Táto poviedka sa dostala do knihy Jozefa Banáša Posledná nevera, ale tiež do reprezentačného mesačníka Španielskej kráľovskej futbalovej federácie (pozrite si ho tu). 
Je to nádherná poviedka a keďže mnohí si ju chceli prečítať, uvádzame ju tu celú.
Príjemné čítanie.

 

(Venujem sestričke Peggy)                                                         

            Ježiš prestával veriť. Nechcelo sa mu to veriť, ale bolo to tak. Jeho viera bola otrasená ako viera každého iného smrteľníka. Tej noci  prežíval v Getsemanskej záhrade zúfalstvo. Bál sa natoľko, že od strachu potil krv. Vedel čo ho čaká a prosil Otca, aby z neho sňal ten kalich. Napokon však on, syn Otca, toho, ktorého úpenlivo prosil, rezignoval. S hrôzou si uvedomil, že rezignácie nie sú cudzie ani božím synom. Rezignoval ako každý syn, ktorý zistil, že ho otec v najhoršom ponechal samotného. Zrady otcov synovia neodpúšťajú. Okrem tohto. Odpustil mu a povedal: „Otče, nie moja, ale tvoja vôľa nech sa stane“.

Tie isté slová hovorila takmer nahlas Tamara, keď pri ohľade na Paľka začínala strácať vieru. Toho septembra krátko po začatí školského roku mala zlú predtuchu. Milujúce matky také predtuchy mávajú. Desaťročný Paľko bol bledý v posledných dňoch bledší ako zvyčajne, videla na ňom, že nie je v poriadku, ale nedával nič najavo, veľmi, veľmi chcel v tom zápase proti Slávii nastúpiť. Akože by to aj bolo, keby najlepší strelec žiackeho družstva Slovana v zápase o postup do dorasteneckej  ligy nehral. Slovanisti vyhrali jedna nula a postúpili. Víťazný gól vstrelil Paleček, ako ho nazvali spoluhráči po maličkom chlapčekovi z rozprávky, ktorý svojou bojovnosťou dokázal zvíťaziť nad svojim hendikepom.  Bol vyhlásený za najlepšieho hráča zápasu. „Maminka, ja som vedel, že ho dám. Aj sa mi o tom snívalo,“ boli jeho posledné slová predtým, ako skolaboval. Tamara mu priložila ruku na čelo, mal ho rozhorúčené. Ocko ho rovno zo šatne tak ako bol v prepotenom drese s číslom deväť odviezol k známemu doktorovi Gavlasovi, ktorý mu nasadil antibiotiká a dal hneď urobiť krvnú skúšku. Palečka si ponechali v nemocnici aj s futbalovou loptou, ktorou strelil víťazný gól.  O tri dni, keď prišli Paľka navštíviť, pozval doktor Gavlas rodičov do svojej ordinácie. „Má dosť rozhádzaný krvný obraz. Ešte musíme urobiť dajaké dodatočné testy.“ Po dodatočných testoch jej to oznámil. Keby s ňou nebol manžel, asi by bola stratila vedomie. „Váš synček má leukémiu.“ Tamara mávala sny málokedy, ale teraz si vrúcne želala, aby sa jej snívalo, a po zobudení by sa ukázalo, že lekárova správa bol len zlý sen. Nesnívalo sa jej. Nevedela ako má desaťročnému chlapcovi povedať, že má leukémiu. Čo to vôbec je? Lekár je to vysvetľoval, ale nedokázal ho počúvať.

Leukémia je rakovinové ochorenie bielych krviniek (leukocytov). Rizikovými faktormi pre vznik leukémie sú ionizujúce žiarenie, určité chemikálie a vírusy ako i genetická dispozícia. Všeobecne platí, že dochádza k nadmernému rozmnoženiu podskupiny leukocytov, čiže bielych krviniek, v kostnej dreni. Tie sú však nezrelé a neschopné funkcie. Súčasne je potlačená normálna krvotvorba a dochádza k nedostatku normálnych krviniek. Následkom je únava, bledosť a búšenie srdca spôsobené anémiou (málokrvnosťou) ako i zvýšený sklon k infekciám a krvácaniu nedostatkom zrelých bielych krviniek a krvných doštičiek.

Ako má toto vysvetliť milovanému synčekovi? A prečo práve ona? A prečo má tú strašnú chorobu práve jej syn? Čím sa previnilo desaťročné dieťa? Pane Bože, prečo si to dopustil? Ak som sa niekedy previnila ja, mal si potrestať mňa ale nie nevinné desaťročné dieťa.

„Neboj maminka, spolu to zvládneme. Vyliečim sa. Verím tomu!“, povedal odrazu  chlapec čítajúc doposiaľ neznámy výraz v matkinej uplakanej tvári. „Budeme bojovať a Ježiško nám  pomôže. Dedko na Vianoce predsa povedal, že Ježiško dobrým ľuďom pomáha a ja som predsa dobrý človek. Či nie?“

Paľkova choroba zomkla celú rodinu. Dokonca i neláskavá svokra sa hneď ohlásila a priniesla ovocie a ponuku – kedykoľvek bude čokoľvek potrebné, dohliadnuť na Paľkovu staršiu sestru Martinku, zaviesť ju do školy, napísať s ňou úlohy. Bola jej vďačná. Manžel v práci veľa cestoval, ale predtým ako odcestoval na niekoľko dní do Krakova, odviezol Tamaru s Paľkom na detskú onkológiu  na bratislavských Kramároch. Prvé dni boli pre Tamaru ako zlý sen . Hľadieť na utrápené maminky s menšími i väčšími deťmi s holými hlávkami bez vlasov, napojené na všadeprítomné infúzie, boli strašné. Ošetrujúci lekár ju informoval, že Paľko má AML – akútnu myeloblastickú leukémiu. Viac nepovedal, no tváril sa až príliš vážne. Na internete Tamara zistila, prečo bol  taký vážny.

Existujú rôzne formy leukémie. Najdôležitejšie sú akútna a chronická. Akútna  leukémia má rýchly priebeh a bez terapie vedie v krátkom čase k smrti. Pri okamžitej liečbe je pravdepodobnosť vyliečenia päťdesiatpercentná.  Vrátila sa na Peťkovu izbu celkom zdrvená. „Neboj maminka, vyhráme to. Snívalo sa mi  s Ježiškom,“ usmieval sa na ňu ukázal jej zodvihnutý palec, znamenie, ktoré si dávali chlapci na trávniku, keď išlo do tuhého.

„Áno synček môj, vyhráme, to mi ver,  vyhráme!“ vyšlo z nej odhodlanejšie ako by sa azda patrilo pri pohľade na chlapcovu utrápenú tvár. Zaspal a ona si sadla do kresla na izbietke, ktorá bude odteraz patriť len im. Na ako dlho, netušila. Vzala do rúk starý magazín, ktorý ktosi zabudol na izbe. Koľko matiek ho čítalo pred ňou? Ako skončili ich príbehy? Strašne sa bála.
            Strach

Každý z nás sa bojí. Niekto viac, niekto menej, niekto občas, iný po celý život. Bojíme sa straty zamestnania, blízkeho človeka, zdravia, majetku, dobrého mena, bojíme sa pravdy aj lži, neúspechu, prehry, neznámeho, injekcie, tmy, chudoby a niekto sa dokonca bojí svokry. Ten, kto hovorí pravdu sa obáva, že sa ju nikto nedozvie, ten, ktorý klame sa, naopak, bojí odhalenia. Strach však nie je nič nezvyčajné. Hoci si racionálne uvedomujeme, že strach nie je ideálnym postojom, nedokážeme sa ho zbaviť. Zdá sa, že výziev, ktorých sa bojíme je viac ako tých, ktorým sa dokážeme s odvahou postaviť.  Počas druhej svetovej vojny sa v úrade vlády USA zaoberali otázkou, ako prekonať strach, ktorý majú najmä vojaci – nováčikovia. Ktosi prišiel s myšlienkou – typicky americkou ‒ poistiť každého vojaka nasadeného v bojoch, životnou poistkou vo výške 10.000 dolárov. Mladý poručík nechal nastúpiť vojakov a podrobne ich informoval o výhodách tejto nezvyčajnej poistky, očakávajúc, že ju všetci podpíšu. Nepodpísal však ani jeden vojak. Nikto nechcel „zakríknuť“ osud.  Kapitán, ktorý stál obďaleč, požiadal poručíka, aby dovolil vysvetliť princíp poistky jemu. Ten s nevôľou súhlasil. „Páni“, povedal im, „ak podpíšete a zahyniete, vaša rodina dostane desať tisíc dolárov. Ak nepodpíšete a zahyniete, vaša rodina nedostane nič. Čo myslíte, koho budú nasadzovať do prvých línií? Tých, ktorí v prípade smrti nebudú stáť vládu nič, alebo tých, ktorí ju budú stáť desať tisíc?“  Vojaci si uvedomili realitu, podpísali a šli bojovať. Podpísali však najmä preto, lebo uverili. Uverili, že to budú práve oni, ktorým sa nič nestane. Uvedomili si, že strach je len odvrátenou stranou odvahy, ktorú získajú len vtedy, keď veria. Matka vbehla do plameňov, aby z nich vytiahla dieťa, manželka darovala manželovi obličku, tuhý fajčiar prestal fajčiť po oznámení, že má rakovinu, pretože uverili.

            Strach má človek vtedy, keď neverí. Iným ani sebe. A neverí si ak sa nepozná. Netušíme aké úžasné možnosti sú v každom z nás. Zistíme ich vtedy, keď sa dostaneme do krajnej situácie a sme prekvapení, čo dokážeme. V krajnej situácii spoznávame sami seba najlepšie.        V krajnej situácii sa naplno prejaví to, čo za normálnych okolností v nás iba drieme. Láska. Z lásky vznikli na svete tie najúžasnejšie veci. Človek všetky pozitívne činy vykonal z lásky k blížnemu, napĺňajúc jednu z najkrajších myšlienok, ktoré posúvajú svet k lepšiemu – miluj blížneho svojho ako seba samého. Matka zachránila dieťa z plameňov určite viac z lásky ako zo strachu.

            Strach dokážeme prekonávať len vtedy, keď máme nádej, že sa stav, v ktorom sa nachádzame zlepší. Nádej však máme len vtedy, keď sa nebojíme. Kto sa bojí – neverí. A tak sú viera, nádej a láska tri základné predpoklady pre prekonanie strachu. Bez nich nemá náš život zmysel. A tiež bez nich nemá zmysel ani naša smrť, ktorá je rovnakou súčasťou života, ako je strach súčasťou odvahy. Kto miluje, verí a dúfa sa nebojí. 

 

            V septembri začali s chemoterapiou a s predpokladanou šesťmesačnou liečbou, na ktorej konci svietila nádej, že Paľko bude zdravý. Tak jej to povedal lekár. Na jar vyjdú z nemocnice do vzduchu voňajúceho kvetmi divokých čerešní, ktorých bolo vôkol nemocnice neúrekom, Paľko sa opäť postaví na svoj milovaný futbalový trávnik a potom pôjdu všetci spolu aj s Martinkou a ockom do Tatier. Po prvom cykle chemoterapie sa pre Tamaru a Paľka zatvorili dvere návštev. Kvôli prakticky stratenej chlapcovej obranyschopnosti voči infekciám  museli byť na izbe sami bez kontaktu s okolitým svetom, izolovaní od ostaných detí na oddelení. Po nekonečne dlhej leukopénii, keď sa lekári všemožne snažili zvýšiť hladinu bielych krviniek, museli  konštatovať, že liečba nezabrala. Doktor Gavlas informoval, že treba chlapcovi podať v stave hlbokého útlmu kostnej drene ďalšiu a silnejšiu chemoterapiu a po absolvovaní ďalších cyklov a nájdení vhodného darcu ju nevyhnutná transplantácia kostnej drene. Bola to jediná Paľkova šanca. Vyšetrili všetkých členov rodiny a ukázalo sa, že jediným vhodným darcom, ktorého ukazovatele sa zhodujú s Paľkovými vo všetkých znakoch je jeho sestra Martinka. Dvanásťročné dievčatko bez akéhokoľvek zaváhania súhlasilo s odberom.

            Koľkými ťažkými infekciami počas liečby prešli? Tamara ich už ani nepočítala. Rovnako nepočítala triašky, vysoké teploty, z ktorých by sa len pri jednej jedinej každej matke rozbúšilo srdce od strachu, koľko mnohonásobných kombinácií antibiotík v infúziách, či denne  sa opakujúcich transfúzií krvi a leukocytov chlapec dostal? Netušila, už si nezapisovala, nemala síl. Päť mesiacov úplnej izolácie na malej izbičke počas prvej liečby sa jej stali samozrejmosťou. Paľko bol počas tých dlhočizných mesiacov pokojný a bol rád, že je s milovanou maminkou dvadsaťštyri hodín denne. Už to nebol iba vzťah matky a syna, ale vzťah dvoch najlepších kamarátov, ktorí nemali medzi sebou žiadne tajomstvá a vždy si vraveli pravdu. Na oddelení pribúdali nové deti, niektoré odchádzali domov vyliečené, iné inam... Paľko o všetkých týchto príchodoch a odchodoch vedel a prekvapujúco vyrovnane na ne reagoval. S nezvyčajným pokojom dospelého človeka prijal aj správu o smrti dedka, svojho najvernejšieho fanúšika, ktorý nevynechal jediný jeho zápas ani tréning. Neplakal. Takmer denná prítomnosť smrti ho plakať odnaučila. „Maminka, ja si  myslím, že život sa smrťou nekončí,“ povedal a hľadel do plafóna. „Určite sa s dedkom ešte stretnem.“ Kvôli hlbokému útlmu leukocytov Paľkovi nedovolili ísť na dedkov pohreb.

            Po štyroch ťažkých cykloch chemoterapie, ťažkých infekcií, vracania, teplôt, lumbálnych a sternálnych punkcií sa priblížil okamih transplantácie kostnej drene, pred ktorou pustili Paľka na dva týždne domov kvôli načerpaniu síl. „Maminka nebude ti vadiť, že zasa budem vracať a že budeme izolovaní? Ale viem, že o rok pôjdem na tréning.“

            Na jar, keď začali rozvoniavať čerešne, prijali Paľka na transplantačné oddelenie. Prvé štyri dni bral chemoterapiu v tabletkách. Bral svoje „cukríky“ pokojne. Potom dva dni dostával infúznu chemoterapiu, po nej mal deň voľna a potom dostane kostnú dreň od Martinky. Doktora Gavlasa vystriedala doktorka Malá, ktorá Paľkovi vysvetlila, že musí byť silný, lebo dni, ktoré  prídu, budú veľmi ťažké. Počas jej slov významne pokyvoval hlávkou. Doktorka mala pravdu. Tie dni boli najhoršie v Tamarinom živote. Zatiaľ. Počas prvých dvoch hodín po prvej terapii pätnásťkrát vracal. Ďalej už nepočítala. Na tretí deň ležala na operačnej sále pod narkózou jej milovaná dcérka Martinka, ktorej odoberali z panvovej kosti päťsto mililitrov kostne drene. Na vedľajšej sále ležal jej milovaný  synček po ťažkej chemoterapii v nádeji, že mu sestrička zachráni život. A v akejsi komôrke vedľa ona s manželom. Držali sa za ruky a mlčali. Zrazu zaznel Otčenáš. „...ktorý si na nebesiach, posväť sa meno tvoje, príď kráľovstvo tvoje, buď vôľa Tvoja...“ Slová prichádzali odkiaľsi z diaľky, boli tiché a plaché. Pozrela na Petra. Modlil sa. Otec, ktorý o sebe prehlasoval, že je agnostik a v Boha neverí sa modlil. „Pane, nie moja, ale tvoja vôľa nech sa stane.“ 

            Po transplantácii nahradila bežnú sterilizovanú stravu postupne na päť  týždňov výživa podávaná infúziami. Paľko to zvládal s pokojom, ktorý rozosieval okolo seba. Sálala z neho nezdolná energia a viera, ktorá dodávala silu aj Tamare. Klopal a verila, že dvere sa mu otvoria. Tak, ako sa to hovorí v Zákone zákonov. Po siedmich týždňoch od operácie, keď čas prestal plynúť im lekár oznámil, že chlapec je vyliečený a pôjde domov. „Maminka ja som to vedel. Pani doktorka ja som to vedel. Zajtra pôjdem pozrieť chlapcov na ihrisko...“ Lekárka ho hladila po hlávke ako by bol jej. Všetky deti na oddelení boli jej. Tie, ktoré tam boli pred ním, tie ktoré sa vrátili domov i tie, ktoré sa vrátili do celkom iného domova. Peťko bol hrdý, že veci mu pomáhala osobne baliť deťmi milovaná  sestrička Peggy, anjel, ktorý bol na oddelení od rána do večera, anjel, ktorý obetoval svoje osobné šťastie deťom. Nemala nikoho a mala všetkých. A deti mali ju. Ach Peggy, Peggy, najmilovanejšia duša na Kramároch.

            Po príchode domov bol Paľko pevne rozhodnutý dodržiavať prísny potransplantačný režim, ale i dobehnúť zameškané učivo. Rodičia, sestra, svokrovci  kamaráti, ktorí ho opäť smeli navštíviť ho nikdy nevideli takého šťastného. Tešil sa z maličkostí a samozrejmostí, ktoré si oni nevšímali. „Maminka, aha, náš fikus má nový lístok... Peggy nám akosi  pribrala, asi bude mať mláďatká,“ ukazoval na zlatistú akváriovú rybičku, ktorú pomenoval  po úžasnej sestričke. Bol opäť doma, v prostredí, ktoré miloval, medzi ľuďmi, ktorí milovali jeho. Vrátil sa do sveta bez chorôb a bolesti.

 

            Bol to však len sen, ktorý sa skončil na jednej bežnej kontrole na oddelení transplantačnej jednotky. Po piatich mesiacoch života v zdraví, zákerná choroba opäť podišla ku dverám a rázne na ne zaklopala. Keď Tamara s očami plných sĺz a s lekárkou, ktorá ju podopierala oznámili chlapcovi, že sa bude musieť opäť liečiť, zvolal: „Neverím. Neverím už nikomu, lekárom ani Ježiškovi. Neverím! Nechcem sa liečiť!“ Sedeli na izbe lekárov. Ošetrujúca lekárka Malá, maminka, ocko a Paľko. Počúvali  lekárkine vážne slová  o tom, čo ich v najbližších mesiacoch čaká s cieľom absolvovať znovu krížovú cestu s nádejou, že na konci nebude poprava.

„Takže môžeme povedať, že keď sa vylieči bude to zázrak?“, obrátil sa otec k lekárke. Prikývla. „Ale už sme tu také zázraky zažili,“ dodala nepresvedčivo.

 „A zasa budú tabletky, po nich infúzie a potom opätovná transplantácia,“ dokončil namiesto lekárky Paľko. Pohladila ho po hlávke.    „A potom?“ Otázka ostala visieť vo vzduchu. „Kto mi povie, že potom už budem naozaj zdravý?“

            „Musíš tomu veriť.“ Takmer nečujne povedal otec.

            „Koľký raz? Ocko koľkokrát treba veriť?“

            „Stále. Bez viery nemá nič zmysel. Pozri Paleček, si už vlastne veľký“, oslovil ho vážne. „A my veľkáči vieme, že šancu majú len tí najsilnejší. A ty si už skoro najsilnejší. Ale ešte nie celkom. Ježiško chce, aby bol z teba najlepší futbalista Rozumieš? Nie hocijaký, ale najlepší aký kedy na svete bol. Ale na to musíš prejsť mnohými skúškami a ťažkým tréningom. Pozri chlapče, ty si športovec a vieš lepšie ako my, že keď trénuješ s ľahkými činkami, svaly mať nebudeš, keď si dáš okolo štadióna jedno kolo, nebudeš mať kondíciu. A Ježiško to vie rovnako. Preto teba trénuje viac ako ostatných. Chápeš to? Táto nemocnica je tvoja telocvičňa v ktorej si sa vždy dobre cítil. Tréningy v nej sú tie najtvrdšie aké si doposiaľ v živote zažil. Nikto, ani Pelé či Messi takto tvrdo netrénovali chlapče. A keď to zvládneš, budeš najlepší. Lepší ako Messi. A ty vieš najlepšie, že lepšieho ako on nie. Ale ty ho prekonáš. Ježiško to vie tiež a pomôže ti. Keby mu na tebe nezáležalo, tak by ťa nechal na pokoji. Ale on ti nakladá tie najťažšie činky preto, lebo ťa miluje. Rozumieš?! Pani doktorka povedala, že musíš dokázať zázrak. A ty ho spolu s nami, pani doktorkou, sestričkou Peggy, Ježiškom a Lionelom Messim dokážeš. Ale nebude to jednoduché, pretože zázrak je výsledkom zázračného života. Obyčajný život sa predsa nemôže skončiť zázrakom. Keď dokážeš žiť zázračný život, tak sa ten zázrak ozaj udeje. A ty ten zázračný život už žiješ pretože ti ho vybral Ježiško. Nie každý má to šťastie, že z neho chce mať Ježiško toho najlepšieho. Rozumieš?!“ presviedčal nešťastný otec viac sám seba a Paľko mu múdro prikyvoval. „Je ti to jasné synak?“ Potom vytiahol z tašky knihu zabalenú v zlatistom papieri. Manželka s lekárkou na neho pozorne hľadeli. Podal ju Paľkovi. Tenučkými, zoslabnutými rúčkami ju rozbalil. Lionel Andrés Messi. Dôverný príbeh o chlapcovi, ktorý sa stal legendou.

            „Posiela ti ju dedo k narodeninám.“

„Oco, ocko, ďakujem.“ Pritiahol si  k sebe ockovu neoholenú tvár a vtisol na ňu veľkú pusu. Hľadel fascinovaný na knihu o svojom idole, o chlapcovi, ktorý sa z drobučkého, chorého šarvanca  svojou obrovskou vôľou prepracoval na najlepšieho futbalistu na svete.

„Aj dedovi.“ Zrazu sa zamyslel. „A prečo neprišiel sám?“

„To vieš, z Čadečky je sem kus cesty. A teraz keď sú tie veľké suchá, musí sa starať o Malinu, aj o kozu Elišku.“

„A sú v poriadku?“ spýtal sa s obavou na zdravie svojich obľúbených zvierat, ktoré sám s chlapcami z Čadečky pásaval, keď býval u dedka na prázdninách.

„Pravdaže. Dedo ti napísal aj list,“ podal drobnému chlapcovi list napísaný ťažkou rukou. „Milý môj Paleček, ponajprv ťa čo najsrdečnejšie pozdravujem. Dúfam, že sa pekne liečiš a poslúchaš maminku, ocka, aj všetkých lekárov  sestričky. Musíš sa skoro vyliečiť, pretože ťa tu aj s Malinou a Eliškou potrebujeme. Je leto a už aby si tu bol. Aj chlapčiská sa na teba stále pýtajú a pozdravujú ťa. Tak ja už končím a veľmi ťa ľúbim. Tvoj dedo Paľo.“

Od únavy na chvíľu zatvoril oči. Možno sa mu snívalo s babkou, ktorú pochovali pred tromi rokmi krátko predtým ako ho vzali do nemocnice. Dedo ostal na kopaniciach sám so svojimi zvieratami a čakaním na letné príchody Martinky a Paľka. Možno sa mu snívalo o utrpení, ktoré prežil, o vracaniach, triaškach a horúčkach, o žilách dopichaných  natoľko, že sestričky ťažko hľadali miesto na vpichnutie novej ihly. Alebo azda videl fantastické kľučky a góly drobného argentínskeho futbalistu, ktorému sa posmievali pre jeho nízku postavu a tvrdili, že z neho nikdy futbalista nebude. Potom sa prebral a usmial. „Áno ocko, ideme na to. Budem trénovať. Zvládneme to. Budem ako Messi!“

            Keď sa Tamara opäť nasťahovala so synom do tej istej izbičky, v ktorej už pol roka strávila, zdala sa jej akási útulnejšia. Rukou mimovoľne pohladila známy nábytok, posteľ, stojan na infúzie. „Pomôžte mu, prosím.“ Keď zaspal, neovládla sa. Prikryla si hlavu vankúšom, aby ju nebolo počuť a plakala. Plakala, plakala, bože môj ako len plakala. „Pane neopúšťaj nás, prosím, povedz čo mám spraviť, spravím všetko, len nás neopúšťaj, neopúšťaj...“ Na druhý deň začali opätovné cykly chemoterapie, tentokrát na akejsi vyššej úrovni. Cyklus zvládol Peťko prekvapujúco dobre.  Potom prišla stará známa leukopénia, ktorá im opäť zatvorila dvere pred vonkajším svetom. Peťkove leukocyty sa pohybovali na mimoriadne nízkej úrovni, kde nebola takmer žiadna obranyschopnosť organizmu. On sa však usmieval. V rukách stískal knihu. Najslávnejší futbalista sveta hľadel na Palečka a on na neho. Dívali sa na seba a rozumeli si. Vedeli to, čo vedia len ľudia s obrovskou vôľou. Vo chvíľach najväčšej bolesti stískal Paľko knihu natoľko, až mu obeleli prsty. Taká chvíľa nastala aj vtedy, keď sa lekári rozhodli opäť urobiť odber kostnej drene. Leukocity mal dlhodobo hlboko pod normou. Doktorka Malá si zavolal Tamaru s Peťkom, aby im oznámila výsledky. Šiel do jej ordinácie spolu s Messim. Smútok v lekárkinej tvári hovoril za všetko. Oznámila, že chemoterapia nezabrala a leukémia sa ukazovala ako veľmi ťažký súper. Ponúkla im ako jednu z možností liečbu s novou, ešte silnejšou chemoterapiou. Tamara sa s rozochveným hlasom spýtala aká je šanca. „Asi tak pätnásť, skôr desať percent...“ Chlapec mlčal a hľadel na obálku knihy, z ktorej na neho mával najlepší futbalista sveta vo víťaznom geste. Ten úsmev patril Paľkovi. Úsmev víťaza. Keď už všetci z ihriska odišli, on na ňom ostával a trénoval. Šprinty, kľučky, strely, centre. Sám si pridával tréningové dávky, drel do úmoru, niekedy od vysilenia nevládal. Dnes je víťaz.

 

Aj on zvíťazí. Hľadeli na neho. „Tí najlepší musia najviac trénovať. Ideme na to. Budeme bojovať a vyhráme,“ usmial sa na maminku, ocka, na sestričku Peggy, anjela detského oddelenia i na obľúbenú lekárku Malú. „Musíme vyhrať. Budem ako Messi!“

Keď z lekárkinej izby vyšli, Malá na chvíľku pristavila Tamaru. „Pani Tamara, musím vám povedať, že ak táto chemoterapia nezaberie, netrápme už chlapca ďalej... Prosím vás o to... ale tiež vám chcem povedať, že u jedenásťročného chlapca som ešte takýto vôľový prejav nezažila. Za normálnych okolností by som vás odhovárala aj od tejto chemoterapie, ale čo... ak... ak sa stane zázrak. Veď už len to, ako ten chlapec bojuje je zázrakom a priznám sa vám, že on dodáva silu aj mne aj všetkým na oddelení. Deti si o Paľkovi rozprávajú ako zázračnom bojovníkovi. Viete, som na oddelení detskej onkológie už dvadsať rokov a hľadela som smrti do očí mnohokrát. Ale takú silu aká ide z vášho chlapca som ešte nezažila... Ďakujem vám za neho...“

 

„Zatvorím ten oblok. Ide stade neznesiteľná horúčava,“ zatvorila Peggy oblok a stiahla roletu. „Musíš viac piť. V týchto teplotách je to veľmi dôležité. Pani Tamara, dohliadnite na to,“ poprosila matku, ktorá s očami unavenými od nevyspatia prikývla. Paľko z postele sledoval televízor, v ktorom bežal futbalový zápas. Bol koniec augusta a Európu sužovali neznesiteľné horúčavy. V Portugalsku, Grécku, Taliansku i v Chorvátsku ničili požiare z horúčav hektáre lesov a polí. Aj na Slovensku postupne vysychali lúky.

„Koľko ešte budú tie horúčavy trvať?“ spýtala sa Peggy akoby to vedela. „Už dva mesiace nespadla ani kvapka dažďa?“ dodala Tamara sama pre seba.

„V správach hlásili, že vo Francúzsku, Nemecku aj v Rakúsku roľníci zabíjajú dobytok, lebo im vyschli pasienky a nemajú sa na čom pásť.“

„Maminka a dedkova Malina a Eliška sa majú dobre?“ spýtal sa chlapec.

„Pravdaže,“ zaklamala. Svokor už tretí týždeň ležal v nemocnici po ťažkom srdečnom záchvate. Manžel ho navštívil a nadšený sa nevrátil. Otcov stav bol vážny. Po tom, keď kravu aj zabili, lebo sena nemal a lúky vyschli, ostal v dome len s kozičkou liškou, ktorá obhrýzala listy zo spodných konárov vŕb za záhradou, a s kocúrom Murom, ktorý sa našťastie živil  myšami a tých bol v chalupe dostatok.

„Paľko, máš pripravenú infúziu,“ milo ho oslovila Peggy.

„Teraz nemôžem, Lionel mi zakýval,“ vážne odmietol natiahnuť ruku prederavenú od ihiel.

„Tak to je veľká vec“,  pochválila ho.

„Ale naozaj mi zamával. Pred zápasom s Realom keď pozeral do kamery tak zamával. Možno mával aj iným, ale určite aj  mne.“

„Tak ukáž,“ pokúsila sa opätovne sestrička.

„Ja nechcem. Ja už nechcem infúzie. Nechcem!“, odrazu sa rozplakal. Tamara i sestrička ostali prekvapené.

„No Paľko, poď sľúbili sme si, že budeš bojovať,“ prosila Peggy.

Tamare padol zrak na knihu o Messim, ktorú mal otvorenú na posteli. Vzala ju do ruky a ani nevedela prečo, začala čítať. „Keď mal malý Lionel jedenásť rokov, presne toľko ako ty, zistili mu lekári vrodenú vadu – jeho rast sa zastavil v dôsledku hormonálnej retardácie vo vývoji kostí. Ocko v Argentíne nemal na jeho liečenie peniaze a tak ho vzali do Španielska k príbuzným pri Barcelone a tam sa liečil. Jeho rast sa zastavil na výške stoštyridsať centimetrov. On sa však nevzdal. Chcel byť slávnym futbalistom a tak si sám začal pichať hormonálne injekcie.“ Paľko počúval. „ Vieš akú má dnes Lionel výšku?“

„Stošesťdesiatsedem,“ bez váhania odvetil, utierajúc si slzy.

„Presne. Nikto tomu nechcel veriť a on to dokázal. A vieš koľko mal rokov keď debutoval v španielskej lige?“

„Mami, to nie je španielska liga, ale primera división. Debutoval ako sedemnásťročný proti Espanyolu 17. Októbra 2004.

„Si skvelý,“ neovládla sa Peggy. „Tak čo, skúsime tú injekciu?“ Chvíľu premýšľal, napokon prikývol. Peggy mu nežne hladila rúčku a hľadala miesto na vpichnutie.

„A vieš ako ho prezývali keď bol taký starý ako ty? Pulgar, čo znamená palec. A z toho vzniklo po pridaní prípony „cito“ Pulgarcito, čo znamerná Paleček,“

„Aj mňa tak volajú,“ zvýskol nadšený. „Ani som nevedel, že na svete sú dvaja Palečkovia. Messi a ja.“

„Vieš ako ho volajú teraz?“

„Mesiáš. K Messi pridali ah a bolo.“

„A vieš kto je Mesiáš?“

„Ježiško.“ Pohladila ho po hlávke. „Maminka, môžem mať prosbu? Chcel by som dres s číslom desať.“

„Také číslo má predsa Messi.“

„Veď práve.“

Od chvíle keď mu ocko priniesol originálny modro – bordový dres FC Barcelona s vysnívanou Messiho desiatkou, vychádzalo z Paľkových očí akési zvláštne svetlo, ktoré majú svätci,  alebo hlboko veriaci. Navliekol si dres a už ho nedal dolu.

 

            Pozorovala spiaceho chlapca. V ostatných dňoch spával  o čosi pokojnejšie, ale teraz sa mu tvár v spánku mračila. Ruku mal položenú na knihe o Messim, ktorá sa stala jeho neodlučiteľným spoločníkom. Opatrne ju vzala, aby ho nezobudila. Zrak jej padol na riadky, podčiarknuté modrou ceruzkou. Hovoria, že som dokázal zázrak. Možno to je zázrak pre tých, ktorí neverili, ale ja som absolútne veril, že raz oplatím rodičom ich veľkú lásku, ktorou  ma obdarovali. Minuli všetky peniaze na moje liečenie a ja som nikdy ani sekundu nepochyboval, že im  ich vrátim. Zarobím ich futbalom. Viera sa stala pre mňa všetkým. Veril som natoľko, že keď som šiel na ryby, bral som s udicou tú najväčšiu  veľkú sieť, keď sme hrávali guľôčky, zo všetkých detí som mával najväčšie vrecko, keď som sa začal liečiť, kúpili mi dres s číslom desať ako mal Pelé, ale o päť čísiel väčší, lebo som vedel, že jedného dňa do neho dorastiem.

Začítala sa a ani si nevšimla, kedy sa Paľko prebudil. Vycítila jeho nepokoj. „Snívalo sa ti niečo nepekné?“

„Maminka, stalo sa niečo dedkovi?“

„Prečo?“

            „Povedz, čo sa mu stalo?“ naliehal.

            „Čo by sa mu malo stať?“

            „Snívalo sa mi s ním. Bol veľmi smutný. Aj Malinka a Eliška boli smutné. Mali také smutné oči. Všetci. Mami, sme najlepším kamaráti a a kamaráti si vždy hovoria pravdu.“

            Nadýchla sa. „Dedko je v nemocnici. Má problémy so srdiečkom. Ale nič vážne. To vieš, takéto horúčavy starí ľudia ťažšie znášajú.“

            „Mami, chcel by som deda vidieť,“ posadil sa na posteli.

            Hľadela na zúboženého syna v modro bordovom drese. Boli spolu na izolovanej izbe už tretí mesiac. Každá sekunda strávená medzi štyrmi stenami bola pre nich dňom.  Deň ich odchodu domov sa blížil. „Vieš, že to nie je zlý  nápad?“ Usmiala sa. „Spýtame sa lekárky, ale nazdávam sa, že budeš v takom stave, že by sme za dedkom mohli pokojne zájsť.“

            Očká sa mu rozžiarili radosťou. „Jéj maminka, to by bolo super,“ začal sa od radosti natriasať na posteli. Na druhý deň ich pustili domov. Bez výsledkov testov kostnej drene, bez toho, aby vedeli, či posledná chemoterapia zabrala. Lekárka im cestu za dedkom neodporučila. „Počkáme na výsledky a potom uvidíme.“

            „Kedy budú výsledky?“

            „O týždeň.“

           

Mučivý čas čakania sa nekonečne vliekol. Napokon Paľkovi po týždni zavolali na odber kostnej drene. Sedeli na oddelení a čakali na informáciu, či Paľko bude môcť absolvovať druhú transplantáciu. Keď prišla doktorka, bolo rodičom i Paľkovi všetko jasné. Jej tvár im výsledok povedala vopred. Sedel medzi maminkou a ockom a odkiaľsi z veľkej diaľky počúval slová, ktoré sa mu zarývali do uší, srdca, mozgu. „Chlapec má v kostnej dreni veľa balastov, teda rakovinových buniek... Hm... transplantáciu nemôžeme urobiť... Peggy prosím vás, vezmite Paľka na chvíľu za kamarátmi na oddelenie. Peggy vzala chlapca jemne za ruku a mlčky odišli. „Musím vám povedať, že... že... prepáčte, hovorí sa mi to veľmi ťažko...“

            „Tak povedzte,“ takmer vykríkol do krajnosti vydráždený otec.

            „...z  medicínskeho hľadiska sa už vyskúšalo všetko, všetko, čo bolo v silách lekárov a...a zostáva už len...“

            „Čo le, pani doktorka?“ zdrapila Tamara lekárkinu ruku v zlej predtuche.

„...dožiť...“ Tamara sa neovládla. Vborila hlavu do dlaní a rozplakala sa. Peter si ju k sebe pevne privinul.

            „Takže niet nádeje?“ Lekárka mlčala.

            „Zázraky sa dejú... ale asi nie v tejto nemocnici...“

            „Koľko mu dávate života?“ položil Peter najstrašnejšiu otázku akú môže otec položiť.

            „Dva mesiace, ale skôr... jeden...Veľmi mi je to ľúto, ospravedlňujem sa, aj za lekárov, že sme mu nevedeli pomôcť... že nám tak veril a my sme ho sklamali...“ nedokončila. Doktorka Malá, ktorá pracovala na detskej onkológii  dvadsať rokov a smrť bola je častým spoločníkom sa rozplakala. Po chvíli sa však spamätala. „Prepáčte, prepáčte... aj lekári sú len ľudia...“

            Ani si nevšimli kedy Paľko s Peggy vstúpili. „Pani doktorka, chcem vám za všetko čo ste pre mňa spravili poďakovať. Dokedy budem žiť vám to nezabudnem. Aj vám Peggy.“ Peggy vzala chlapca ľahučkého ako pierko na ruky a tuho si ho privinula.

            „Paleček,“ oslovila ho lekárka nezvyčajne nežne. „Chceš ostať u nás, alebo pôjdeš domov? Nemusíš odpovedať hneď.“

            „Je mi tu s vami dobre, ale radšej pôjdem domov.“

           

            Strašnú správu našich lekárov potvrdil aj špecialista z Nemecka. Paľkove šance boli doslova nulové.

Horúčavy neustávali. Teplotné rekordy padali a meteorológovia informovali, že ide o najväčšie suchá od roku 1947. Paľkovi nastali podľa predpovedí lekárov posledné týždne, dni života. „Mami, kedy pôjdeme k dedkovi?“ Neodpovedala. „Chcel by som ho vidieť, aj Malinku a Elišku.“

            „Paleček, musím ti niečo povedať. Dedka už chvalabohu z nemocnice pustili, ale Malinka.... Malinka už nežije...“

            „Viem. V televízii hovorili, že roľníci zabíjajú statok, lebo ho niet čím kŕmiť,“ povedal prekvapujúco pokojne. „Ale Elišku nezabili... však...“

            „Eliška žije. To vieš, kozičky si vedia potravu nájsť ľahšie ako kravičky.“

            „Mami, chcel by som vidieť dedka aj Elišku.“

 

            Kraj v údolí riečky Čadečanky bol pre Paľka najkrajší kraj na svete. O Dedkovej drevenici od nepamäti stojacej v osade u Hľúzov v tieni štyroch vysokánskych jedlí rovno pri riečke na  pažiti na ktorej sa pásli  húsatá s maminkou sa Paľkovi aj snívalo. Vôňa sena v starej latovej stodole zmiešaná s pachom hnoja z Malininej maštale sa mu navždy usadila v nose i v srdiečku. Keď sa húsatká premenili na snehhobiele husi, zaháňali ich z neďalekého futbalového ihriska posiateho husacincami pomedzi ktoré Paleček predvídzal svoje kľučky. Teraz ho ocko vozil v invalidnom vozíku popri vyschnutom ihrisku, ktoré sa v dôsledku dlhotrvajúceho sucha premenilo na hnedastú prašnú plochu na ktorej sa kde tu vynímali trsy bodliaka a inej odolnejšej buriny, ktorú obhrýzali kozy. Elišku spoznal okamžite. Zavolal na ňu a stará koza s radostnýmn bľaskotom k chlapcovi namáhavým azda ajsmädom pozačeným krokom podišla. Láskavo ju hladil po zaprášenom chrbte.

            „Pôjdeme pomaly, slnko priveľmi pečie a to nie je ešte ani osem,“ začal ocko talčiť Paľka späť do drevenice. Bola nedeľa a dedko Peter sa so zamračenou tvárou pomaly obliekal do čierneho nedeľného obleku. Do osady U Králi v ktorej bol kostol to nebolo ďaleko, ale dnes sa dedko náhlil. „Zaiste bude plno. Pán farár vyzval všetkých , aby sa prišli spoločne modliť za dážď. Veľmi tomu neverím, ale prisámvačku idem tam, lebo toto je hotová katastrofa.“

            „Mohol by som ísť aj ja?“ spýtal sa Paľko

            „Jój, Paleček môj, radšej zostaň tu a oddychuj,“ odvetil láskavo dedo. „Tam vonku je hotové peklo,“ snažil sa dedo usmiať, ale nedalo sa. Usmievať sa na milovaného vnuka vo vedomí, že sú to posledné chvíle, ktoré s ním trávi sa nedá.

            „Ale ja by som chcel. Ocko, mamina, pekne prosím.“

            „Nie si unavený?“ spýtala sa mamina. Pokrútil hlavou. „Nuž ak tak veľmi chceš, nedbám.“ Nevedela, či mu očká žiaria od horúčky, či od radosti. Zišlo jej na um, že by mu mala zmerať teplotu, ale rezignovane pokrčila ramenami. „Nie je ti v tom drese teplo?“

            „Cítim sa výborne.“ Tamara sa trpko usmiala pri pomyslení, že mu pred chvíľou vpichla zvyčajnú morfiovú injekciu na tíšenie bolesti.

            „chcel by som si vziať knihu a dáždnik.“

            „Knihu o Messim?“ Prikývol. Tamara mu ju podala. „A dáždnik ti je načo?“

            „Ideme sa predsa modliť za dážď.“ Mama ho bez slova pohladila a podala mu skladací dedkov dáždnik.

 

            Bielučký kostol Najsvätejšieho srdca Ježišovho bol doslova natrieskaný. Kňazova výzva sa dolinou šírila a vyprahnuté ľudské duše prišli v nádeji, že vymodlia u Boha aspoň trochu vlahy. Bol horúci koniec septembra a od polovice mája nespadla ani kvapka vody. Aj teraz bola obloha krištáľovo belasá. Dedko mal vyhradené miesto v prvom rade. Vozík s Paľkom stál v uličke vedľa neho. Otec s maminkou boli pri ňom. Skôr ako sa začali modliť, kňaz veriacich hľadel dlhým, skúmavým pohľadom. Potom nečakane odišiel od oltára a kráčal uličkou ktorá sa vytvárala v dave. Pozorne sledoval ľudí. V rukách zvierali ružence, kríže, Ježišove obrázky a sošky, Biblie, obrázky matky Božej a iné predmety, ktorými chceli obmäkčiť Boha. Zašiel i pred kostol, kde stáli ďalší. Aj tí mali v rukách rôzne relikvie. Pomalým krokom sa zamyslený vracal k oltáru. Odrazu zastal pri Paľkovi. „Dovolíte?“ spýtal sa rodičov a začal tlačiť vozík dopredu. Miništranti mu pomohli vozík vyniesť po schodíkoch bližšie k oltáru. Paľko v Messiho modro – bordovom drese meravo hľadel pred seba do mlčiaceho davu. Na kolenách zvieral knihu a dáždnik.  V kostole bolo úplné ticho.

            „Chceš byť ako Messi?“ spýtal sa ho s úsmevom mladý kňaz. Bol vo farnosti nový, ale veriaci si ho rýchlo obľúbili pre jeho ľudskosť a neustály optimizmus. Paľko prikývol. „Tak milý môj Paleček, vedz, že ním budeš.“ Chlapec na neho vážne pozrel a prikývol. „Pretože ty jediný tu skutočne veríš.“ Paľko stískal knihu tak mocne, až mu beleli prsty. Kňaz sa na neho usmial, vzal mu z ruky dáždnik a obrátil sa k veriacim. „Priniesli ste krucifixy, Biblie, ružence, ale nepriniesli ste vieru. Iba náš Paleček sem prišiel s ozajstnou vierou. On skutočne verí, že dážď príde.“ Kňaz zodvihol nad hlavu Paľkov dáždnik. „Ďakujem ti Paľko. A teraz sa spolu modlime. Za nášho Palečka.“ Kostol zašumel. Ľudia pokľakli. „Otče náš, ktorý si na nebesiach,  posväť sa meno tvoje, príď kráľovstvo tvoje, buď vôľa tvoja...“

           

„Pane nie moja, lež tvoja vôľa sa staň,“ šepkala takmer nečujne Tamara a po lícach sa jej kotúľali slzy. Nemohla spať.

„Spíš?“ zašepkal Peter. Pritúlila sa k manželovi. „Je už takmer ráno a chlapec zatiaľ v kuse spí...“

„Preboha, hádam len,...“ takmer skočila Tamara k váľande, na ktorej spal Paľko. Pokojne dýchal. Otec i mama s úľavou na seba pozreli. Odrazu sa chytila za hlavu.„Peťo, božemôj, Peťo, ja som mu  zabudla dať injekciu,“ pozrela na manžela.  „Už osem hodín spí bez morfia.“ Opäť sa neveriaco naklonili nad chlapca, ale ten spokojne odfukoval. V tej chvíli začal nezvyčajný šum. Tamara s Petrom na seba pozreli. „Čo to je?“

Odrazu sa prudko otvorili dvere. Stál v nich dedko s tvárou roztiahnutou do širokánskeho úsmevu.  „Prší.“ Zahrmelo. Potom znovu a ešte raz. Všetci traja sa dívali na Palečka. Pokojne dýchal, desiatka na drese sa mu pravidelne nadvihovala. Na tvári sa mu objavil úsmev. Možno sa mu snívalo o Messim.