Ak by ste ma vyzvali, aby som charakterizoval Štefánika jedným slovom, tak bez váhania poviem – viera!
Áno, hoci ho aj otec označil za neznaboha, Milan bol mužom hlbokej viery. Prirodzene nie v teologickom zmysle, ale proste viery v splnenie svojich snov a vízií. Dokázať sa prebiť z košarištianskeho lazu, z národa, o ktorom nikto v Európe nepočul, zo štátu, ktorý nejestvoval ani len v názve, až do najvyšších poschodí svetovej politiky, je skutok ďaleko presahujúci význam nášho národa.

Mal dva sny – stať sa hvezdárom a ten druhý sa pridal po vypuknutí vojny, keď sa chopil príležitosti splniť svoj druhý sen – oslobodiť svoj národ.
Keď ho otec presviedčal, aby prestal s blúznením o kariére astronóma, argumentoval synovi aj tým, že v celom Uhorsku nie je hvezdáreň. Milan však verný svojej tvrdej kopaničiarskej náture odvetil, že on nechce byť hvezdárom v Uhorsku, ale rovno v Paríži u najväčšieho astronóma vtedajších čias profesora Janssena.

Po príchode do Paríža koncom roku 1904 nemal peniaze, nemal zdravie, nemal priateľov, nepoznal jazyk, mal však to podstatné – obrovskú túžbu ísť za svojim snom. Po Janssenovom návrate z Talianska uviedol k profesorovi Štefánika Flammarion slovami: „Pán kolega, tento muž tu na vás čakal o hlade pol roka“. 

Janssen reagoval: „Ak je to pravda, tak už ste prijatý!“

Áno, staručkého Janssena, ktorý sa mu stal druhým otcom, oslovila Štefánikova viera. Prebil sa, lebo sa prebiť chcel! Pasoval sa s prekážkami a čím ich bolo viac, tým silnejšia bola jeho energia na ich prekonávanie. Pracoval, veril, miloval!
Snažil sa byť každý deň lepší ako bol včera.

Všetci znalci Štefánika sa zhodli v tom, že mal vďaka svojej charizme obrovskú schopnosť získavať si ľudí. Nuž ale ľudí si získate len vtedy, ak na vás vidia, že tomu, o čom hovoríte, aj veríte. To je charizma!
Človek vníma najmä emóciami, až potom rozumom. Tu je odpoveď na to, prečo dnešným politikom ľudia neveria. Lebo vidia a najmä cítia, že tomu, čo hovoria, neveria ani oni sami.

Budovať armádu štátu, ktorý bol len v Štefánikových (Masarykových, Benešových) snoch, bol azda ten najodvážnejší sen tohoto muža. Jeho sebavedomie však pramenilo z jeho obrovskej viery. Len preto si mohol dovoliť rozprestierať v parížskych salónoch pred užasnutými ministrami mapu Rakúsko – Uhorska a klásť zdanlivo nelogickú, ba až arogantnú otázku:
Akú krajinu vidíte na mape?
Po nechápavých odpovediach – nuž predsa Rakúsko – Uhorsko, vzal ceruzu, namaľoval do mapy obrys budúceho nového štátu a odvetil: „Rakúsko – Uhorsko je tu zatiaľ, ale onedlho tu bude Česko – Slovensko“.
Len sebavedomý muž – teda vedomý si samého seba, si mohol dovoliť posadiť 24. mája 1918 pri slávnosti v Ríme následníka britského trónu, budúceho kráľa Eduarda VIII.

Jeho sebavedomie pramenilo i v pevnom ukotvení vo svojom národe, ktoré nasával v národne uvedomelom prostredí myjavských kopaníc. „Som Slovák, ktorý ak niekoho miluje, miluje ho celým srdcom, celou dušou“. Áno, bol Slovákom, ale bol aj Čechom, Francúzom, bojoval za slobodu Talianov i Srbov, trpel v Rusku i v Rumunsku. „Nemôžete mať v úcte a láske iné národy, ak nemáte najprv v úcte a láske ten svoj“.
Nazdávam sa, že jasnejší odkaz dnešným národným „glajchšaltovačom“ ani nemohol zanechať.

Je nesporné, že sebavedomie každého národa sa odvíja okrem iného aj od toho, nakoľko si daný národ váži svoje veľké osobnosti.
S románom „Prebijem sa! Štefánik“ ale už pred rokmi s románom „Zastavte Dubčeka!“ som absolvoval najmenej dve stovky besied. Úroveň poznania životov a skutkov týchto dvoch mužov (ale aj iných významných Slovákov) bola a je zväčša žalostná i keď úroveň znalostí o vynikajúcich Slovákoch a Slovenkách sa nepochybne zvyšuje.
Dovolím si povedať, že je to i vďaka projektu „Najväčší Slovák“, ktorý včera vyvrcholil.
Preto vedeniu RTVS tlieskam, že do toho išlo. Môžeme priebeh súťaže i výsledky komentovať akokoľvek, podstatný výsledok – zvýšenie úrovne (nie levelu!) znalostí o našich osobnostiach bol dosiahnutý i vďaka diskusii, ktorú projekt vyvolal.

I tak sme však na hony ďaleko napríklad za Maďarskom, kde je dejepis povinným maturitným predmetom. Ťažko sa tam preto môže stať, že zo štyridsiatich študentov jednej zo slovenských univerzít, ktorú som nedávno navštívil, nevedel dva týždne pred stým výročím úmrtia Štefánika ani jeden, kedy tento muž zomrel. Aby som nepodľahol pesimizmu, musím na druhej strane povedať, že žiaci základnej školy v Bratislave - Prievoze to vedeli! Jasný dôkaz, že ak učitelia chcú, tak sa to dá. Učitelia sú však zrkadlom a pokračovaním vzťahu našich politických elít k našim významným osobnostiam.

Na každej besede počúvam volanie, aby knihy o Štefánikovi, Dubčekovi, Štúrovi, Hlinkovi a ďalších významných osobnostiach boli zaradené na školy ako prinajmenej odporúčaná literatúra. Hovoril som o tejto téme s najvyššími politickými zodpovednými. Vypočuli si, prisľúbili, skončili. A to vraj máme pri moci národne orientovanú koalíciu...

Všeobecne sa zvykne konštatovať, že sme málo sebavedomí. Zo skúseností musím povedať, že je to pravda. Idú majstrovstvá sveta v hokeji. Naši chlapci nie sú technicky o nič horší ako ich súperi, nemajú však víziu, nemajú sen, a preto nemajú sebavedomie. Namiesto toho, aby v nich tréneri vyvolali túžbu po šírom mori, učia ich píliť a zvážať drevo z lesa na stavbu lode...
Nie je tomu tak dávno, keď tréner našej futbalovej reprezentácie pred zápasom s favorizovaným súperom vyhlasoval: „Sme si vedomí sily súpera, preto posilníme obranu!“ Nuž takéhoto trénera okamžite odvolám. Posielať do boja chlapcov s tým, aby dostali čo najmenej gólov je katastrofa.
Jediné, čo každý tréner, učiteľ, rodič, vedúci, líder môže a musí povedať svojim nasledovníkom pred akýmkoľvek bojom je: „Ideme zvíťaziť!“
A keď aj potom prehráme, ale vedomí si toho, že sme na bojisku nechali všetky svoje sily, tak sme víťazi. „Vzdám sa, až keď umriem!“
Takto hovoril Štefánik, takto hovoria muži železnej vôle.
Preto je víťazom!

Jozef Banáš