Dnes 4. mája uplynulo 98 rokov od okamihu, kedy v nedeľu ráno o 8,07 nabral trojmotorový aeroplán Caproni 450 s generálom Štefánikom a tromi talianskymi členmi posádky z letiska v Campo Formido smer Bratislava.

Prechádzal som sa pred časom po trávnatej ploche dnes stále funkčného poľného letiska a premýšľal nad osudom nielen Štefánikovým, ale i nášho národa. Keď sa osemnásťročný Milan Rastislav vracal po maturite v maďarskej puste v Sarvaši, viezol jeho i ostatných senických, myjavských a brezovských študentov z piešťanskej stanice sváko Papánek so svojim rebrinákom.  Keď sa sváka vo Vrbovom ktosi spýtal, čože to vezie, veselo odvetil: “Posledné slovenské štepy...“ 

 

Milan Rastislav Štefánik

Snažili sa ho obviniť z čechoslovakizmu, z odrodilstva, vravel a písal vraj len po česky či francúzsky.
Medzi najvzácnejšími pokladmi, ktoré doma ukrývam je i Štefánikovou rukou písanú pohľadnicu z augusta roku 1905 zo španielskej Barcelony, kde bol pozorovať zatmenie slnka v Alcosebre. Pohľadnicu píše českému redaktorovi Janovi Herbenovi do Prahy. Píše ju jeho typickým drobným písmom v čistej slovenčine. Kde sa ju naučil a prečo? Do škôl chodil iba maďarských, českých či francúzskych.

Známa je epizóda z gymnázia v Sarvaši, kde sa pri príležitosti osláv milénia v roku 1896 dostal šestnásťročný, útly Milan do konfliktu so svojimi maďarskými spolužiakmi. Prehodili ho cez zábradlie poschodovej budovy a vyhrážali sa mu, že ak nezavolá na slávu Kossuthovi, zhodia ho dolu. Milan sa nezľakol a šovinisti našťastie svoju hrozbu neuskutočnili. Mal však byť kvôli tomu z gymnázia vylúčený, zastal sa ho však celou svojou autoritou riaditeľ Július Benko.

 

Je suis Slovaque. Som Slovák

Štefánik sa pohyboval v akademických, vedeckých či diplomatických kruhoch maďarských, českých, francúzskych, talianskych, ruských, amerických. Materinský jazyk očividne k naplneniu svojho poslania nepotreboval. A predsa, kde mohol, hovoril po slovensky, spieval a recitoval v jazyku svojho rodu.
Zdá sa mi byť takmer nemiestne používať pátos, no v prípade najvýznamnejšieho Slováka sa asi inak nedá. „Som Slovák, ktorý ak niekoho miluje, miluje ho celou dušou. Nikdy som neprestal milovať svoj národ. Ten deň bude najkrajším v mojom živote, keď francúzsky generál hlasno povie – je suis Slovaque (som Slovák)“.

Mnohokrát na svojich cestách cudzinou som sa povzbudzoval a dodával si sebavedomia Štefánikom. Posledným slovenským štepom, ktorý vyrástol do tej najväčšej možnej výšky. Stúpol až ku hviezdam a už tam ostal. Často si kladiem otázku, aký je jeho najväčší význam pre rodákov.

Hodnotením jeho vedeckej, vojenskej, politickej či diplomatickej činnosti sa zaoberajú množstvá odborných i životopisných publikácií. Ja si však analyzujem pocity, ktoré mávam vždy, keď posedím na jeho mohyle na Bradle a rozhliadam sa po kraji. Ak je medzi mojimi pocitmi jeden, ktorý jasne dominuje, je to pocit národnej hrdosti a sebavedomia. Dodáva mi energiu a odhodlanie najmä vo chvíľach, keď som ďaleko od vlasti a potrebujem sa rozhodnúť, premýšľam, ako by asi konal „mon général“.  

Aj pri dumkách na Bradle, na košariskom cintoríne pri hroboch jeho rodičov, či pri pamätníku v Ivanke pri Bratislave, dumám nad tým, čo by asi povedal na dnešnú vlnu odnárodňovania, vytŕhania nás z koreňov, na snahu zdegradovať materinský jazyk, či úsilie zglajchšaltovať národy do jednej šedej, zglobalizovanej, manipulovanej masy...

 

Kniha o Štefánikovi

Štefánik bol mnohovrstevná osobnosť  počnúc hvezdárom, vojakom, diplomatom, politikom, letcom, cestovateľom, ale akosi zabúdame na jeho rozmer duchovno – motivačný. Naň sa sústreďujem v pripravovanej knihe, ktorá vyjde k stému výročiu jeho narodenia. Snažím sa navštíviť miesta s ním spojené.

Emotívne okamihy sme prežívali s manželkou a priateľmi v mestečku Campoformido neďaleko Udine, odkiaľ posledný raz vzlietol. Dnes je na poľnom letisku sídlo aeroklubu oblasti Friuli.
Tam vzlietol a pri Ivánke si zlámal krídla.
Navždy.
Je  na každom z nás či sa bude plahočiť po zemi, alebo vzhliadať ku hviezdam a tak ako Štefánik sa bude „noriť do vesmíru a snažiť sa v ňom určiť súradnice našich duší.“

Štefánikov pamätník na gymnáziu v Sarvaši.

 

Hroby Štefánikových rodičov na Košariskách.

 

 

Pamätník v Ivanke pri Dunaji.

 

Campoformido.

 

Aeroklub Friulano v Campoformide.