Dostávame množstvo ohlasov, kedy už bude nová knižka od Jozefa Banáša. Viete, že Jožko už vyše roka usilovne pracuje na knihe o M.R.Štefánikovi. Vyžaduje si to mnoho štúdia – archívnych dokumentov, kníh o tomto výnimočnom človeku a stretnutí s odborníkmi na Štefánika. 
Teraz máte EXKLUZÍVNE ako prví možnosť začítať sa do 1.kapitoly a budeme radi, ak napíšete, ako sa vám pozdáva.

Nový román "Prebijem sa! Štefánik" má vyjsť na jeseň vo vydavateľstvo Ikar a bude to rozhodne veľká literárny udalosť. Román má dve časti - prvá Mier a druhá Vojna.
„Mám radosť z toho, že mojim poradcom sa text pozdáva, konzultujeme množstvo detailov, prirodzene musím dávať pozor na to, aby som čitateľov neunavil pretlakom faktov. Prvoradý je príbeh, ale rovnako kľúčové fakty Štefánikovho života nemôžem opomenúť,“ tvrdí Jozef Banáš.

Román by mali do života uviesť v predvečer stého výročia vzniku Česko - Slovenskej republiky. „Na mesiac máj mám dohodnuté s priateľmi na Košariskách, že pôjdem písať priamo do Štefánikovho rodiska. Budem preto veľmi vďačný čitateľkám a čitateľom za názor na prvú kapitolu, ktorú si vám s dôverou dovoľujem predložiť,“ dodáva Jozef banáš.

Príjemné čítanie a ak si nájdete čas a chuť, prosím, napíšte pod status na Facebooku pár slov. 

Foto z letiska v mestečku Campofordmido, odkiaľ štartoval Štefánik svoj posledný let.
Campoformido, v minulosti aj Campo Formio sa nachádza v severnom Taliansku pri Udine a je to jedno z najstarších letísk v Taliansku. 

 

 

Štefánik - odchádzanie z času

Časť prvá: MIER

Kapitola 1
Ak sa zabijem...

26. apríla 1919 sa Štefánik v Ríme rozlúčil s markízou Giulianou Benzoni a spolu s náčelníkom česko – slovenskej vojenskej misie v Taliansku majorom Janom Šebom vyrazili vlakom na sever do Padovy. Sídlil tu taliansky „Comando Supremo“ - hlavný štáb, ktorý sem presunuli z Udine v októbri 1917 po porážke Talianov pri Caporette. Rokoval s generálom Badogliom o doplnení výzbroje našich vojsk. Odtiaľ pokračoval autom generálneho štábu za svojimi vojakmi. Cestou nadšene  rozvíjal plány na obdobie po návrate légií z Ruska, vysvetľoval Šebovi svoje predstavy deľby práce medzi ním a ministrom národnej obrany Klofáčom, zanietene rozprával aj o plánoch, ktoré s armádou nesúviseli. Mal nápad vytvoriť ministerstvo turistiky, nahlas uvažoval o mnohých organizačných opatreniach týkajúcich sa usporiadania vecí v novej republike, uvažoval nad postavením Slovenska. „Je nevyhnutné zriadiť dve snemovne – všeobecnú a senát. Ten vždy dobre brzdí. Ten udržiava francúzsku republiku. A prezident musí byť volený. Nebude však surogátom kráľovského majestátu, ako je francúzsky prezident, ale bude prvým úradníkom.  Volený bude na 15 – 20 rokov. V určitých periódach sa zíde súd, ktorý bude činnosť prezidenta kontrolovať. Ak sa mu dokáže protiústavné konanie, bude odvolaný. Najnižší vek pre prezidenta bude 45 rokov.“

Rozhodne nepôsobil ako rezignovaný človek, ktorý sa chystá podať demisiu. V Gallarate, sídle hlavného veliteľstva druhej česko – slovenskej armády, neďaleko Lago Maggiore a na cvičisku Golasecca vykonal 27. apríla prehliadku domobraneckých práporov a bol ich disciplínou a vojenskou zručnosťou milo prekvapený. Nedokázal zakryť nadšenie, keď mu vzdal česť 50. prápor, zložený výlučne z tisíc „statných synov Slovače“, ako ich sám nazval. Z Gallarate sa cez Miláno vracali do Padovy. Bolo nádherné jarné počasie, generál sa kochal pohľadmi na kvitnúce magnólie, čerešne, marhule na ktorých pozadí sa črtali zasnežené končiare južných Álp. Sledoval cestu s mapou na kolenách a rozčuľoval sa, keď zistil, že šofér nejde najkratšou cestou. Ten mu márne vysvetľoval, že cestu pozná naspamäť, ale generála to neuspokojovalo. Mal matematické myslenie a ak sa niečo odchýlilo od plánu, býval nervózny. Keď sa k tomu pridali žalúdočné bolesti, šoféri si to zvyčajne odskákali. V mestečku San Martino nečakane požiadal šoféra, aby zabočil na sever k jazeru Lago di Garda. V dedinke Colombare na rozkošnom polostrove Sirmione vystúpil  a chvíľu sa, okúzlený nádherou prírody, prechádzal po brehu jazera. Nálada sa mu zlepšila a so Šebom si v miestnej taverne objednali po poháriku červeného vína. Chvíľu mlčali, na generálovi bolo vidno, že mu hlavou lietajú roje myšlienok. „Beneš a Klofáč armáde nerozumejú a nemajú mi čo hovoriť do formovania vojska. Ministrom vojenstva som ja! Treba zoraďovať pluky a brigády!“, vyhŕkol.

„Brat minister, dovolím si namietnuť, že snaha ministra Klofáča je privážať domov vojsko s čo najmenším počtom cudzích dôstojníkov. Ich pobyt je veľmi nákladný, ale hlavne si s vojskom jazykovo nerozumejú. S vlastnými silami, hodnosťami kapitána a majora sme vystačili nanajvýš po úroveň práporov, pre vyššie formácie by sme museli angažovať veľký počet cudzích dôstojníkov. Sám vravíš, že naša armáda musí mať národného ducha a ten cudzí dôstojníci nemajú.“

„To teda nemajú,“ zamĺkol súhlasne Štefánik.

Šeba využil jeho upokojenie a opäť pokračoval v téme, ktorá už generála pomaly otravovala. „Nechcem byť dotieravý, ale 30. apríla odchádza sanitný vlak 103 z Foligna do Prahy.“

„Nie, pôjdem domov čo najskôr a čo najrýchlejšie. Šrobár píše, že na Slovensku hrozí každý deň maďarská boľševická invázia. Musíme sa na nich pripraviť. Vybavíme Maďarov, zájdem do Prahy a potom sa vrátim na Sibír pre našich chlapcov.“

„Brat minister, zváž si to, letieť nad Alpami na neistom stroji, ponad nepriateľov, ktorí môžu po tebe strieľať, na nepreverené letisko v Bratislave...“

„Brat major, ak je človeku súdené, že má umrieť, tak mu padne tehla na hlavu aj na ulici...“ zasmial sa. „Pozri, aký je to nádherný, priam rozprávkový kraj. Tu by som chcel žiť. A možno sa to aj stane skutkom. Po istej závažnej zmene v mojom osobnom živote, ktorú plánujeme na začiatok júna, by som si tu aj postavil vilu. Pozri na tú nádheru, na tie nekonečné vinice. Mnohé z nich patria našej milej kňažnej Venosa... hm krása...“

Šeba sa k nemu potmehúdsky naklonil: „Giuliana?“ Štefánikova tvár sa roztiahla do súhlasného úsmevu. „Skvelý nápad. Požiadaj tvojho priateľa Jurkoviča, aby ti vilu naplánoval. Naša stavebná čata pod velením majora Vydru dokončila svoje práce, a uvažujeme ju rozpustiť. Ale viem si veľmi dobre predstaviť, že by ti tu postavili peknú vilu z červených tehál, tak aby zapadla do okolitého kraja...“

„Nuž, to ozaj nie je zlý návrh,“ usmial sa potmehúdsky. Pohľadom láskal štíty hôr, ktoré sa odrážali na hladine jazera. „To je nádhera, bože môj, či je tá naša zem krásna.“ Odrazu si akoby sám pre seba začal spievať:

 

Košarišské pole briežkové je,
Po ňom sa túlajú oči moje.
Odpočinok hľadám v poli, háji,
Rodný kraj milený srdce hojí.

Krásny je celý svet kde sa pohnem,
Ale najkrajší v kraji rodném.
Vtáčatko odletí, vráti sa zas,
Bradlo aj Klenová tak volá nás.

 

V taverne okrem nich neboli hostia a tak sa znudený čašník na pospevujúceho cudzinca láskavo usmial. Šeba ho dávno nevidel v takej dobrej nálade. Dopili víno, ešte sa chvíľu kochali pohľadmi na biele štíty a pokračovali v ceste na východ do Padovy.  Pri spoločnej večeri v hoteli priniesol Šeba ministrovi nový telegram od priateľa Vavra Šrobára. Opätovne ho naliehavo žiadal, aby čo najskôr prišiel do Bratislavy. Štefánik telegram znovu a znovu čítal, pokyvoval hlavou. „Poznám Vavra veľmi dobre. Keď takto nalieha, musí tam byť ozaj ťažko.“

„Brat generál ja som dostal telegram s príkazom okamžitého návratu do Ríma,“ opatrne pokračoval Šeba.

Na majorovo prekvapenie Štefánik neprotestoval, naopak, zdalo sa, akoby ho táto správa potešila. „Kedy odchádzaš?“

„S tvojim dovolením zajtra hneď po raňajkách.“

„V poriadku, pri raňajkách sa teda stretneme.“

Šeba netušil, že generál po Šrobárovom telegrame dlho nemohol zaspať. Mysľou mu lietali myšlienky na jeho nepochopiteľné menovanie za ministra vojenstva v neprítomnosti, v čase, kedy vojna skončila, a najmä na nedávny rozhovor so Škultétym v Paríži. Skúsený politik mal pravdu. Milan, vojna ešte neskončila. V Čechách sa prevrat 28. októbrom skončil, na Slovensku len začal. Ten kto zachráni Slovensko, zachráni aj Česko – Slovensko. Ten bude skutočný hrdina, ten bude klásť podmienky.

Pri raňajkách vládlo medzi oboma vojakmi mlčanie, ktoré prerušil rázne generál:

„Rozhodol som sa. Akonáhle to bude  možné, letím domov. Do Bratislavy! Potrebujú ma tam!“

Šeba sa ešte pokúsil: „Chcel si ísť predsa do Prahy k prezidentovi.“

„Nemôžem do Prahy, lietadlo tam odtiaľto nedoletí a...“

„Pripravený je predsa vlak...“

„Nevstúpim na pôdu nepriateľa. A najprv vybavím čo treba na Slovensku a potom pôjdem do Prahy.“

„Ako myslíš. Takže tvoje rozhodnutie letieť je teda definitívne...?“

„Áno. Lietal som na Farmanoch aj iných strojoch, ale to ich slávne Caproni 450 som ešte neskúsil.“

„Neviem... hm... či si počul o tragických pádoch kapitána Palliho, De Bosissa a iných. Všetci sa zrútili s Caproni.“

„Nepoletím sám, nepochybujem, že moji talianski priatelia mi pridelia skúsených pilotov a mechanikov a trochu lietať viem aj ja...“

„Sám konštruktér, inžinier Caproni neodporúča lietať dlhšie trasy strojmi postavenými počas vojny, pretože tieto lietadlá stavali z nedokonalých materiálov, vo vojnovom chvate. A vzdialenosť z letiska v Padove do Bratislavy je na hranici doletu,“ presviedčal ho Šeba.

„Brat major, myslel som si, že ma poznáš lepšie. Poletím!“ 

„Brat minister na Slovensku a hlavne v Bratislave je fakticky vojna. Šrobár vyhlásil v polovici marca mobilizáciu, to len v Prahe si myslia, že celá republika sa ide zblázniť od nadšenia. Tú Východoslovenskú sovietsku republiku už síce koncom roku potlačili, ale Bratislava a jej okolie je prakticky stále maďarské. Vlastne sa ani nedá hovoriť o Bratislave, pre väčšinu jej obyvateľov je to stále Pozsonyi, alebo Pressburg. Demarkačná línia vedie stredom rieky už od Devína. Maďarskí špicli pašujú na Slovensko cukor, uhlie a iné statky, hoci sami majú nedostatok. Chcú si získať ľudí, dúfajú v referendum. Ak by som mal použiť silné slová, politicky nekorektné, ale reálne, tak ty vlastne poletíš do Česko – Slovenska len na papieri, v skutočnosti podľa nálad obyvateľov poletíš do Maďarska! Pôjdeš do nepriateľského prostredia. Keby sme teraz akýmkoľvek fonogramom oznámili domov v predstihu čas tvojho príletu, tak si vystavený riziku, že o tom budú príslušné maďarské miesta veľmi rýchlo vedieť. Pán Šrobár si síce so sebou priniesol do úradu Čechov a Slovákov, ale zatiaľ nimi obsadzuje len málo postov, mnohé miesta v jeho úrade stále pokrývajú Maďari a Maďaróni, ktorí síce boli ochotní odprisahať vernosť Česko - Slovenskej republike, ale vieš ako to je. Dá sa im veriť?  Na to, aby sa robila rozviedna činnosť mnohokrát postačujú aj upratovačky, alebo údržbári. A čo myslíš, že spravia maďarskí červení gardisti, keď uvidia nad sebou letieť nepriateľský bombardér? Celý pravý breh Dunaja je obsadený boľševickými bandami. Kúnovci vyhlásili pred dvomi týždňami všeobecnú mobilizáciu a do vojska sa hlásia mladí robotníci  a roľníci s nadšením. Béla Kún im nahovoril, že bojujú proti buržoázii, že bojujú za znárodnenie pôdy a fabrík tak, ako sa to stalo v Rusku. Kún má navyše podporu ruských boľševikov a má ich aj ako vojenských poradcov. Na Slovensku pôsobia „nemzeti tanács“ – národné rady podľa boľševického zboru a sú podriadené Budapešti. Ich vplyv stále rastie.“

Po týchto naliehavých slovách sa Štefánik zamyslel. „Aké počty vojsk majú?“

„Komisár vojny Landler má k dispozícii 120.000 mužov z ktorých bolo proti Rumunom nasadených štyridsať a proti nám osemdesiat tisíc. Ale keďže Rumuni podpísali s Kúnom prímerie, dali Maďarom možnosť presunúť svoje divízie proti nám! Po porážke vo vojne mala byť maďarská armáda demobilizovaná, ale veliteľské a zásobovacie štruktúry, ľahké i ťažké zbrane, vojenský priemysel, dôstojnícky zbor, letectvo, zdravotnícka služba, kasárne, poľné nemocnice ostali neporušené. Majú na Dunaji šesť obrnených monitorov a osem pancierových vlakov, z ktorých jeden stojí priamo na koľajniciach na ich polovici bratislavského mosta. Navyše majú výzbroj a výstroj stotisícovej Mackensenovej nemeckej armády, ktorá po kapitulácii Nemecka bola demobilizovaná na území Maďarska. Celý západný úsek frontu drží ich druhá armáda pod velením komisára Pogányiho s ruskými poradcami. Tisíc maďarských gardistov s podporou pontónového výsadku a ozbrojených robotníkov lodeníc zaútočilo na naše stráže v Komárne, v tom istom čase zaútočili na Šahy. Len za cenu veľkých strát sme tieto útoky odrazili, ale je to stále horšie, nemáme muníciu, delostrelectvo, ťažké zbrane, zálohy... Generál Piccione má k dispozícii sotva 54 práporov o sile dvesto až dvestopäťdesiat mužov. To je spolu necelých štrnásť tisíc mužov. Celú pohraničnú líniu vymedzenú Pichonom chránia 31. a 32. pluk šiestej divízie, pár stoviek dobrovoľníkov, Sokoli, útvary Stráže slobody, ale proti Maďarom je to málo. Viac zatiaľ nemáme, aj keď sa naše stavy rýchlo dopĺňajú. A čo je najhoršie, nielen Šrobár, ale ani vojaci, žiaľ, nemajú v talianskych dôstojníkov veľkú dôveru.“

„Prečo?“

„Je dokázané, že po nociach tajne prechádzajú za súhlasu maďarských stráží cez most do Ligetfalu, my ju voláme Petržalka, a odtiaľ chodia do maďarských kasín hrať karty s maďarskými dôstojníkmi.“

„To nemyslíš vážne!“

„Nuž vieš, my českí „neznabohovia“ - a teba za Čecha považujú, sme pre talianskych katolíkov neprijateľnejší ako maďarskí kalvíni aj keď sú to boľševici...“

Štefánik prudko dýchal, zatínal sánky. „Treba posilnenie našich stavov urýchliť, Kúnovci chystajú generálnu ofenzívu. Podľa informácií z talianskeho generálneho štábu ich rozviedka z Bratislavy hlási, že ju majú začať každým dňom, najneskôr 20. mája, do čerta!“ Zaklial, čo vyvolalo na Šebovej tvári prekvapenie. Nikdy predtým nevidel generála strácať nervy. „Krucinál, to nie je možné! V Rusku máme šesťdesiat tisíc bojaschopných chlapov a nevieme ich dostať  domov. Kto velí tým boľševikom?“

„Osvedčení a ostrieľaní velitelia z rakúsko – uhorskej armády.“

„Neuveriteľné, grófi velia robotníkom a roľníkom“.

„Nie je to až také prekvapujúce. Grófi bojujú za integritu Uhorska a robotníci za pôdu.“

„Boľševici sa očividne držia toho, čo pred nimi povedal Károlyi: Pozsonya sa nikdy nevzdáme. Ale my nie sme žiadni poserovia! Zdá sa, že odčlenenie Slovenska od Uhorska bude možné len zbraňou. Nuž tak budeme bojovať!“, vyhŕkol prudko Štefánik.

„V Bratislave sú stále protesty, stávky, nalietavajú maďarské lietadlá a zhadzujú plagáty, dve z nich donútili núdzovo pristáť,“ zatínal zuby Šeba.  

„A britský premiére Llloyd George na tajnom zasadaní Rady štyroch označil československé požiadavky za nehorázne,“ rozčúlil sa Štefánik. „Vraj nie je možné začleniť nemecké a maďarské menšiny pod moc národa, ktorý ešte nepreukázal schopnosť vládnuť... Ešte že nás podporil Clémenceau a jasne im povedal, že silné Česko – Slovensko bude jedinou bariérou ktorá bude brániť spojeniu medzi ruskými a nemeckými boľševikmi.“

„Napriek tomu Briti stále nahrávajú Maďarom. Chcú aby Bratislava aj Košice ostali v Maďarsku. Akoby nechápali aké nebezpečenstvo hrozí nielen nám, ale aj Európe zo strany maďarskej boľševickej diktatúry. A nielen to, o náš priestor majú stále záujem aj Nemci a aj ruskí boľševici!“ prudko gestikuloval Šeba.

„O to viac je jasné, že moje rozhodnutie neletieť do Viedne ani do Prahy je správne. Na nepriateľskú pôdu tak skoro nevstúpim a v Prahe ma teraz nepotrebujú. Vyženieme nepriateľov zo Slovenska a potom pôjdem hovoriť s Masarykom o mojich ďalších službách republike! Šrobár je v zúfalej situácii a v Najvyššej spojeneckej rade akoby sympatie voči nám oslabovali...“

„Aby toho nebolo dosť, medzi Talianom Piccionem, ktorý velí západu Slovenska a Francúzom Hennocquom, ktorý ma na starosti východ sú neustále spory“, rozčuľoval sa Šeba. Od hnevu si zapálil cigaretu a nečakane pozrel Štefánikovi do očí. „A ty si komu naklonený?“

„Hm... Srdce ma ťahá k Talianom, presnejšie k Giuliane, ale musím jasne povedať, že Francúzi nás uznali prví a navyše Talianske váhanie so vstupom do vojny na strane dohody...hm...“ odmlčal sa.

„Hennocque dostal od Klofáča rozkaz vyhnať Rumunov z Podkarpatskej Rusi a obsadiť ju.“

„Klofáč... čo sa ten úradník, ktorý v živote nedržal ruke pušku do toho starie. Je predsa ministrom obrany a my sme stále vo vojne. A ministrom vojny som ja! Toto si v Prahe vydebatujem! Ale až potom, keď dám do poriadku Slovensko!“ zasyčal pomedzi zuby.

Šebo bez mihnutia brvou počúval a ovládajúc sa vyfukoval dym.

„A v Paríži trepú byrokrati čosi o diplomatickom riešení...“ otrávený pokrútil hlavou Štefánik. „Piccione sa sťažuje na nedostatok bojového ducha u našich vojakov. On, ktorý sa ako hlavný veliteľ pre Slovensko ubytoval v bezpečnom Kroměříži. Až keď Šrobár začal trieskať do stola láskavo pohol zadkom a prišiel do Bratislavy aj so svojou kravou, aby nepoškodil svojmu žalúdku a mal každý deň čerstvé mlieko. Krucinál, mal ísť na päť minút na Sibír tam by si jeho fajnový žalúdok užil. Je jasné prečo ma Vavro na Slovensku čo najskôr potrebuje! Generálovi Lelovskému sa tiež veľmi nedarí, plzenská škodovka vraj nemá meď a nemôžu vyrábať muníciu. Musíme získať Petržalku inak je vážne ohrozený bratislavský prístav – jediné spojenie našej krajiny s morom a južnými Slovanmi.“

Šebo v naliehaní pokračoval: „Piccione hlási, že celá južná hranica je na pravej strane Dunaja obsadená maďarskými gardami už od Devína. V Bratislave je most Františka Jozefa v prostriedku prehradený železnými zátarasmi a ostnatým drôtom. Na Dunaji hliadkujú motorové člny so strojnými puškami, v tesnej  blízkosti stoja proti sebe maďarskí a československí vojaci vyzbrojení aj guľometmi. Piliere mosta sú podmínované, jedna aj druhá strana môže most v prípade potreby vyhodiť do vzduchu. Vládna budova je ohrozovaná maďarským delostrelectvom z pravého brehu Dunaja, odkiaľ doliehajú výzvy šírené megafónmi na odmietanie spolupráce s novou vládou a zároveň vyhrážky o obesení tých, ktorí s novými úradmi spolupracujú. Frontová línia medzi Československom a Maďarskou republikou rád vedie stredom Dunaja doslova pod oknami vládnej budovy. Maďarskí boľševici začali premaľúvať výsostné znaky letectva z maďarskej trikolóry na červenú hviezdu. Ale kto vie, či už všetky lietadlá za ten krátky čas stihli a maďarská trikolóra je rovnaká ako talianska: biela – zelená – červená. Ktorýkoľvek vojačik si to môže v tých zmätkoch pomýliť... Na Slovensku platí stanné právo.“ Šeba sa mlčal.

„Takže stanné právo už Vavro zaviedol. To je správne.“

„Brat generál... je očividné, že pristáť v tejto situácii v Bratislave je príliš riskantné... Zváž prosím náš návrh a prijmi cestu sanitným vlakom legionárov do Prahy. Predsa počas celej jazdy z neho nevystúpiš! Chcú ťa doma dôstojne privítať, vraj už na teba čaká aj mamička, súrodenci...“

„Tak ešte počkajú. Už som ti povedal, že vlakom pôjdem len v krajne nepriaznivom počasí. A ja si na žiadne slávnostné uvítania nepotrpím. Aj na Sibíri mi to liezlo nekonečne na nervy. Koľkokrát ste im už ohlásili, že priletím?“

„Dvakrát“. Štefánik len zamyslene prikyvoval. Dali si ešte spoločný čaj. Skôr, ako sa Šeba s generálom rozlúčil, ešte raz sa pokúsil odhovoriť ho od letu.

„Milý priateľ, prehováraš ma zbytočne. Tak ti to teda poviem. Zajtra ráno idem rovno na letisko do Portogruara.“

Šeba na neho prekvapený pozeral. „Je to teda tvoje definitívne rozhodnutie?“

„Priateľu, po celý čas mi vravíš aká je situácia v Bratislave nebezpečná, takže je jasné, že moja cesta musí byť utajená do poslednej chvíle. Myslíš si, že ak by šiel vlakom cez Viedeň minister tak ho na viedenskom nádraží nebudú vítať predstavitelia talianskej misie a veľmi pravdepodobne aj mnohí ďalší zbytoční ľudia? A vo Viedni by som musel prestúpiť na prešporskú dráhu, ktorá vedie cez Petržalku. Tá je predsa na maďarskom území. Leda, že by ma z Petržalky do Bratislavy doprevádzali maďarskí boľševickí vojaci,“ zasmial sa srdečne. „A chcem byť doma čo najrýchlejšie. Nesmieme strácať čas... A...“ Hlas sa mu zachvel, v hrdle sa vytvorila hrča. „Nevieš si predstaviť ako túžim po matke, rodných bratoch a sestrách, priateľoch, po mojich kopaniciach... Bože môj, Janko, idem domov... Chápeš? Mám vlasť...“ Dojatý pristúpil k majorovi a nečakane vrúcne ho objal. „Tak tu, chlapče,  ostávaj zdravý. Ak sa na tej ceste zabijem, odkáž domov, že som mal náš národ, našu zem veľmi rád.“ Šeba sa nezmohol na slovo, iba pregĺgajúc prikývol, objal generála a nastúpil do svojho auta.

Štefánik sa usmial a dobrácky zodvihol prst: „Tú stavebnú čatu zatiaľ nerozpúšťajte.“ Potom sa pobral do hotela Savoia na Piazza Cavour v centre Padovy, prečítal si noviny, zašiel sa prejsť do mesta, prezrel si slávnu baziliku svätého Antónia Padovského aj Donatellovu jazdeckú sochu kondotiera Gattamelata. Popoludní ho šofér zaviezol do talianskeho hlavného stanu, kde ho už čakal náčelník hlavného štábu talianskej armády, priateľ, generál Armando Diaz. Vysvetlil mu zložitú situáciu v Bratislave, o ktorej bol generál prekvapujúco dobre informovaný. Nebolo treba ho presviedčať, aby Bratislavu informovali o jeho odlete až na poslednú chvíľu. Odteraz  sa príprava letu, letcov, mechanikov, i samotného lietadla konala v prísne utajovanom režime.

Podvečer sa vrátil do hotela. Ešte v Paríži sa dohodol s poručíkom Danielom Lévisom a majorom Gastonom Fournierom, že dostanú v Bratislave šifrovaný telegram až tesne pred jeho príletom. Miesto pristátia vyberú oni a pošlú mu jeho koordináty vopred. O prílete lietadla bude informovaný len úzky okruh dôveryhodných osôb, medzi nimi aj jeho priateľ, gróf Hanuš Kolowrat, ktorý ho bude aj s kameramanom očakávať na letisku, odkiaľ pôjdu spolu do Skalice. Štefánik prikázal šoférovi, aby vyrazil smerom na Campoformido, letisko neďaleko Udine. Na letisko v Portogruaro, ako povedal majorovi Šebovi, nešiel. Od 30. apríla do dňa odletu sa na tri dni stráca, pravdepodobne ich strávil v Padove s Giulianou.

1.kapitola z románu Jozefa Banáša "Štefánik - odchádzanie z času"