S úsmevom si spomínam na strýka Krupu, ktorý nám pred pomaly tridsiatimi rokmi predal vinohradnícky domček so záhradou v prudkom svahu v bratislavskej Karlovej Vsi. 

Vravieval: 
„Jožénko mať záhradu do kopca je veľmi dobrá vec, lebo čím budeš starší, tým budeš v lepšej forme. Prídeš na vrch a zabudneš načo si tam šiel a tak sa musíš vrátiť dolu a zasa späť.“

Veru mal Miško Krupa pravdu, ale našu záhradu vo svahu by sme nevymenili za nič na svete.

Je to miesto oddychu, meditácie, zmysluplnej fyzickej námahy odmenenej bohatou úrodou. Je to pre nás miesto spojenia s prírodou, stretávania sa s Bohom a priateľmi. 

Podobne ako bola záhrada v Gaienhofene pri Bodamskom jazere  miestom duchovného rastu pre skvelého Hermanna Hesseho, snažíme sa aby aj pre nás bola záhrada priestorom medzi nebom a zemou. A ja osobne mám aj skutočného záhradného anjela v mojej manželke.

V minulom roku sme si dali zabrať – vynášali sme do vrchu do vysokých hriadok humus a kvalitnú zeminu a veru oplatilo sa. Kaleráby, papriky, šaláty, pažítka, cibuľka, cesnak a už aj rajčiny nás zdravia zo slnkom prehriatych hriadok, ktorým v týchto dňoch chýba jediné – vlaha.
A tak, podobne ako ostatní záhradkári v okolí, zalievame a zalievame. Chvalabohu máme nachytanej bezmála desaťtisíc litrov dažďovej vody a tak je ešte z čoho. Zatiaľ...

 

Vyvýšené záhony sa ukázali ako skvelá vec – navyše sa k nim nemusíte zohýbať. Vrelo odporúčame.

 

Oáza pokoja – naša takmer permazáhrada.

 

Kúštik raja.