Zajtra uplynie 50 rokov od chvíle, kedy sa nám zosypali naše sny a plány.
21. augusta 1968 prišli sovietske tanky. 

Pri tej príležitosti sme už uverejnili 2 kapitoly z románu Zóna nadšenia a dnes vám ponúkame dve kapitoly z románu Zastavte Dubčeka!

„V oboch románoch sa udalosťami augusta 1968 podrobne zaoberám,“ tvrdí Jozef Banáš. „V románe Zóna nadšenia z pohľadu môjho osobného - hlavného hrdinu Jozefa Baláža. Ide o presné autentické spomienky. Zóna nadšenia je dnes najprekladanejší slovenský román, finalista nemeckej literárnej ceny J.G.Seumeho.
Román Zastavte Dubčeka! Zasa získal Cenu SC PEN.

Oba romány spája literárna rarita - v oboch je zaradená rovnaká kapitola popisujúca reakciu prezidenta USA Johnsona na oznámenie Sovietskeho zväzu o okupácii. Smutná kapitola, žiaľ, pravdivá.
Týmito príspevkami chcem aj ja pripomenúť udalosti, ktoré nám na ďalších 20 rokov úplne zmenili život.“

 

Zastavte Dubčeka!

32. kapitola

Nič lepšie Moskva nemohla urobiť

 

Bolo teplé popoludnie 20. augusta 1968, 17 hodín washingtonského času. Prezident USA Lyndon Baines Johnson popíjal škótsku whisky Cutty Sark, sledoval zápas v basketbale Západnej konferencie medzi jeho obľúbeným tímom nováčikom San Diegom Rockets a favoritom Los Angeles Lakers. Zápas bol mimoriadne dramatický, ale chlapci zo San Diega po polčase tesne viedli, a tak mal prezident dobrú náladu. Trochu bol namrzený, že sovietsky veľvyslanec sa nahlásil práve v tomto čase, ale musel dať prednosť štátnickým povinnostiam pred záujmami fanúšika basketbalistov.

Tajomník uviedol Dobrynina  do Oválnej pracovne, ktorá mu bola dôverne známa. Pôsobil ako veľvyslanec Sovietskeho zväzu v USA už šiesty rok. Prezident mu so širokým úsmevom vykročil oproti. Potom sa s veľvyslancom pozdravili prezidentovi spolupracovníci. V San Diegu sa  začal druhý polčas zápasu a Dobrynin si všimol prezidentovu nervozitu, keď sa občas neovládol a proti protokolárnym zvyklostiam sa pozrel na obrazovku. Dobrynin vedel o Johnsonovej slabosti pre basketbal i pre cigarety. Napriek tomu sa mu zdalo, že prezident fajčí akosi priveľa.

„Prepáčte, som trochu nervózny, naši majú šancu vyhrať nad Lakers. Vyzerá to tak, že toho roku Lakers Západnú konferenciu vyhrajú, ale trochu im to znepríjemníme. Ale práca je práca,“ postavil sa prezident a televízor napokon s malým povzdychom vypol. „Mojich spolupracovníkov – šéfa Národnej rady pre bezpečnosť Walta Rostowa a osobného asistenta Jacka Valettiho, vám predstavovať nemusím.“

Dobrynin nevedel, že pred niekoľkými hodinami sa na pracovnom obede prezidenta s poradcami pre bezpečnostnú a zahraničnú politiku o možnom sovietskom vpáde do Československa vôbec nehovorilo. Američania tejto možnosti, ale aj prípadnému vpádu prikladali minimálnu dôležitosť. Ich hlavnými bezpečnostnými problémami boli vojna vo Vietname a napätá situácia na Blízkom východe iba rok po šesťdňovej vojne. Podrobne diskutovali o priebehu prípravy rokovaní so Sovietskym zväzom o obojstrannom obmedzení strategických zbraní SALT 1.

Sovietsky veľvyslanec vstúpil do prezidentovej pracovne o jedenástej hodine večer stredoeurópskeho času 20. augusta 1968. Konal presne podľa pokynov Moskvy, ktorá si želala, aby prezidenta Spojených štátov o „akcii“ v Československu informoval v tomto čase. Podľa ich strategických plánov mali spočítané, že v tom čase už budú sovietske tanky v Prahe. Očakávali ich nadšené vítanie československými občanmi a možno už aj narýchlo dosadenou dočasnou robotnícko-roľníckou vládou pod vedením Aloisa Indru.

Po úvodných zdvorilostných frázach a odovzdaní srdečných pozdravov od najvyšších sovietskych predstaviteľov, predložil Dobrynin prezidentovi diplomatickú nótu.

„Ďakujem vám za informáciu, excelencia,“  úslužne poďakoval prezident, keď dočítal nótu, v ktorej Predseda Prezídia Najvyššieho sovietu ZSSR Nikolaj Podgornyj informoval prezidenta Spojených štátov amerických o tom, že vojská Varšavskej zmluvy v nočných hodinách z 20. na 21. augusta 1968 podnikli  vojenskú akciu na podporu socializmu v Československu.

Prezident ponúkol veľvyslanca cigaretou. Veľvyslanec zdvorilo poďakoval. „Jack, dúfam, že všetko, čo nám pán veľvyslanec povedal, máte presne poznačené...“  obrátil sa prezident k Valettimu. Jackovi sa mierne chveli ruky. Prikývol. Prezident sa na  chvíľu zamyslel, pozrel na Rostowa a zahľadel pred seba. Dobryninovi sa zmraštilo čelo v očakávaní jeho prudkej reakcie. Pre prípadnú razantnú kritiku zo strany najvyššieho amerického predstaviteľa mu ústredie v Moskve odsúhlasilo možnosť použiť neoficiálne stanovisko Sovietskeho zväzu. Jeho hlavným obsahom bol protiargument poukazujúci na americkú inváziu vo Vietname. Samozrejme, stanovisko mal veľvyslanec použiť  len v prípade skutočne neadekvátnej reakcie prezidenta. Inak Moskva odporúčala  zdržanlivosť, nechcela  zbytočne dráždiť.

Johnson pojedal akési sucháre. Dobrynin pozoroval jeho nezvyčajne veľké,   mäsité uši, ako sa  kývali zo strany na stranu.

„Je to na pozvanie československej vlády?“

„Áno.“

„Hrozí zásah voči Rumunsku?“ spýtal sa Johnson.

„Nie.“

„Udalosti v Československu nesmú zablokovať rokovania o obmedzení jadrových zbraní. To je priorita našej zahraničnej politiky a myslím, že svet to pochopí...“  pokýval hlavou a súhlasne prikývol. “Zajtra ráno prediskutujeme vašu informáciu s Deanom Ruskom a mojimi poradcami. Dáme vám odpoveď.“ Dopil whisky a Jack mu opäť nalial. Všimol si, že aj Dobrynin dopil. Sovietsky veľvyslanec pohľadom súhlasil s ďalším pohárikom.

            Prezident si zapálil cigaretu, vyfúkol, usmial sa. „Zajtra ráno hodlám oznámiť verejnosti svoj úmysel navštíviť Sovietsky zväz. Pozval som na raňajky niekoľkých priateľov, aby som im túto radostnú správu oznámil. Veľmi by ma potešilo, excelencia, keby som mohol stanovisko vašej vlády k mojej návšteve dostať ešte pred mojím vystúpením pred verejnosťou. Myslím, že táto návšteva je pre naše krajiny mimoriadne dôležitá. Pripime si na rozvoj vzťahov medzi našimi veľkými a mocnými krajinami.“ Dobryninovi takmer vypadli oči z jamôk. Nechápal. Celé štáby najlepších odborníkov na sovietsko-americké vzťahy pracovali v Moskve na argumentačnom katalógu, ktorý mal pripravený vo vrecku. Nebol potrebný. Prezident si s ním pripil po druhýkrát. Dobrynin cítil prekvapenie aj na tvári Rostowa a Valettiho. Mal pocit, že je prezidentovým stanoviskom takmer sklamaný. Už sa tešil na pochvalnú šifru od „najvyššieho“ za razantnú obhajobu „akcie“. A nič.

„Iste, pane, urobím všetko preto, aby stanovisko mojej krajiny bolo na vašom stole zajtra do deviatej. Už teraz vás však môžem takmer s istotou ubezpečiť, že bude kladné,“ odpovedal prezidentovi na jeho záujem o stanovisko Moskvy k chystanej návšteve. Potom začal prezident rozprávať zábavné historky z Texasu. Dobrynin vypil pohárik whisky na ex. Ďalší mu nalial osobne prezident. Johnson očividne nedokázal zatajiť dobrú náladu.  Hoci si uvedomoval, že sovietska invázia ohrozí uzavretie zmluvy o kontrole zbraní, od radosti by bol Dobrynina takmer vyobjímal. Dobryninovi ako skúsenému diplomatovi chodilo mysľou to isté. Bol jednou zo stálic sovietskej diplomacie, disciplinovaný vojak sovietskej zahraničnej služby, ktorý nikdy svoj názor nahlas nevysloví, hoci ho má. Hľadel na spokojného prezidenta a vedel, že myslí na to isté na čo on. Nič lepšie tí hlupáci v Kremli nemohli pre svojho úhlavného nepriateľa spraviť. V duchu sa usmial, keď si pomyslel, že vo chvíli, keď sa dozvedel o definitívnom rozhodnutí Politbyra uskutočniť inváziu, prebudilo sa v ňom čosi ako zdravý sedliacky rozum a chcel podať demisiu. Teraz sa potešil pri predstave pochvaly, ktorú z Moskvy dostane. Napíše o prijatí u prezidenta dramatickú šifru a vykreslí sa, ako statočne „akciu“ v Československu obhájil.

            „Veľmi rád si spomínam na moje nedávne stretnutie s vaším cteným pánom premiérom Kosyginom v Glassboro. Srdečne ho odo mňa pozdravte...“  pokračoval  Johnson. Rostow sa tváril čoraz skľúčenejšie a ovládal sa, aby prezidenta neprerušil. Pri rozlúčke so sovietskym veľvyslancom prezident opätovne požiadal o rýchlu odpoveď z Moskvy a zdôraznil, že sa na návštevu Moskvy veľmi teší. Keď sovietsky veľvyslanec opustil Oválnu pracovňu, Johnson chytro zapol televízor. Zápas bol tesne pred záverom a o jasnom víťazstve Lakers bolo rozhodnuté. Napriek tomu sa usmieval. Nalial whisky obom spolupracovníkom. „Od zajtrajšieho dňa vymení sovietska invázia v Československu našu akciu vo Vietname na titulných stránkach svetových médií. Nič lepšieho nám Moskva nemohla urobiť. Na zdravie, páni!“

Dobrynin po návrate na sovietske veľvyslanectvo okamžite napísal šifru, v ktorej Moskvu informoval o prijatí prezidentom a odporučil kladné stanovisko k jeho uvažovanej návšteve. Kladné stanovisko skutočne o niekoľko hodín dostal. Zavolal svojho tajomníka a prikázal mu, aby ho spojil s ministrom zahraničia Deanom Ruskom. Čakal na telefón a od radosti si nalial čistú moskovskú vodku. V Moskve ani vo sne neočakávali takú príjemnú reakciu prezidenta. Veľvyslanec trochu znervóznel, keď mu tajomník dlhšie neprepájal Foreign Office. Tajomník vošiel do miestnosti osobne. „Čo je?“  nervózne sa spýtal Dobrynin. „Súdruh veľvyslanec, máte sa ihneď dostaviť na ministerstvo zahraničných vecí. Práve nám priniesli nótu podpísanú pánom ministrom Ruskom.“ Dobrynin tušil, že profesionáli na ministerstve zaujmú iné stanovisko ako prezident. Johnson bol neskúseným farmárom z Texasu a v zahraničnej politike Spojených štátov tradične rozhodoval Kongres. Dúfal, že ministra Deana Ruska dajako ovplyvní k nie príkremu vyhláseniu. Pre istotu si vzal so sebou neoficiálne  stanovisko, ktoré nepoužil u prezidenta.

            Dean Rusk prijal veľvyslanca vo svojej pracovni v neskorých nočných hodinách. Oznámil Dobryninovi, že sa práve vrátil z Bieleho domu s poverením tlmočiť mu vyhlásenie vlády Spojených štátov. Rusk mu prečítal pokojným hlasom vyhlásenie, v ktorom sa hovorilo, že Spojené štáty nemajú informáciu o žiadnom pozvaní vojsk Varšavskej zmluvy oficiálnymi predstaviteľmi Československa. Na záver veľvyslancovi odporučil, že by obe strany mali starostlivo zvážiť predčasné verejné oznámenie o návšteve prezidenta USA v ZSSR. Dobryninovi bolo jasné, že návšteva prezidenta sa odkladá.

            Lyndon Baines Johnson sa o niekoľko dní stretol s náčelníkmi štábov americkej armády. Zhodli sa na tom, že proti ZSSR nepoužijú v žiadnom prípade silu. Johnson navyše prikázal, aby už nedošlo k žiadnemu verejnému odsúdeniu invázie. Položartom dodal: „Dúfajme, že Moskva ocení, že tu, v Spojených štátoch, nie sme nijakí násilníci.“            

 

 

33. kapitola

Predsa mi to spravili                                                          

                                                          

            Ráno 20. augusta začala rovnako, ako všetky rána vtedajšieho Československa. Prekrásny deň, usmiati ľudia nastupovali do práce, Československý rozhlas vysielal hitparády, ľudia už nečítali noviny ako za Novotného odzadu, keď jediné, čo ich zaujímalo boli športové stránky, ale dychtivo hltali každý riadok. Ani ten najmenší záchvev hlasu televíznych, či rozhlasových hlásateľov, ani riadok v tlačených médiách nenaznačoval, že noc toho dňa vojde do histórie Československa ako jedna z najčiernejších. Praha bola plná turistov, celé rodiny sa prechádzali mestskými parkami, milenci sa túlili k sebe na lavičkách. Trnavčania sa chystali na popoludňajší zápas stredoeurópskeho pohára s mužstvom Crvena zvezda Belehrad.

            Podpredseda vlády Gustáv Husák, v predaugustovom období najvýraznejší protagonista obrodného procesu na Slovensku, sa v ten deň stretol s pracujúcimi hlinikárne v Žiari nad Hronom. Dubček o ňom žartom vravieval, že keď on spraví krok, Husák spraví dva. Vo svojom doposiaľ najradikálnejšom prejave hovoril o prínose demokratizačného procesu pre československú spoločnosť. Búril proti snahám brzdiť ho. „Sú ľudia, ktorí chcú privrieť dvere, ktorými prúdi čerstvý vzduch do nášho politického života.“ Bolo očividné, že má na mysli neobľúbeného Vasila Biľaka, ktorého mal čoskoro vo funkcii šéfa slovenských komunistov vystriedať.

            V popoludňajších hodinách sa belgickí novinári pýtali svojich kolegov v Československom rozhlase, či sa neboja, keďže na československých hraniciach s Poľskom a s NDR prebiehajú veľké manévre vojsk a poukazovali na maďarské udalosti. „Vari nevidíte ten priepastný rozdiel, ktorý je medzi tým čo sa stalo v Maďarsku v roku 1956 a tým čo sa deje u nás?“ odpovedali českí novinári. „V Maďarsku šlo o pokus zmeniť režim, kdežto u nás ide o to, režim zdokonaliť. Nám ide o obrodu socializmu!“

            V tom čase získal spravodajca Československej tlačovej kancelárie v Budapešti od svojho maďarského kolegu dôvernú správu, že maďarské vojská prekročia v noci 20. augusta hranice. Veľvyslanec Púčik túto správu ihneď šifroval domov. Ibaže v poslednom čase sa také správy objavovali v domácich i zahraničných médiách často. Dubček, rovnako ako všetci ostatní sa domnievali, že Brežnev blufuje a že sa neodváži dať armádam, ktoré stáli na československej hranici už od jari, rozkaz k pochodu.

            Sadzači denníka Rudé právo pripravovali vydanie na 21. augusta. Na titulnej strane  bola veľká informácia o tom, že pracujúci vyzbierali na fond republiky už takmer 200 miliónov korún a na Zlatý fond republiky odviedli dobrovoľne 60, 808 kíl zlata.

20. augusta od druhej popoludní prebiehalo posledné zasadanie predsedníctva ÚV KSČ pred XIV. zjazdom, ktorý sa mal začať 9. septembra. Prítomní boli všetci členovia a kandidáti predsedníctva, okrem Jozefa Lenárta, ktorý bol údajne chorý. Zdá sa, že jeho ochorenie nebolo až také vážne, pretože po polnoci už mal povinnosti na sovietskom veľvyslanectve. Rozhodovať o zásadných politických veciach mohli jedenásti členovia predsedníctva, ktorí sedeli v prvom rade. Dubček, Kolder, Biľak, Švestka, Barbírek, Rigo, Piller, Smrkovský, Černík, Kriegel a Špaček. V druhom  rade sedeli tajomníci ÚV KSČ – Císař, Indra, Mlynář, Slavík, Sádovský a Voleník. Na stoloch boli porozkladané dokumenty, minerálky, kávy, chlebíčky. Popolníky, plné ohorkov, občas vymenil za čisté Dubčekov osobný ochrankár Jozef Brinzík. Ľahká večera sa podávala počas porady. Dubček viedol zasadanie a občas znepokojene pozrie smerom k obloku, za ktorým bola nočná Praha. Bolo zreteľne počuť hukot leteckých motorov. Bol mierne nervózny, manželku Annu ráno hospitalizovali so žlčníkovým záchvatom. Keď sa s ňou v nemocnici lúčil, povedal jej, že dnes je zasadanie predsedníctva a bude dlhý deň. V tej chvíli netušil, že to bude najdlhší deň a najdlhšia noc v jeho živote.

„Copak je nějaké vojenské cvičení?“ otvoril Voleník oblok dokorán. Na oblohe bolo vidieť svetlá akýchsi neznámych lietadiel.

„Neviem...“ reagoval mierne namosúrený Dubček. Netušil, že na neďalekom ruzynskom letisku pristál špeciál AN-24 z Moskvy. Zakrátko priletel druhý AN-24 tentokrát z Ľvova. Z lietadiel vystúpili civilisti, ktorí boli srdečne privítaní neznámymi ľuďmi na colnici. Medzi vítajúcimi bol aj veliteľ vládnej letky plukovník Eliáš a náčelník colnej správy na Ruzyni Stachovský. Na letisku bolo nezvyčajne veľa zamestnancov, ktorých nikto nepoznal.  Zakrátko pristál na letiskovej ploche neohlásený AN – 12. Na jeho palube boli výsadkári, ktorých čižmy budú zakrátko dupotať budovou ÚV KSČ na Nábreží Kyjevskej brigády.

Rokovanie predsedníctva už trvalo dlho. Zdržiavali ho Indra, Biľak a Kolder s návrhmi na prerokovanie politickej situácie v krajine, čo väčšina členov predsedníctva odmietla. „Súdruhovia, zasadáme už deväť hodín, viem, že ste unavení, ale je to naše posledné zasadanie pred zjazdom. Úspešný priebeh zjazdu je kľúčový pre upevnenie našich reforiem, výrazne zmení kádrové zloženie straníckych orgánov. Preto, ak sme odmietli zaradiť do rokovania správu súdruha Koldera o politickej situácii u nás, je to správne rozhodnutie,“ káral Biľakovcov Dubček.

V tej chvíli vošiel do miestnosti úplne bledý Černík, ktorého pred chvíľou vyvolali s tým, že má súrny telefonát od ministra obrany. Ledva lapal po vzduchu. Dubček i všetci ostatní na neho v očakávaní hľadeli.

„Mluvil jsem s ministrem obrany. Jsou tady... Sověti a ostatní čtyři překročili hranice. Ministerstvo obrany je obsazeno, ministra Dzúra internovali.“

Zdeňkovi Mlynářovi pripadal Černík akoby prišiel z inej planéty. Jeho prvé, neovládané pocity sa podobali šoku, ktorý zažil pred rokmi pri automobilovej nehode.

„Tak mi to predsa urobili,“ reagoval ako omráčený Dubček. Mal pocit, akoby zomrel. Mysľou mu prebehli obrazy otca, matky, Kirgizska tridsiatych rokov, kam Dubčekovci dobrovoľne odišli pomáhať mladému Sovietskemu zväzu. Myslel na ruských partizánov, s ktorými bojoval v Slovenskom národnom povstaní, na brata Jula, ktorý v povstaní zahynul. Celý jeho život bol spätý s komunizmom, s myšlienkou sociálnej spravodlivosti a vierou, že ju uskutoční Sovietsky zväz. Jeho vieru teraz zničili tí, v ktorých veril.

Dve kapitoly sú z knihy Zastavte Dubčeka! od Jozefa Banáša.