O pár dní uplynie 50 rokov od chvíle, kedy sa nám zosypali naše sny a plány.
21. augusta 1968 prišli sovietske tanky. 

Pri tej príležitosti uverejňujeme 2 kapitoly z románu Zóna nadšenia a 2 kapitoly z románu Zastavte Dubčeka!
„V oboch románoch sa udalosťami augusta 1968 podrobne zaoberám,“ tvrdí Jozef Banáš. „V románe Zóna nadšenia z pohľadu môjho osobného - hlavného hrdinu Jozefa Baláža. Ide o presné autentické spomienky. Zóna nadšenia je dnes najprekladanejší slovenský román, finalista nemeckej literárnej ceny J.G.Seumeho.
Román Zastavte Dubčeka! Zasa získal Cenu SC PEN.

Oba romány spája literárna rarita - v oboch je zaradená rovnaká kapitola popisujúca reakciu prezidenta USA Johnsona na oznámenie Sovietskeho zväzu o okupácii. Smutná kapitola, žiaľ, pravdivá.
Týmito príspevkami chcem aj ja pripomenúť udalosti, ktoré nám na ďalších 20 rokov úplne zmenili život.“ 

V tejto 1.časti prinášame 2 kapitoly z knihy Zóna nadšenia: 
V pondelok 20.augusta prinesieme dve kapitoly z knihy Zastavte Dubčeka!

 

Zóna nadšenia

 

IX. kapitola

Bratislava 1968

 

V študentskej izbičke sa usadil komár, ktorý spolu s horúčavou garantoval, že Baláž sa v noci veľmi nevyspí. Nad ránom sa zdalo, že sa mu to predsa len podarí, ale budík mu šancu prekazil. Otrávený si navliekal montérky stvrdnuté od cementu. Teplomer ukazoval desať stupňov, hoci boli len štyri hodiny. Brigádoval na stavbe električkovej trate na nové bratislavské sídlisko Štrkovec. Vozili cement z Rohožníka do obrovských miešačiek porozkladaných popri bagrovisku medzi záhradami. Vedľa koľajiska sa stavala aj dvojprúdová betónová cesta na Vrakuňu.

Baláž býval na rohu ulíc Belopotockého a Lehotského, neďaleko Hlavnej stanice. Ranným osobákom cestoval do Trnavy, kde ho šofér Feri čakal pred stanicou a odtiaľ vyrážali na Rohožník. Dnes mal výbornú náladu. S Ferim sa dohodli, že skončia skôr a pôjdu popoludní na zápas Stredoeurópskeho pohára vo futbale medzi Spartakom Trnava a Crvenou Zvezdou Belehrad. Nezvykol raňajkovať, vždy vzal len starostlivou mamou pripravené dva krajce mastného chleba s cibuľou a paprikou a o pol piatej už sedel v staručkom osobáku s drevenými sedadlami. Zapol si tranzistorové rádio. Bol naň pyšný. Tranzistorové rádiá mal vtedy ešte málokto. Na železničnú stanicu chodieval skratkou krížom cez Malinovského ulicu okolo záhradnej reštaurácie pomedzi „Desiatky“ popred tunel pod traťou hore schodmi a bol na Hlavnej stanici.

Aj teraz sa náhlil. Sotva vykročil z domu, prekvapil ho nezvyčajný hluk. Študoval v prvom ročníku Vysokej škole ekonomickej. Ekonómovia boli zaradení v povinnej vojenskej príprave k tankistom. Zvuk tankových pásov brázdiacich tvrdý povrch by rozoznal aj o polnoci. Čím bol bližšie k Malinovského ulici, tým bol zvuk silnejší, až sa zmenil na rachot.

Hore ulicou sa valili tanky. T 52 aj zopár starých T 34. Niektoré odbočovali na Žilinskú, iné šli smerom hore ku stanici. Zišlo mu na um, že tanky sa presúvajú na Firšnál, kde bývali vojenské prehliadky na Deň víťazstva. Vtedy prešli ulicami mesta tri tankové čaty podporené niekoľkými obrnenými transportérmi. Zdalo sa mu, že na vojenskú prehliadku je tankov priveľa. Aká vojenská prehliadka? Nie je 9. máj, ale 21. august. Možno idú nakrúcať nejaký bojový film. V tých časoch sa ich nakrúcalo mnoho. Vlak o sedem minút odchádzal, a tak mal naponáhlo. Pred hlavnou staničnou budovou tiež stáli tanky. Až tu si všimol, že nemajú československý výsostný znak, ale čudné biele pásy, ktoré sa tiahli odpredu stredom korby cez vežu dozadu a rovnako cez vežu do kríža. Bolo o päť minút pol piatej, pred stanicou nebolo veľa ľudí. Vybehol na schody v staničnom vestibule, ale pri vchode stáli vojaci so samopalmi a vstup mu nepovolili. Až teraz si uvedomil, že vojaci hovoria po rusky. Poznal Feriho a vedel, že keď nepríde ranným vlakom, odíde do Rohožníka sám a on príde o celodennú mzdu.

„Pustite ma, idem na vlak do Trnavy.“ Vojaci stáli s cigaretami v ústach a meravo hľadeli pred seba. „Slušajte, mne nado na poezd. Ja rabotaju v gorode Trnava.“ Zvýšil hlas hovoriac po rusky. 

„Nikakovo poezda net. Ničevo net. Idi domoj!“

„Ale... mňa čaká Feri.“

„Idi domoj!!!“ nervózne zrúkol vojak. Baláž sa obrátil a kráčal späť ku schodom domov. Zapol tranzistorové rádio. „Vojská Varšavskej zmluvy obsadili v noci z 20. na 21. augusta Československú republiku. Prosíme občanov, aby zachovali pokoj. O stanoviskách najvyššieho straníckeho a štátneho vedenia vás budeme informovať...“ Z rádia vychádzala smútočná hudba. Baláž kráčal dolu schodmi a mal pocit, že sa mu sníva. Nemohol uveriť, že Sovietsky zväz to urobil. Navrával si, že je to dajaké nedorozumenie, ktoré sa v priebehu dňa vyjasní. Vtedy ešte nevedel, že v noci 20. augusta o 23. hodine sa začala invázia s krycím názvom „Operácia Dunaj.“

„Prečítame vám vyhlásenie predsedníctva Ústredného výboru Komunistickej strany Československa.“ Stanica Československý rozhlas na Slovensku prerušila smútočnú hudbu a ozval sa vzrušený hlas hlásateľky: „Včera dňa 20. augusta 1968 okolo 23. hodiny večer prekročili vojská Sovietskeho zväzu, Poľskej ľudovej republiky, Nemeckej demokratickej republiky, Maďarskej ľudovej republiky a Bulharskej ľudovej republiky štátne hranice Československej socialistickej republiky...“

Sadol si na schody. Vedľa neho sedeli dve ženy a plakali. „Neplač. V rádiu hovorili, že nám prídu Američania na pomoc…”  chlácholila jedna druhú. Baláž si zapálil Detvu a dopočúval správu. Vojská Varšavskej zmluvy začali najväčšiu ozbrojenú akciu v Európe od konca druhej svetovej vojny. 27 divízií, 300 000 vojakov, 6 000 tankov, 1 000 lietadiel, 2 000 diel a presne neurčený počet špeciálnych raketových jednotiek proti nepriateľovi, ktorý neexistoval…

Dofajčil a rozbehol sa domov. Na rohu Žilinskej a Malinovského ulice ruský tank práve vyvalil stĺp elektrického vedenia. Okolo tanku postávali ľudia a hrozili sovietskym vojakom zaťatými päsťami. Zapol opäť tranzistorové rádio. Hlásateľka čítala Výzvu všetkému ľudu Československej socialistickej republiky, v ktorej Dubček, Svoboda, Smrkovský, Černík, Kriegel a ďalší poprední predstavitelia štátu vyzývali občanov na zachovanie pokoja a dôstojnosti. „Apelujeme na všetkých občanov našej republiky, aby dodržiavali pokoj a nekládli odpor ozbrojeným silám, ktoré prichádzajú.“

V tej chvíli mu vyrazil na čelo pot. Do cesty sa mu postavil ruský vojak, čosi vrieskal a mieril na neho samopalom.

 

 

XIII. Kapitola

Bratislava, 1968

 

„Davaj sjuda! Daj sem!“ kričal sovietsky vojak šermujúc samopalom.

„Čto?“   so strachom sa spýtal Baláž.

„Radioprijomnik!“ kategoricky povedal vojak.

„Rádio?“

„Da. Radio! Davaj!“ Baláž mu poslušne odovzdal tranzistorový prijímač. Vojak ho spokojne vopchal do vrecka. „Papirosy net?“ Baláž s rukami chvejúcimi sa od strachu vytiahol škatuľku cigariet a ponúkol vojaka. Ten si vytiahol zo škatuľky cigaretu a spýtal sa: „Mogu boľše?“

„Viac?“ nerozumel Baláž.

„Da, viac. Boľše.“ Baláž prikývol a vojak si vzal zo tri cigarety. Medzitým k nim pristúpili aj ďalší dvaja vojaci, ktorí stáli opodiaľ a nevraživo na Baláža a ľudí stojacich nablízku gánili. Popri chodníku stáli tanky a poväčšinou mladí ľudia sa pokúšali presvedčiť sovietskych vojakov o nezmyselnosti ich akcie. „Spasibo,“  povedal vojak a podal zo svojich cigariet kamarátom. Baláž akoby zhypnotizovaný na nich hľadel.

„Počemu vy k nam prišli?“

„Počemu... počemu... pomogať vam, našim bratom, v borbe protiv kontrarevoľjuciji,“ nepresvedčivo povedal vojak, ktorý mu vzal rádio.

„U nas nikakoj kontrarevoľjucii net!“ vstúpila do rozhovoru staršia pani. „Vidíte niekde kontrarevolucionárov? Iba ak Brežneva s Kosyginom!“

„A ja neznaju, mne vsjo ravno. Ja soldat, ja ničego nerešal,“ lakonicky pokrčil ramenami vojak.

„Vy vsjo uničtožili, vsjo. Vsjo, čto vaši otci dľja nas sdelali v štyridsiatom piatom, vy uničtožili...“ rozhorčene debatovali lámanou ruštinou so svojimi okupantmi slovenskí okupovaní.

„My nerešali, my toľko soldaty. Rozhodli tam...v Kremľu...Izvinite my eto

nevydumali...“ rozpačito krčili ramenami vojaci. V tej chvíli sa vystrčil z veliteľského otvoru sovietskeho tanku poručík. Keď videl, ako sa jeho vojaci ospravedlňujú domácim za inváziu, tvrdým hlasom na nich zareval. Vojaci narýchlo naskákali do tankov.

Baláž sa pobral domov. Na rohu ulíc Žilinskej a Belopotockého sa obzrel. Na križovatke stál vojak a ukazoval červenými zástavkami smer, ktorým tanky zahýbali na Gottwaldovo námestie. Ich oceľové pásy drvili zem, na ktorej vyrastal, hrával futbal a sníval. Drvili mu dušu, nádej, vieru, úctu k múdrosti národa Tolstého, ponižovali ho a zabíjali. Zabíjali ho vojaci so zaprášenými a nechápajúcimi tvárami, nevyspatí, letargickí, možno ponížení viac, ako bol on. Brali mu slobodu. Sami neslobodní. Mysľou mu prebehol obraz kocúra, ktorý mu znášal ulovené myši pred domové dvere. Raz mal kocúr dobrú náladu a len tak, z roztopaše, sa hral s myšou, polomŕtvou od strachu. Pokúšala sa mu uniknúť, no pred obrovskou mačacou presilou nemala šancu. Baláž obe bytosti sledoval a mal pocit boha. Jediným gestom mohol kocúra odohnať, ale neznámy, zvierací pud v ňom prevládol. Keď kocúr zistil, že myš sa nehýbe, znudený odpochodoval. Baláž do nej strčil paličkou. Pomaly sa prebrala a odplazila do svojej myšacej diery. Žila ďalej, ale už z nej nikdy nebola tá slobodná a veselá myška ako predtým. Svoj život dožije v strachu a v nenávisti ku kocúrom.

Kremeľský boh poslal na Baláža a jeho pätnásť miliónov myšacích priateľov svojho kocúra.  Lenže Baláž ich nechcel nenávidieť.

Otec sedel za stolom a fajčil. Matka chystala praženicu, mala uplakané oči. Sestra Gita bola na prázdninách na Kysuciach.

„Nerumádzgaj!“ vyhŕkol otec. „S Gitkou je všetko v poriadku. Cez Podzávoz Rusi len

prešli. Vraj si od babky vypýtali vodu a išli ďalej dolu na Čadcu.“ Dofajčil a hneď sa hotoval zapáliť si ďalšiu. Škatuľka však bola prázdna. „Nemáš cigaretu?“ obrátil sa na Jozefa.

“Zobral mi ich ruský vojak.“

„Bude treba ísť do trafiky ku Kišovi kým ju neobjavia...Toto nebude dobré...“ hladil si

otec zarastené strnisko. „Ej, veru toto nebude dobré...“ zopakoval.

„Volal ten tvoj kamarát z Nemecka. Asi pred hodinou. Chcel vedieť, čo sa deje...“ pregĺgala matka slzy. „Prosil, že keď sa objavíš, aby si  mu zavolal.“

Jozef skočil k telefónu a pokúšal sa vytočiť číslo na poštu. Nedalo sa, skupinový telefón, na ktorý boli napojení ešte ďalší dvaja susedia, bol neustále obsadený.

„Prosím ťa zbehni do potravín a na trh. Kúp čokoľvek, čo majú,“ matka podávala Jozefovi peňaženku a dve sieťovky. „Namiesto toho, čo tu vysedávaš a fajčíš, by si mohol ísť s ním aj ty!!“  pokárala muža. „Keď v štyridsiatom piatom prišli Rusi, neostali v obchodoch ani záprdky.“

„Idem do roboty.“  

„Najprv tam zavolaj, či tam niekto je.“

„Idem. Telefonovať sa aj tak nedá,“ zodvihol sa otec. Napochytro vhodil do ošúchanej aktovky praženicu, ktorú mu manželka zabalila medzi dva krajce chleba. „Prosím ťa,“  pozrel pred ochodom naliehavo na syna,  „nie že ťa napadne ísť do mesta a motať samedzi ruskými vojakmi!!“ Jozef mlčal. „Jožko, prosím ťa, sľúb mi to. Hlásili, že v meste už zastrelili dajakú študentku.“

„Je úplne jedno, či pôjdem do mesta, alebo nie. Je ich všade plno. Celá Žilinská

a Malinovská je plná tankov. Skúsim sa dostať do potravín k Vanekovi.“ Jozef vzal sieťovky a poberal sa ku dverám.

Otec odrazu celkom nečakane podišiel k nemu a privinul si ho. „Poznám ťa. Prosím

ťa, nerob žiadne hlúposti. Nevieš, čo Rusi dokážu, keď sú ožratí.“ Jozef prikývol, potľapkal otca po pleci a vyšiel.

Trafika u Kiša bola zatvorená a zatiahnutá mrežami. Vanek mal našťastie otvorené, ale pred obchodom stáli fronty ľudí. Bolo jasné, že zohnať tu akúkoľvek potravinu je beznádejné. Rozbehol sa k trhovisku na Žilinskej. Ruskí vojaci s hevermi odpratúvali z cesty elektrický betónový stĺp, ktorý zvalil jeden z tankov a bránil v ceste kolóne, ktorá smerovala na Firšnál a odtiaľ ďalej do mesta. Ulica bola prázdna, ľudia pozorovali Rusov spoza záclon. Na trhovisku bolo len zopár babiek zo Záhoria, ktoré chodievali do Bratislavy starými škodovkami, alebo niektoré prišli aj s konskými záprahmi. Boli v pomykove, nevedeli, či predávať, alebo utekať späť do Záhorskej Bystrice, Stupavy či Lozorna. Ľudia kupovali doslova všetko.

Podarilo sa mu uloviť zo päť kíl zemiakov, sliepku, tri vajcia a dva pecne chleba. Podal úlovok medzi dverami matke a náhlil sa do potravín na Björnsonovej. Boli zatvorené. Na dverách bola prilepená ceduľka: „Zatvorené z dôvodu čerpania riadnej dovolenky. Obslúži vás najbližšia predajňa Zdroj na Mýtnej ulici.“ Bežal do samoobsluhy na Mýtnej v nádeji, že vo veľkej predajni bude viac tovaru. Pri pohľade na dav ľudí, ktorý sa dobýjal dovnútra, však rezignoval. Vrátil sa. Skôr ako vošiel domov, vybehol na piate poschodie k trafikantovi Kišovi. Starý pán mal doma vždy zásoby cigariet pre dobrých klientov. Otec bol jeho verným zákazníkom. Kiš mu dal za desať korún balík desiatich škatuliek cigartie Detvy.

„Bystrice nie sú?“  skúsil Jozef.

„Pre teba či pre otca?“

„Pre otca.“

„Pre otca sú. Pre študentov sú príliš fajnové,“ usmial sa. „To je už všetko. Mám len železnú zásobu, keby vypukla vojna,“ snažil sa vtipkovať trafikant Kiš. Jozef ho mal rád. Napriek tomu, že bol slepý, bol to veselý a optimistický človek.

„Veď práve vypukla.“

“Z tohto nezaprší. Trochu postrašia, zistia, že to celé bol omyl a pôjdu domov.“

Jozef už trielil dolu, na schodišti sa však obrátil a zvolal: „Len aby.“ Strčil si do vrecka dve škatuľky cigariet, napochytro čosi zjedol a náhlil sa do mesta. Matka poznala svojho syna príliš dobre, aby vedela, že akékoľvek prehováranie, aby zostal v bezpečí bytu je zbytočné. Chcel sa dostať cez Firšnál, oficiálne nazývaný Gottwaldovo námestie, Banskobystrickú ulicu a popri predajni Sovietska kniha na Námestie Slovenského národného povstania. Musel však zísť dolu na Mýtnu, pretože na Firšnáli sa koncentrovali sovietske tanky, obrnené transportéry a sovietski regulovčíci okrem svojich nikoho na námestie nevpúšťali. Na kamenistej dlažbe staručkého Firšnálu, na ktorom vyrastali generácie výborných futbalistov, si urobili Sovieti akýsi provizórny poľný tábor. Sovietski velitelia mali zrejme presné inštrukcie, pretože sa k námestiu presúvali s istotou.

Jozef prešiel spodnou časťou námestia okolo kina Hviezda a Tatra kabaretu, keď zbadal, ako do Banskobystrickej ulice kráča dav zo dvesto mladých ľudí, prevažne študentov.   Volali heslá v ruštine: „Idite domoj“, „Lenin, zobuď sa, Brežnev sa zbláznil“, „Kosigyn – sukin syn“, „Ivan, čaká ťa Nataša“. Ľudia sa pridávali k manifestujúcim a dav sa postupne blížil k Firšnálu, bližšie a bližšie k tankom. Niektorí domovníci v zlej predtuche zatvárali vchodové brány. Keď sa dav priblížil k Jozefskej ulici, na rohu Firšnálu a Spojnej sa v metrových odstupoch postavili proti demonštrantom sovietski vojaci. Jozef si všimol, že to boli zväčša mladí chlapci. V tvárach sa im zračila nervozita a bezradnosť. V strede pred nimi stál poručík. Keď sa dav priblížil na zhruba dvadsať metrov, zodvihol ruku a zvolal:  „Stojte! Idite domoj!“ Ktosi z davu zvolal: „Vy idite domoj. My sme tu doma!“  „Stojte!“ hrozivo zopakoval poručík. Zastať sa však už nedalo. Banskobystrická bola úzka ulica lemovaná z jednej strany domami a z druhej homogénnym betónovým múrom záhrady Paláca pionierov, vysokým do troch metrov. Zozadu sa pridávali ďalší a ďalší, korí tlačili tých vpredu rovno na ruských vojakov. Hluk rástol, každý kričal odušu svoje heslo, veliteľ čosi zvolal, vojaci odistili samopaly. „Poslednij raz, stojte!“  skôr zúfalo ako hrozivo volal veliteľ. Zodvihol samopal a vypálil do vzduchu. Nastala panika. Ľudia vpredu sa snažili bežať späť, no dav už bol obrovský. Prví sa preto pokúsili uniknúť Spojnou ulicou, museli však urobiť zopár krokov smerom k sovietskym vojakom, ktorí si mysleli, že idú na nich. Iní unikali do Jozefskej.

Jozef bol našťastie na pravej strane a dav ho zatlačil do Jozefskej. V druhom dome naľavo bol zmrzlinár, ku ktorému často chodievali. Vzduchom zaznel ďalší výstrel a zakrátko ďalší. Akýsi ženský hlas hystericky kričal. Keď zaznela streľba, zadné rady začali bežať späť k Domu pionierov, čím sa ulica uvoľnila. Ľudia utekali ozlomkrky a niektorí ruskí vojaci za nimi. Čiasi ruka zdrapila Jozefa a vtiahla ho do vchodu k zmrzlinárovi. Vo vnútri boli natlačení ľudia. Zmrzlinár zatvoril ťažkú drevenú bránu veľkým kľúčom. Vedľa Jozefa stála mladá dievčina a plakala. Chveli sa od strachu. Pred oblokmi pobehovali sovietski vojaci a pažbami rozháňali tých, ktorí nestihli ujsť. Na rohu Jozefskej a Banskobystrickej uprostred cesty ležali dve telá v kaluži krvi. Sovietski zdravotníci ich chytro naložili na nosidlá a kamsi odniesli.

 

Dve kapitoly sú z knihy Zóna nadšenia od Jozefa Banáša.