Hoci na besedy s novou knihou o Štefánikovi vyrazím až na jeseň, tam, kde som už prisľúbil, zájdem na besedu i teraz. Na Veľkonočnú nedeľu som navštívil kúpele Smrdáky, kde som sa tešil zo stretnutia s čitateľkami a čitateľmi, ale i kúpeľnými hosťami zo Slovenska i Čiech.

Výborná beseda v kinosále hotela Centrál, sčítané a múdre publikum až... na zvláštnu neznámu pani. Nazval som ju pani Stratenou.

Počas debaty na tému vyhosťovania ruských diplomatov niektorými krajinami, som povedal logický názor: Trestanie Ruska bez akýchkoľvek dôkazov, že sa na pokuse o vraždu agenta Škripaľa a jeho dcéry podieľalo, považujem za zámer, ktorý je postavený len na výmysloch a konšpiračných úvahách Britov, prípadne tých, ktorí na nich robia nátlak.
Dodal som, že  nielen táto, ale celý rad ďalších protiruských aktivít majú za cieľ znemožniť konanie majstrovstiev sveta vo futbale v Rusku a trvalo túto krajinu dehonestovať.

Mám silný pocit, že tento názor očividne zdieľa každý, kto má v hlave vecičku, ktorú voláme mozog. Môj pocit sa v hoteli Centrál potvrdil. Až na pani Stratenú. Vraj nemám pravdu. Spýtal som sa jej, kto teda má podľa nej pravdu. Prebehol asi takýto „dialóg“:

            „Ja Rusom neverím, nech najprv dokážu, že za tým nie sú oni.“
            „Ako majú dokázať, že za tým neboli? Dokázať to musí predovšetkým Veľká Británia, ktorá tvrdí, že za tým Rusi boli.“
            „Ja verím Veľkej Británii.“
            „Veď práve. Britská premiérka sama hovorí, že dôkazy nemajú, len si myslia, že sú za tým Rusi. Ale to si mysleli aj vtedy, keď nás klamali o Iraku.“
            „Pre mňa je prvoradá pravda.“
            „Prečo sa potom staviate na stranu lži?“
            „Rusi klamú.“
            „Prečo si to myslíte?“
„Píšu to noviny.“
„Ktoré?“
„Všetky.“
„Takže potvrdzujete, že všetky noviny používajú konšpiráciu ako pravdu.“
„Ja verím novinám.“
„Ale noviny predsa píšu, že dôkazy, že sú za tým Rusi, nie sú...“
„Nemáte pravdu,“ pohrdlivo a premúdro mávla pani nado mnou rukou.

Ľudia v kinosále s nepochopením a stúpajúcou nevôľou sledovali túto prazvláštnu debatu. Pozrel som do hľadiska a spýtal sa: „Prosím, je to odo mňa nezdvorilé, ale predsa len by som rád vedel, koľkí z vás súhlasia s názorom tejto pani.“
V asi šesťdesiatčlennom auditóriu sa nezdvihla ani jedna ruka. Pre istotu som otázku zopakoval, no s názorom premúdrej pani nesúhlasil nikto. Povedal som jej: „Nezdá sa vám čudné, že pomer pravdy a lži je šesťdesiat ku jednej? Nikto s vami nesúhlasí...“

Pani vykúzlila na tvári úsmev vševedúceho majiteľa pravdy. Nechcel som ju privádzať do rozpakov verejne a chcel som v debate s ňou po besede pokračovať. Pani sa však triumfálne postavila, s pohrdlivým výrazom a pyšne vztýčenou hlavou sálu opustila. Pyšne vztýčená hlava sa jej niesla ľahko, očividne bola vyprázdnená jej obľúbenými „všetkými“ médiami. Niekto poznamenal, že takýto extrémny príklad chorého ega sa vidí len málokedy.

Bolo mi tej pani a jej podobných trochu ľúto. Vlastne dosť ľúto. Hľadela na svet z výšav svojho ega. Stretol som takýchto ľudí viac. Položíte pred nich guľu a oni budú tvrdiť, že je to kocka. Nepustí ich extrémne ego, o ktorom odborník hovorí: „Ide o osoby pre ktoré sú typické pocity vnútornej prázdnoty a bezvýznamnosti. Bývajú nimi ľudia, ktorí zastávali významné funkcie a prišli o ne. Preto potrebujú neustály prísun uznania, ktoré sa im dostáva len v spoločnosti ľudí, ktorí s nimi súhlasia. Iné názory cynicky odmietajú aj za cenu všeobecného strápňovania sa, ktoré však vníma len ich okolie. Chránia pocit vlastnej hodnoty devalváciou iných. Riadia sa heslom: „Radšej mŕtvy, ako druhý.“ Ich okolie rýchlo spozná, že s takýmito ľuďmi sa nedá diskutovať a začne sa ich strániť. Oni sa však cítia nadradení.“

Chcel som sa pani Stratenej spýtať, či pozná notorický vtip o Záhorákovi na diaľnici. Pyšná však kinosálu opustila. Možno už trielila po diaľnici a nestíhala sa čudovať, koľko je tých truľov, ktorí idú v protismere...

Jozef Banáš