Milé moje vzácne priateľky, priatelia.
Skončila sa anketa, ktorú som nevymyslel ja, ale moji priatelia. 
Skôr ako na jej výsledky zareagujem, chcem Vám povedať, že hoci sa diskusií na mojom facebooku nezúčastňujem, všetky vaše komentáre a príspevky čítam a ďakujem vám za ne. Aj za účasť v tejto ankete, ktorej sa zúčastnilo cez 800 ľudí. 
64% z vás uviedlo, že by som mal kandidovať. Ďakujem všetkým – aj tým, ktorí ma vyzývajú na kandidatúru, aj tým, ktorí mi odporúčajú odpočinok.

Žiaľ, nevyhoviem ani jedným ani druhým. 

Odpočívať nebudem, mám ešte toľko plánov, že neviem čo skôr. Zavŕšil som práce na románe o Štefánikovi a pomaly sa dávam do novej spisby súvisiacej s mojim nedávnym pobytom v mongolskom a ruskom Altaji.

Napriek tomu, že mám za sebou kariéru v diplomacii, parlamentnej politike, vrcholovom medzinárodnom manažmente, napriek tomu, že sa dohovorím v piatich jazykoch, že mám kontakty v desiatkach krajín, už takmer päťdesiat rokov mám tú istú skvelú manželku, dve skvelé dcéry, dvoch skvelých zaťov a jednu skvelú vnučku, kondíciu mám stále dobrú (v apríli 2019 sa chystám na beh Devín – Bratislava), darí sa mi vcelku aj ako spisovateľovi, mám jeden vážny nedostatok – cítim sa na takýto zodpovedný post ešte mladý.

Hoci v tomto roku – 27. 9. oslávim sedemdesiatku, myslím, že zastávať najvyšší post v štáte si vyžaduje aj istú zrelosť danú nielen fyzickým, ale najmä mentálnym vekom. A tu sa ešte necítim dostatočne rozvážnym. Navyše – som muž činu, takže rád vstupujem do hry v turbulentných časoch, kedy treba konať. Pri všetkej úcte k turbulencii, ktorá našou (ale nielen našou) spoločnosťou lomcuje, v podstate sa nič vážneho nedeje.

Ak mi niečo ozaj vadí, je to, že berieme veci veľmi vážne. Život je totiž príliš vážna vec na to, aby sme ho brali smrteľne vážne. Vstúpiť do politiky znamená bojovať a žiadny boj nemá zmysel, pretože všetko proti čomu bojujeme, posilňujeme. Zabúdame, že ak jedným prstom ukazujeme na druhého, tromi ukazujeme na seba.

Jediné čo má zmysel je snažiť sa zmeniť HODNOTY, ktoré našej materialistickej spoločnosti vládnu. Zmeniť zaťaté päste v otvorené dlane, prestať brať a začať dávať. O to sa mojimi knihami snažím a skutočnosť, že do konca tohoto roku presiahnem hranicu 300.000 predaných kníh svedčí o tom, že sa mi to tak trochu darí. Ale ako zvyknú vravievať politici – nikdy nehovor nikdy.

Ak teda nadobudnem pocit, že už mám dosť skúseností, nevylučujem, že do toho pôjdem.  Prezident Izraela Šimon Perez mal 90 rokov, taliansky prezident Giorgio Napolitano 88, Winston Churchill sa podujal vyviesť Veľkú Britániu z najhoršieho ako osemdesiatnik a keď Francúzom tieklo v novembri 1917 do topánok, prevzal post premiéra „Tiger“ Georges Clemenceau ako 76 ročný.

Takže ak bude najhoršie, tak do toho pôjdem. Ale pevne verím, že nikto z nás si najhoršie neželá. Takže pozdravujem a ďakujem všetkým.

 

P.S. Po dokončení románu o Štefánikovi odkladám knihy do archívu, resp. vraciam tým, ktorí mi požičali. Toľko som ich preštudoval...