Napriek tomu, či možno práve preto, že komentáre médií a prázdne slová politikov súčasných aj budúcich sledujem čoraz menej, napísal som túto úvahu. 

Dôvod prečo novinárov a politikov nesledujem je prostý – okrem zvyšovania hladiny adrenalínu a naopak znižovania serotonínu,  môjmu organizmu nič neprinášajú.
Adrenalín je hormón, ktorý zvyšuje krvný tlak a pripravuje organizmus na boj. Sérotonín nám dáva pocit šťastia. Skrátka tým ľuďom neverím.

Nie sú totiž sami sebou, ale sú tým, čo od nich žiada chlebodarca, okolie, skupina, v ktorej sa pohybujú. Spôsob správania sa skupiny udávajú vždy tí najarogantnejší. Ostatní prijmú ich normy a po chvíli sa sami nestačia čudovať, čo a prečo to vlastne vyvádzajú. 

 Bol som nedávno na zlom divadelnom predstavení. Cítil som trápenie sa hercov, ktorí sa možno nechali obsadiť do hry napriek tomu, že s jej obsahom nesúhlasili, možno režisér prijal text na príkaz riaditeľa, hoci s ním tiež vnútorne nesúhlasil. Z niečoho však treba žiť a tak hráme? aj keď nesúhlasíme.

Každý máme svojho riaditeľa, režiséra, chlebodarcu, každý z nás je denne v situácii, keď hovorí iné ako si myslí, správa sa inak, ako mu jeho srdce a svedomie kážu. To predstavenie bolo pozoruhodné nielen hercami, ale najmä nami – divákmi.

Dvaja sebavedomí odvážlivci odišli počas prvej časti, zopár ďalších cez prestávku, väčšina však ostala a dotrpela do konca. Ja medzi nimi. Zvedavosť mi nedala, chcel som vidieť záverečnú reakciu divákov. Nesklamali ma. Dve dámy sediace predo mnou sa postavili a nadšene tlieskali. Postupne sa k nim pridávali aj ostatní, hoci bolo cítiť, že veľké nadšenie v tých „standing ovations“ nebolo.

Nuž a to najlepšie prišlo pred divadlom.
Zhodou okolností som si vypočul vetu z úst jednej z tých dvoch „nadšených“ dám: „Bolo to strašné, nič horšie som v živote nevidela!“
Druhá jej dala za pravdu a z nechápavých pohľadov vychádzajúcich divákov sa dalo vyčítať to isté.  Napriek „strašnosti“ sa však postavili a tlieskali.
Tlieskali z jediného dôvodu – lebo tlieskali aj ostatní, lebo sa to patrí, pretože ak by sme sa nepridali k zmanipulovanému davu, čo by si o nás ten dav a najmä manipulátori pomysleli? 

Je isté a bezpečné – ukryť sa v dave, v mase, vo väčšinovom, hoci pokryteckom, názore. Boli ste už v situácii, keď ste dali prepitné čašníkovi, hoci vás ignoroval, ale sa to tak patrí, len aby ste v hanbe neostali?
Zašli ste v nedeľu do kostola nie preto, aby ste komunikovali s Bohom, ale preto, lebo sa to tak patrí? Čo by povedala dedina, keby som sa v kostole neukázal?

Nadávali ste v čakárni u lekára na sestričku, ktorá prednostne vzala „svojho“ a keď ste prišli na rad vy, nielen, že ste jej to nepovedali, ale ste sa jej ešte zaliečali?

Chválili ste v debate toho, koho vychvaľoval ten najarogantnejší, hoci ste mali „chváliča“ i chváleného v zuboch?

Trúfli ste si nahlas povedať svoj názor napriek tomu, že váš šéf mal názor iný? Ak nie, tak nemáte právo ukazovať na druhých.

 Nemusíme byť vodcami pokrytectva, ale pridávať sa k najagresívnejším a najzbabelejším, ktorí vyvolávajú „standing ovations“ už ozaj nemusíme. Chce to len trochu viac sebavedomia a menej pokrytectva. Naše divadlo totiž neurobia lepším tie dve, ktoré vyvolali potlesk, ani tí, ktorí sa k nim pridali, ale tí dvaja odvážni a seba si vedomí, ktorí z predstavenia odišli. Snažím sa zo zlých predstavení odchádzať, mám pocit, že sa mi to pomaly začína dariť... 

Jozef Banáš