(K stému výročiu vzniku Česko-Slovenska)

Úvodník do októbrového čísla Slovenských pohľadov napísal prozaik Jozef Banáš. Je venovaný stému výročiu vzniku Česko-Slovenska.
Autor v ňom pripomenul rovnocennú účasť slovenských osobností, najmä politikov, ktorí sa zaslúžili o tento historický akt.
Tento hlavný zámer pritom avizuje už v nadpise „Majme sebavedomie Štefánika, Šrobára, Hlinku, Jurigu a ďalších“. 

„Cez Luxemburské záhrady zašiel generál na Rue Toullier, kde sa prvýkrát stretol v hoteli Soufflot s Jankom Lajčiakom. Netušil, že jeho dávny druh umrel osamote v dedinke Vyšná Boca na Liptove 28. októbra 1918, v deň, keď vyhlásili v Prahe Republiku Česko-Slovenskú. Prešiel popri kostole Saint Sulpice na ulicu des Écoles, v kiosku kúpil pohľadnicu a vošiel do Hotela des Nations. Srdce sa mu rozochvelo. Tu sníval 28. novembra 1904 svoj prvý parížsky sen. Objednal si lipový čaj, vytiahol pero a písal na tom istom stolíku, z ktorého poslal matke a otcovi svoju prvú parížsku pohľadnicu. Adresa: Albertína Štefániková… chcel napísať Igló, Hongrie – Maďarsko, ale ruka sa mu zastavila. Chvíľu trvalo, kým si uvedomil, že sa mu nesníva, že ten dávny ušľachtilý sen, za ktorým šiel a bojoval po celý život, je skutočnosťou. Mysľou mu prebehol film jeho bojov, biedenia, samoty, zranení, bolestí, žiaľov, utrpení, nepriazne, ale najmä nádeje, viery, lásky a víťazstiev. Snažil sa, aby sa mu ruka nechvela, pomaly písal: Spišská Nová Ves, République Tchéco-Slovaque, Republika Česko-Slovenská. Oči sa mu rosili, srdce rozbúšilo, ruky mierne potili. Jediné slovo, ktoré mal v hlave a najmä v srdci bolo – VLASŤ. Moja vlasť. Česko-Slovensko. Keď prišla čašníčka, rozpačito položila na stôl podnos a dlho si útleho muža premeriavala. Ten muž plakal.“

Ukážkou z môjho nového románu Prebijem sa! – Štefánik som chcel priblížiť čitateľom nálady a emócie, ktoré ovládali občanov a politikov v dňoch vzniku Česko-Slovenska. Od dojatia neplakal len Štefánik.
Republiku Česko-Slovenskú vyhlásili v Prahe nielen bez vedomia Slovenska, ale aj bez hlavných aktérov zahraničného aj domáceho odboja. Masaryk bol v Spojených štátoch, Štefánik v Japonsku na ceste do Ruska, Kramář, Klofáč, Šámal a ďalší predstavitelia domáceho odboja rokovali v Ženeve s Benešom o zložení budúcej prvej vlády. V piatok 18. októbra predpoludním odovzdal Masaryk vo Washingtone Wilsonovi Deklaráciu nezávislosti československého národa jeho dočasnou vládou a večer v ten istý deň prezident USA oznámil Berlínu a Viedni, že pokiaľ ide o Čechoslovákov a Juhoslovanov nemôže rokovať s Rakúsko-Uhorskom, ale so zástupcami týchto národov. Na druhý deň po zverejnení Washingtonskej deklarácie – 19. októbra – vystúpil v Uhorskom sneme slovenský poslanec Ferdiš Juriga s plamenným prejavom, ktorý vyvolal búrku nevôle maďarských poslancov. Nielen pre jeho obsah, ale i preto, že po prvý raz v histórii zaznela na pôde Uhorského snemu slovenčina: „Slovenský národ srdcom-dušou volá: ,My po Slove a slove Slováci. My sme my, my sme svoji. My sme národ svojej reči a my sa nedáme!“ Jeho vystúpenie bolo prerušované nadávkami a osočovaním: „Von s ním, zraziť ho!… Zradca! Gazember! Povraz mu!“

Dňa 27. októbra oznámil rakúsko-uhorský minister zahraničných vecí gróf Andrássy, že jeho vláda prijíma všetky podmienky prezidenta Wilsona. Táto správa prišla do Prahy asi o desiatej predpoludním 28. októbra. Na Václavskom námestí na budove redakcie Národnej politiky vyvesili obrovský nápis: Prímerie. Pražania sa domnievali, že Viedeň kapitulovala, a začali okamžité oslavy, strhávali rakúske symboly, ulice sa zapĺňali tisícami nadšených ľudí. Člen Národného výboru, poslanec Isidor Zahradník pri soche svätého Václava nečakane ohlásil vznik republiky: „Sme slobodní. Tu, na stupňoch pomníka českého kniežaťa svätého Václava, prisaháme, že sa tejto slobody chceme stať hodnými, že ju chceme hájiť aj našimi životmi.“ Na večernom zasadaní Národného výboru vyhlásil Alois Rašín v mene prítomných členov predsedníctva Antonína Švehlu, Františka Soukupa a Jiřího Stříbrného prvý zákon o vzniku samostatného Československého štátu, ktorý spísal počas predchádzajúcej noci. Zákon sa začínal slovami: „Národu československému! Tvoj odveký sen sa stal skutkom. Československý štát vstúpil dnešným dňom do radu samostatných kultúrnych štátov sveta. Ľud československý, všetko, čo konáš, konáš od tohto okamihu ako nový slobodný občan veľkej rodiny samostatných slobodných národov! Novými činmi sa v týchto chvíľach zahajujú nové a bohdá slávne dejiny Tvoje!“ Za Slovensko zákon podpísal Mudr. Vavro Šrobár, ktorý sa v tom čase nachádzal zhodou okolností v Prahe.

O tom, čo sa odohrávalo v Prahe, sa na Slovensku v dôsledku prerušeného železničného a telegrafného spojenia nevedelo. Nezávisle od vývoja v Čechách sa 30. októbra v Turčianskom Svätom Martine v budove Tatra banky zišlo dvesto slovenských osobností, ktoré si zvolili dvadsaťčlennú Slovenskú národnú radu a jej dvanásťčlenný výkonný výbor. Predseda Slovenskej národnej strany Matúš Dula vyhlásil Deklaráciu slovenského národa, ktorou zrušil zväzok s Uhorskom, prihlásil sa k samourčovaciemu právu slovenského národa a vyhlásil požiadavku zväzku s bratským českým národom v spoločnom štáte. Až vo večerných hodinách, keď do Martina prišiel z Budapešti Milan Hodža, sa členovia výkonného výboru SNR dozvedeli, že v Prahe už bola vyhlásená Československá republika a že Rakúsko-Uhorsko kapitulovalo.

V Čechách sa prevrat 28. októbrom skončil, no na Slovensku sa len začal. Domáci slovenskí vodcovia urýchlene vymaňovali svoje myslenie zo stáročného uhorského zovretia. Slovenská národná strana po vypuknutí vojny pozastavila činnosť. Vraj aby „vládnej moci nedala dôvod použiť voči slovenskému obyvateľstvu represívne opatrenia“. Vo vyhlásení SNS z 5. augusta 1914 sa hovorilo: „Naše stanovisko je nám dané vrodenou poddanskou láskou a vernosťou k najvyššiemu panovníckemu rodu. Nám záleží na tom, aby naša vlasť, naša monarchia v svojej celistvosti bola udržaná a z nastávajúcej vojny vyšla víťazne.“

Zatiaľ čo od vyhlásenia Trojkráľovej deklarácie generálneho snemu českých ríšskych poslancov 6. januára 1918 sa v Čechách k vedúcich osobnostiam domáceho odboja pripájali čoraz širšie vrstvy obyvateľstva, na Slovensku politici aj masy driemali, možno skôr spali tvrdým spánkom. Ferdiš Juriga a Vavro Šrobár nekompromisne vyzývali predstaviteľov Slovenskej národnej strany vyjsť z bezpečia svojej pasivity a začať energicky pracovať na oslobodení národa. „Turčianski Slováci-národovci sa k ničomu nemajú, ich trpáctvo pochádza z chabosti slovenských inteligentov. Keď sa k ničomu nemajú, zástavu svoju sám ľud musí chytiť do rúk. Kto nemá smelosti zastať sa národa, nech nehovorí potom v jeho mene!“ - volal Juriga. Uhorský komplex slovenskej politiky stále pretrvával. Na území Horného Uhorska sa dali slovenskí odvážlivci, ktorí otvorene vystupovali proti monarchii, spočítať na prstoch jednej ruky. Patril k nim ružomberský lekár Vavro Šrobár. Bolo mu jasné, že ak do leta 1918 nezaznie zo Slovenska hlas za spojenie s Čechmi, bude pravdepodobnosť povojnového odtrhnutia od Uhorska mizerná. Preto po dohode so sociálnymi demokratmi vystúpil počas prvomájových osláv v Liptovskom Svätom Mikuláši s prejavom, ktorý starostlivo utajovali do poslednej chvíle, inak by hrozilo, že manifestáciu úrady nepovolia. V rezolúcii žiadal „… bezpodmienečné uznanie práva národov na sebaurčenie nielen za hranicami našej monarchie, ale i národov Rakúsko-Uhorska, teda aj uhorskej vetvy československého kmeňa“. Hoci vo zverejnenom texte rezolúcie nahradili slová „uhorská vetva československého kmeňa“ slovom „Slováci“, čo bol v cudzine neznámy pojem, predsa len malo toto vyhlásenie veľký ohlas aj v dohodových krajinách. Slováci dali svetu po prvýkrát jasne najavo, že chcú ísť spolu s Čechmi. Maďarská propagandistická lož o túžbe Slovákov žiť naďalej v Uhorsku padla, hoci v širokých masách Slovákov nijaké väčšie prejavy protimaďarského vzdoru neboli. V dôsledku Šrobárovho vystúpenia skončila s pasivitou aj Slovenská národná strana a na dôvernom stretnutí v Turčianskom Sv. Martine 24. mája 1918 sa Andrej Hlinka odpútal od svojho postoja k českému antiklerikalizmu a vyhlásil: „Habsburgovci boli odvekými nepriateľmi nášho národa a Slovanstva. Je tu doba činov, musíme sa jasne vysloviť, či pôjdeme ďalej s Maďarmi, alebo Čechmi. Sme za orientáciu česko-slovenskú, tisícročné manželstvo s Maďarmi sa skončilo, musíme sa rozísť.“

Kľúčová udalosť mimo územia Horného Uhorska sa udiala 31. mája 1918 v Pittsburghu, kde bola podpísaná dohoda medzi zástupcami Slovenskej ligy v Amerike, Českého národného združenia a Zväzu českých katolíkov pôsobiacich v USA. Dohodu formuloval Masaryk a jej základom bol politický program usilujúci o spojenie „zemí českých a Slovenska“ do jedného štátu. V dohode sa hovorilo: „Slovensko bude mať svoju vlastnú administratívu, svoj snem a svoje súdy. Slovenčina bude úradným jazykom v škole, úrade a verejnom živote vôbec. Československý štát bude republikou, ktorého ústava bude demokratická… Podrobné ustanovenia o zriadení československého štátu sa ponechávajú oslobodeným Čechom a Slovákom a ich právoplatným predstaviteľom.“ Z tejto dohody sa voči Slovákom dodržalo minimum, český element však dominoval z objektívnych dôvodov. V čase vzniku republiky bolo napríklad v Uhorsku 2 646 sudcov a z nich bol Slovák len jeden, na území Slovenska bolo 12 447 uhorských štátnych zamestnancov, novej česko-slovenskej vláde sa dalo k dispozícii iba 35, zo 660 profesorov prešlo do služieb nového štátu len desať a podobne. Šrobár len s ťažkosťami zháňal slovenských županov, ktorí by nahradili maďarských. Budapešť sa im vyhrážala, že keď sa vrátia, všetkých povešajú. V novej republike bolo Nemcov viac ako Slovákov, a ak by dostali autonómiu Slováci, museli by ju dostať aj Nemci a pravdepodobne aj Maďari.

Keď sa 14. novembra 1918 v Prahe na prvom zasadaní Revolučného národného zhromaždenia ujal slova člen Slovenskej národnej rady Metod Bella, zaburácal Grégrova sála Obecného domu búrlivým potleskom. Na tejto pôde prvý raz zaznela reč bratského slovenského národa. Bella v úvode povedal: „Vysokoctené Národné zhromaždenie! Národ slovenský v dnešných dňoch vstupuje po tisícročnom ťažkom utrpení do histórie, do spojenia nás Slovákov s Čechmi. Proces tohto spojenia, ktorý bol násilne Maďarmi prekážaný a zastavený, je dnešným dňom dokonaný, čoho dôkazom je po prvýkrát zastúpená aj slovenská vetva nášho národa československého. Národ slovenský vyslovuje ústami našimi najhlbšiu vďaku národu českému a jeho veľkým synom a veľkým duchom, ktorým jedine a výlučne môže náš národ slovenský ďakovať. Náš národ slovenský tlmočí našimi ústami lásku bratskému národu českému, lásku zo srdca čistého, z tej duše tisíc rokov jarmenej pochádzajúcu, lásku čistú, ktorá dosiahla najvyššieho ideálu svojho milovania v českom národe. Tú lásku vám prinášame, lásku úprimnú, srdečnú!“ Po týchto slovách sa rozozneli nadšené výkriky, slovenskí a českí poslanci sa objímali. Bella v príhovore presne vyjadril vďaku, ktorú sme Čechom a jeho vtedajších vodcom dlžní. Bez pripojenia k Čechom by slovenský národ skončil v maďarskom mori, podobne ako skončili Lužickí Srbi v mori nemeckom.

Skutočnosť, že sme v novej republike hrali druhé husle, je téma na samostatnú analýzu. Nech sa však národ nachádza v akomkoľvek politickom a národnostnom prostredí, vždy platí, že jeho osud je v jeho vlastných rukách, predovšetkým v sebavedomí jeho vodcov. Sledujúc mieru národného uvedomenia, hrdosti a nezištného vlastenectva našich terajších vodcov, mám pocit, že ak chceme naplniť dielo Štefánika, Šrobára, Hlinku, Jurigu, Osuského, Markoviča a zopár ďalších odvážnych Slovákov, čaká nás ešte veľa práce. Národnostné glajchšaltovanie pod vznešeným názvom globalizácia nás k práci na posilnení národného sebavedomia priamo vyzýva. Sme suverénnym štátom, len si nie som istý, či sme aj suverénnym a sebavedomým národom. Nestačí byť prvý medzi Slovákmi, len v porovnaní s inými nájdeme seba.