energie mu pomáhali najmä diela hvezdára, filozofa a ezoterika Camille Flammariona. K jeho knihám Obecná kosmogónia, Svety reálne a imaginárne, Boh v prírode či k fantastickým románom Stella, Nebeská púť, Záhada smrti sa neustále vracal.  Znovu a znovu si otváral jeho fascinujúcu knihu: „Atmosféra – populárna meteorológia“ a nespúšťal oči z drevorytu neznámeho maliara, ktorý ilustroval kapitolu – Tvar nebies. Ilustrácia v štýle historizmu šestnásteho storočia zobrazovala tajomstvo. Tajomstvo jeho často sa opakujúceho sna. Tento obraz sa mu zjavoval dávno predtým, ako si zaobstaral Flammarionovu knihu. 

Zvláštna krajina s morom a horskými hrebeňmi, pod ktorými sa rozkladá tajomné mesto ohraničené štvrťoblúkom hemisféry, žiariacim slnkom a strácajúcim sa mesiacom. Pod hviezdnou oblohou kľačí starec v dlhom plášti s paličkou v ľavej ruke, hlava mu vytŕča do vesmírneho priestoru.  Pravou rukou priateľsky zdraví neznámo. Pod obrázkom čítal text: „Un naïf missionnaire du moyen âge raconte même que, dans un de ses voyages à la recherche du Paradis terrestre, il atteignit l'horizon où le ciel et la Terre se touchent, et qu'il trouva un certain point où ils n'étaient pas soudés, où il passa en pliant les épaules sous le couvercle des cieux.“ (Naivný misionár stredoveku dokonca rozpráva, že na jednej z jeho ciest hľadajúc pozemský raj, dosiahol horizont, kde sa nebesia a zem dotýkajú, a vraj našiel bod, v ktorom neboli pevne spojené a tak mohol pokojne vstúpiť do priestoru púhym ohnutím chrbta pod nebeskou klenbou...“ Ohni chrbát pred nebeskou klenbou... Nebeská klenba... Čo je za ňou...?

Flammarionove posolststvá a tajomné odkazy bičovali jeho obrazotvornosť, povzbudzovali ho a mal pocit, že duchovné cvičenia podľa návodov tohto muža mu pomáhajú zaujímať aj chápavejšie postoje k chorobám, ktoré neboli jeho občasnými hosťami, ale celoživotnými spoločníkmi. Od detstva mal namodralé pery – svedectvo problémov so srdcom. Často býval nervózny a náhlivý, akoby tušil, že mu veľa času neostáva. Doba, ktorú žil, si vyžadovala mimoriadne aktivity. Jeho bojiskom bolo sídlo Národnej rady v Rue Bonaparte, francúzske ministerstvo zahraničných vecí na Quai d`Orsay, vrchné veliteľstvo francúzskej armády  v Chantilly a salón Madame Jouvenel.

Diskusie v salóne bývali pod vplyvom kvalitných koňakov búrlivé a citlivý Štefánik podráždený bohorovnosťou salónneho pokrytectva, sa občas ťažko ovládal.

„Drahý priateľ, akokoľvek ste u nás naturalizovaný, akokoľvek ste držiteľom nášho občianstva a slávneho titulu Rytiera Rádu čestnej légie, hoci zatiaľ len na nižšej úrovni, nepoznáte dušu francúzskeho šľachtica, ktorý aj keď sa to nezdá, do veľkej miery v tejto krajine rozhoduje. Nepoznáte vysokú morálku a hĺbku našich citov. Nič v zlom, ale šľachticom sa človek musí narodiť,“ sebavedomo ho poúčal barón de Lacroix.

„Pane pri všetkej úcte k srdcu šľachtica si nemyslím, že je rozdiel medzi šľachetnosťou srdca šľachtického a nešľachtického. Slovo šľachtic je odvodené od slova šľachetnosť, noblesa značí šľachetnosť a v tomto slova zmysle sa za šľachtica považujem aj ja, hoci som sa ním nenarodil. Nie som šľachtic, ale veľkých šľachticov ducha -  Rousseaua, Voltaira, Amédeta, Huga a najmä Balzaca mám prečítaných.“

„Balzac si svoj šľachtický titul vymyslel,“ zasmial sa de Lacroix.

„Napriek tomu je jedným z najväčších Francúzov.“

„Do zvyklostí a spôsobu myslenia šľachty však nikdy neprenikol. Uznávam, bol skvelý spisovateľ, ale nikdy nebol predurčený na to, aby viedol spoločnosť ako my,“ namietol Lacroix.

„Keď ho v revolúcii v roku 1848 chcel La Martine spraviť ministrom, odmietol s tým, že jemu stačí, že je Balzac. Chodievam na hrob tohto veľkého muža často. Na cintoríne Pére la Chaise ho sotva nájdete, stále je obsypaný kvetmi. Mnohé hroby šľachticov spoznáte hneď – nikto si ich nevšimne...“

„Pán Stefanik... príbehy z vašich nespočetných ciest po svete sú veľmi pútavé a nepopieram vašu vysokú spôsobilosť prednášať ich. Ale tak trochu mi váš osud pripomína mieneného podvodného šľachtica pána Balzaca... Aj on veľa cestoval najmä vo chvíľach, keď sa na obzore objavil dajaký nespokojný veriteľ... Pokiaľ viem, aj vy ste boli neustále vo finančných problémoch, od mnohých dôveryhodných ľudí ste vymámili peniaze a keď nebolo na vrátenie, tak ste sa vyparili čo najďalej... prepáčte...“ vyfúkol Lacroix.

Štefánik ostal na chvíľu zarazený, nečakal, že sa v skvostnom salóne nájde toľko zloby. „Pane nepopieram, že som bol a ešte aj bývam v zložitých finančných situáciách, ale požičané peniaze som vždy vrátil.“

„Tak, že ste si požičali od druhého, aby ste mohli vrátiť prvému.“

„Všetky peniaze, ktoré som si kedy požičal som do posledného franku vyúčtoval. Moji veritelia vám potvrdia, že som ich míňal výlučne na projekty zmysluplné, spojené s vedeckým skúmaním.“

„Takže úmysel kúpiť jeden tichomorský ostrov a osídliť ho vašimi rodákmi, aby tam pestovali kokosové orechy je vedecké skúmanie... cha... cha... Aj v tom sa podobáte Balzacovi. On mal však šťastie, lebo sa nad ním zľutovala istá šľachtičná... našťastie poľská šľachtičná...“, pozrel Lacroix úkosom na barónku de Jouvenel, ktorá sa máličko zapýrila. Chcela niečo povedať, no Štefánik ju predbehol: „Pán barón, vždy je lepšie ak sa nad nami zľutujú šarmantné barónky, ako mrzutí baróni...“

V salóne sa vedelo, že od barónkinho rozvodu prejavoval o ňu Lacroix záujem, Sarah však na silnejúce dvorenie takmer večne mrzutého šľachtica reagovala rezervovane. Naopak, Lacroix si všímal jej ústretové a podmanivé správanie sa k mladému dôstojníkovi.

„Nerozumel som vašej poznámke pán Stefanik...!“ poznamenal barón.

„Prepáčte, nie som Stefanik, ale Štefánik... Ešte raz vám to zopakujem... Štefánik, Štefánik... eš... tak ako šampanské nie je sampanské.“ De Lacroix sa kyslo  zatváril, väčšina prítomných sa na Štefánika povzbudivo usmievala.

„Páni, myslím, že nie je dôležité či je človek šľachticom na základe dedičného práva, dôležité je, aby bol šľachticom vo svojom srdci. Poznáme pána Milana už istý čas a nikto nespochybní, že v jeho hrudi bije srdce skutočného uhorského šľachtica,“ povedala pani Sarah a pevne chytila Milana za ruku.

On jej stisk opätoval. „Ďakujem Madame, ale ak by som mohol zmeniť vaše láskavé povýšenie Milana Štefánika do stavu šľachtického, prosím o uvedenie do stavu šľachtického slovenského. Maďari majú šľachticov habadej. Navyše som celkom iste prvý Slovák, ktorého navrhuje do stavu šľachtického francúzska barónka. Madame ďakujem vám za váš šľachetný prístup. Rovnako ďakujem vám páni za to, že ste ochotní ma počúvať. Bez vašej pomoci by sme naše ušľachtilé ciele nedosiahli.“

„Poručík, neustále tu omieľate vaše vízie o zaradení vašich vojakov do nášho vojska, ale to je predsa nezmysel, utópia ak nechcem povedať provokácia. Nikdy našej verejnosti nevysvetlíme, že na našej strane bojujú rakúski zradcovia,“ rozohňoval sa opäť Lacroix. „V tom má Sonnino úplnú pravdu. To by našu verejnosť pobúrilo. Napokon inak ani nemôže. Pokiaľ viem, Haagský dohovor povoľuje použiť zajatcov len na práce nesúvisiace s vojnovými operáciami. Obava, že Rakúšania a Nemci zavedú represálie voči našim zajatcom u nich je veľmi pravdepodobná. A potom nikdy nemôžte vedieť, koľko špiónov vám medzi zajatcov nastrkajú. Zbehovia a zradcovia nám pomáhajú...“

„Pane musím sa kategoricky ohradiť. To nie sú zbehovia a zradcovia, ale českí, slovenskí, srbskí, poľskí, rumunskí a chorvátski vlastenci, ktorí bojujú proti svojim utláčateľom. Pevne verím, že je vám známy fakt, že vo vašej slávnej Deklarácii práv človeka a občana je zmienka aj o cudzincoch, ktorí so srdcom na dlani bojovali na strane francúzskej revolúcie aby pomohli zvrhnúť francúzskych aj svojich tyranov!“

 

Keď v ten večer salón opustil posledný hosť, Sarah ostala sedieť s Milanom v pohodlných kreslách a hodnú chvíľu spolu mlčali. „Za to vás niektorí nebudú mať radi. Ste na pomery parížskych salónov príliš otvorený a priamočiary, hoci, nepopieram, vaše diplomatické schopnosti sú skvelé,“ usmiala sa.

„Madame nie je dôležité či ma majú radi, alebo nie, dôležité je, že ma počúvajú, že im nie som ľahostajný. A ak uznáme, že slovo je čin, tak každý čin vyvoláva rôzne reakcie. Nie je predsa možné, aby s vašim názorom každý súhlasil. Ale mám silný pocit, že sa mi darí získavať sympatie pre našu myšlienku.“

„Hej, len nie všetci ľudia vám prajú, mali by ste byť opatrnejší...“

„Nemám sa čoho báť, moje schopnosti džiu džicu sú celkom dostačujúce,“ zasmial sa.

„Ste neskutočne sugestívny a zábavný. Keby ste si občas dopriali nielen zeleninu, ale aj dobrého homára a k tomu pohárik... sampanského...“ rozosmiala sa. „Neskutočne sa mi páčilo ako ste toho namysleného Lacroixa uzemnili s tým vaším š!“

„Ma ser amie, občas musí byť človek v záujme veci aj nezdvorilý.“

„Prečo vravíte ser amie a nie chére amie? Nerozumiem...“

Štefánik sa rozosmial až sa natriasal. „Keď vám vysvetlím význam slova ser v mojom jazyku ani vy sa smiechu neubránite...“

„Chcem to počuť!“ s úsmevom mu prikázala a zároveň doliala šampanské.

„Ani neviem prečo mi takáto nezdvorilá slovná hračka zišla na um, a vysvetľovať význam tohto nepekného slova dáme vašej úrovne...hm...“

„Chcem vedieť čo znamená po slovensky slovo ser! A prosím neodvrávať!“

„Znamená ... je to veľmi expresívne a je čosi ako francúzske „merde“... prepytujem...“

„Myslíte ako fekália?“ pokrútila hlavou Sarah.

„Tak akosi...hm...“

„Úžasné... ako sa to vyslovuje... prosím ešte raz...“

„Es... Ako Stefanik... ale správne má byť Štefánik. Tak, ako je po francúzsky správne šer a nie ser... rozumiete...“

„Ale keby som bola na Slovensku a povedala ser, tak by sa na mňa asi pekne nedívali... však?“

„To nie.“

„Ale keď poviem pred vami nepríjemnému Francúzovi ser ami, tak vy už budete vedieť čo si o ňom myslím. Mohla by to byť taká naša tajná hra. Čo poviete?“

„Nie je to zlý nápad, len neviem či nevybuchnem do smiechu.“

„Uvidíme...“ Pripili si, ona sa naňho zvodne zahľadela. „Stáva sa mi, že keď vás počúvam, nevnímam ako beží čas. Všímam si ženy, priamo vás hltajú...“

„Mne postačí ak ma budú hltať tie ženy, na ktorých mi záleží...“

„To sú ktoré?“ spýtala sa potichu a hlas sa jej máličko zachvel.

Štefánik prešiel zrakom po jej zvodných krivkách. Uvedomil si, že ho priťahuje. Odvtedy ako jej ho predstavil Anatole de Monzie sa v jej prítomnosti snažil ovládať sa, ale mal pocit, že teraz, keď sú sami, môže jej naznačiť viac. Cítil, že sa mu ani veľmi ovládať nechce. „Napríklad vy,“ usmial sa záhadne.

„Ste akýsi nervózny,“ opätovala úsmev.

„Možno je to tým, že som ešte nikdy nebol sám v prítomnosti barónky...“

„To nie je až tak moja zásluha. Vydali ma za baróna, to je celé,“ odpila si lakonicky. „Ešte sampanské?“ srdečne sa rozosmiala a bez vyčkania odpovede mu naliala. „Ach to vaše es... monsieur Stefanik... Človek trochu zašušle a vo vašom jazyku sa drahý zaraz zmení na... merde! Kúzelná je tá vaša slovenčina...“

„Slovenčina je v poriadku, francúzština je zábavná...“ oponoval rozosmiaty a odpil si.

Uvedomil si, že to bol v ten večer už tretí pohár vína, jeho žalúdok sa však prekvapujúco držal. „Barón Henri Bertrand Léon Robert de Jouvenel des Ursins, už len si zapamätať celé meno vášho manžela... nikdy by mi ani na um nezišlo, že raz budem v takejto spoločnosti.“

„Bývalého manžela... Aj mne to spočiatku robilo problém. Hoci sme sa rozišli, náš vzťah je stále korektný a Henri svojim vplyvom môže vašej veci výrazne pomôcť. Počúvajte, Milan, sme rovesníci, nie ste u mňa prvý raz, prečo si vlastne stále vykáme?“

Štefánik pokrčil ramenami. „Mám vás v príliš veľkej úcte.“

„Som Sarah,“ podala mu ruku a naklonila sa k nemu.

„Milan,“ odvetil a rovnako sa k nej naklonil. Chvíľu si hľadeli zblízka do očí.

„Patrí sa dať aj pusu.“ Sotva dopovedala, priložila svoje pery k Milanovým, pravou rukou stisla pevne jeho ruku a ľavou ho objala. Nebránil sa.

„Potreboval by som sa veľmi rýchlo stretnúť s nejakými vplyvnými poslancami zahraničného výboru...“

„Iná téma ťa v tejto chvíli nenapadla?“ Pevnejšie ho zovrela. „Ale v zahraničnom výbore nepoznám  nikoho.“

„Do zajtra máš predsa dosť času sa s niektorým z nich zoznámiť a pozvať ho,“ usmial sa potmehúdsky.

„Ale len tak to nebude...“

„Veď len tak to ani nechcem...“