Čitateľovi sa dostáva do rúk nevšedné dielo  nielen pre jeho rozsah, veď aj s  Epilógom, s Použitou literatúrou na štyroch stranách, Poďakovaním a Obsahom má  úctyhodných 471 strán. Rozsah je nezvyčajný najmä pre  doteraz neznáme historické dokumenty o Milanovi Rastislavovi Štefánikovi.

          Za sto rokov sa pohľad historikov na Štefánika a jeho dobu  menil alebo neskúmal. O rozporuplných osobnostiach písať bolo dovolené nanajvýš z uhla dobového pohľadu.

          Jozef Banáš sa vo svojich dielach neuspokojuje  s hlásanou či prikázanou pravdou, ale hľadá a nachádza prázdne či stajené miesta v historickom vývine spoločnosti a jej osobností.  Darí sa mu to v celom  jeho diele. Panoramaticky zasahuje politikum sveta, štátov, mocnárstiev i toho vlastného štátu, krajiny, ktorú by rád nazval vlasťou. Pre Banáša niet prítomnosti bez minulosti. Rozpletá zložité zauzlenia v nedávnej, ale i vzdialenej minulosti.

          Robí sizyfovskú prácu nielen mladej generácii, ktorú si recenzentka dovoľuje nazvať “stratená generácia“ bez záujmu o dianie v našom svete, ale aj staršej generácii, ktorú Banáš na besedách  po Slovensku vťahuje do nášho i svetového diania.

          Jeho dielo o Štefánikovi sa číta na dúšok. Dokumentárnosť  mu nebráni  vytvárať kapitoly plné dramatických zvratov. Nezabudnuteľne sa čitateľovi zapíšu dialógy s Benešom , Vavrom Šrobárom,  s Aurelom Stodolom, s Louisou Weissovou, Giuliettou Benzoniovou, s Masarykom a L.N. Tolstým.

          Najvzácnejšie na celom diele je jeho prienik do neznámych dokumentov. Čitateľ nadobúda presvedčenie, že všetko prístupné i ťažšie prístupné sprístupnil. Prebil sa aj on, ako dal aj názov svojmu dielu. Prebijem sa, lebo prebiť sa chcem, motto, ktoré ich oboch bytostne spája.       Zaujme kapitolka o Štefánikovom  zoznámení sa s hvezdárom Janssenom, neskôr Josephom Vallotom  a Émilom Chautempsom, slobodomurárom a radikálnym senátorom, ministrom zámorských kolónií, ktorý ho okrem úlohy vytvoriť hvezdáreň v severnej Afrike, poverí úlohami súvisiacimi s francúzskou koloniálnou správou. Táto spolupráca  privádza Štefánika na politickú scénu.  Slobodomurárstvo chápe ako prácu na sebe, s dodržiavaním Božích, a nie cirkevných dogiem. Neopúšťajú ho slová Aurela Stodolu: „Veda sa nesmie šnurovať náboženstvom a tradíciami. Musí sa obracať dopredu, a nie dozadu“.

          Starnúci Janssen ho poveruje úlohami, na ktoré už sám nestačí. Stáva sa plateným pracovníkom hvezdárne a členom jeho rodiny.  Zo siedmich jeho publikácií sa niektoré dostanú do chicagského časopisu. S podporou Josepha Vallota a Chautempsa  podniká cesty za pozorovaním zatmenia Slnka, Halleyho kométy na Tahiti, na ktorom túži sa usadiť.

          V roku 1911 odovzdal výsledky dvoch pozorovaní akadémii vied. Vzbudili rozruch nielen vo vedeckom ale aj politických kruhoch pre jeho aktivity na strategických ostrovoch Tahiti hoci s nepomerne jednoduchšími prístrojmi ako mali britskí hvezdári.  Úspechy ho predurčovali  k vedeckej práci a jeho plán o zriadení hvezdárne v Prahe to potvrdzoval.

           Naplnený vlastenectvom z rodičovského domu, posilnený štúdiami v Zürichu a najmä v Prahe v slovanskom spolku Detvan,  rozhodne sa o naplneniu cieľa: vznik slobodného štátu Čechov a Slovákov. Celá kapitolka stretnutia  Masaryka a Štefánika v podaní Banáša pôsobí ako rituál zasvätenia  službe pre vyšší ideál: „Priateľstvo je barličkou slabochov.  Skutočný muž hľadá priateľa v sebe“, je ozvenou Masarykovej myšlienky:  „Len tí najsilnejší vedia byť sami, bez priateľov a neraz aj bez lásky. No vďaka tomu sú silní.“

          Vojna  - tak sa nazýva druhá časť Banášovho veľkolepého popisu duchovného rastu Štefánika vo Francúzsku v zmenených pomeroch vojny. Rozhoduje sa  bojovať na fronte ako letec, neskôr organizátor československých légií, ich veliteľ.  Prejde s ním  aj najťažšími úsekmi boja o život s vozíkom v blate a streľbe uprostred poľa s mŕtvymi. Zaujímavé je v tejto súvislosti zistenie, že ľudia si začínajú na vojnu zvykať…    

Štefánikovo prežívanie života v predtuche smrti a snaha žiť každý okamih života ako posledný, odráža sa v prvej, ale aj záverečných kapitolách. Matematik a filozof Pascal a Štefánik završujú svoj život v tridsiatich deviatich rokoch  zanechávajúc dielo svetového významu. Štefánik dorástol ku hviezdam, hoci  práve nepriaznivé poveternostné podmienky zničili jeho telo, nie ducha, ktorý v diele  ožíva v celej veľkosti a genialite. Muž myšlienky a činu v pevnej jednote s rozhodovaním.  Autor má rád svojho hrdinu, je s ním zrastený od detstva, keď vídal odhodlanú tvár jeho busty v rodičovskom dome. Hľadia na seba cez dielo a jeho odkaz: Ja sa prebijem, lebo sa prebiť musím. V kapitolkách z detstva  používa slová maminenka, Milanenko, hlavička,  približuje jeho nevšedný prvý let.  Verný tejto duchovnej  a spriaznenej láske vystupuje Banáš do výšok jeho ducha, do temných i jasných zákutí, aby povedal pravdu,  aby nič veľké i malé,  a často zanedbateľné, čo vytvára takmer úplnú  predstavu o  veľkom človeku, nezapadlo prachom zabudnutia. Štefánikova  láska k matke sa pretavila  do lások k ženám, ktoré pochopili veľkosť jeho ducha a pomáhali mu na cestách k dosiahnutiu cieľa, kde by nepomohla diplomacia.

           Zápas o budúcu podobu nového štátu sa ťahal do dvadsiatych rokov dvadsiateho storočia.  Rokovania vo Versailles a Trianonské dohody zavŕšili zápas o nové mocenské rozdelenie sveta a predovšetkým strednej Európy. Britská vláda umožňovala porazeným silám v  bývalom Uhorsku hľadať kompromisné formy usporiadania v budúcom štáte. Zosadený cisár Karol spolu s Horthym však prehrávali v mocenských a neúspešne riadených aktivitách unavenej armády, ktoré až do 1922  spôsobovali prieťahy v snahe  o vytvorenie južnej hranice  Slovenska s Maďarskom.

          Ukázalo sa, že túžba po odvete ukončila dvadsaťročné spolunažívanie Čechov a Slovákov v spoločnom štáte.  Potvrdila známu myšlienku – a menom pomsty beda víťazom…

          Priateľské vzťahy medzi dvoma bratskými samostatnými národmi však pretrvali dodnes a sú základom modernej zjednotenej Európy. 

          Jozef Banáš zanecháva vo svojom geniálne úctyhodnom diele  odkaz  lásky  k človečenstvu, aby mierou všetkých hodnôt bol slobodný človek konajúci pre blaho iných. 

Viera Lukáčková, literárna kritička