Ako ste si možno všimli, 1. apríla umrel Jevgenij Jevtušenko. Básnik, rebel, ozdoba ruskej a svetovej literatúry.

„V týchto dňoch intenzívne komunikujem s priateľmi v Moskve, ktorí pripravujú slávnostné uvedenie románu Zóna nadšenia v Rusku,“ hovorí Jozef Banáš. „Popri návšteve Tolstojovej Jasnej Poľany som vyslovil prianie navštíviť spisovateľský komplex a cintorín Peredelkino neďaleko Moskvy a pokloniť sa pamiatke Jevgenija Jevtušenka a Borisa Pasternaka.
Obaja tam naveky ležia vedľa seba.
Ako prejav úcty k tomuto mužovi prinášam kapitolu XI. románu Zóna nadšenia. Popiseujem v nej chvíle, v ktorých sa Jevtušenko dozvedel o vstupe sovietskych vojsk do Československa 21. augusta 1968.
Česť jeho pamiatke.“ 

  

Zóna nadšenia

Časť prvá
XI. kapitola
Koktebel (Krym) 1968

 

Vo veľkej čitárni Domu sovietskych spisovateľov v Koktebeli na Kryme bolo veselo. Nocou sa ozýval spev a prudká vrava. „Dežurna“ Natália Vasiľjevna si musela už po niekoľkýkrát namočiť nohy do lavóra so studenou vodou. Zapaľovali sa jej kŕčové žily a behať hore dolu po schodoch jej nohám nerobilo dobre. Napriek tomu znášala slaninku, kyslé ryby, kvas, kyslé uhorky, kaviár, lososy, zemiakové pirohy, boršč a iné dobroty.

„Natália Vasiľjevna, Natália Vasiľjevna,“ volal dôrazne z poschodia Aksjonov. „Prineste ešte tých sibírskych pelmeňov. Žeňa sa ich nevie dojesť.“

„Áno, Vasilij Pavlovič,... idem.“ Dežurná si vzdychla, ale zároveň sa spokojne usmiala. Sibírske plemene boli jej špecialitou a Žeňa Jevtušenko, rodák zo Sibíri ich veľmi obľuboval. Vzala podnos s veľkou kameninovou misou a pomaly sa vydala opäť hore schodmi. V salóne bola vrava, nafajčené, vzduchom sa niesol pach vodky a kvasu. „Ach Bože môj, tak toto je elita sovietskych spisovateľov,“ pomyslela si Natália a položila misu na stôl. V hlbokých kreslách sa zabávali Jevgenij Jevtušenko, Anatolij Gladilin a Balter. Trávili tu dovolenku, ktorú pateticky nazývali tvorivou. Štvrtým do partie bol oslávenec Vasilij Pavlovič Aksjonov. Bolo dvadsiateho augusta a dnes slávil tridsiate šieste narodeniny. Do sály opatrne nakukla Jevtušenkova manželka, upozornila hodujúcich, aby boli tichšie, ľudia nemôžu spať. Nikto ju však nepočul. Nemohli ju počuť, pretože nielen sila alkoholu, ale aj témy určovali intenzitu debaty. Vlastne sa celý večer bavili o Československu. Vo vzduchu bolo cítiť, že sa čosi chystá.

„Tu vám vravím, že do niekoľkých dní tam nastúpia tanky,“  vyfúkol cigaretový dym Gladilin. „Som o tom presvedčený. Všetky noviny vypisujú o kontrarevolúcii, vraj tam strieľajú komunistov a bohviečo ešte.“

„Ty tomu veríš?!“ takmer káravo na neho pozrel Aksjonov.

„Sú to nezmysly. Som v kontakte s priateľmi v Prahe a nič také sa tam nedeje!“ rezolútne zodpovedal otázku Jevtušenko a s pôžitkom si vložil do úst sústo pelmeňov. „Čo do toho dávate, Natália Vasiľjevna? Sú čertovsky dobré!“

„Jablkový ocot, trošku korenia a kôpor,“  usmiala sa Natália, odchádzajúc zo sály.

„Kôpor...“  zopakoval Jevtušenko. Nepočúval ju. „Viem, že tvrdé krídlo v Kremli je schopné všetkého, ale neverím, že by tam išli... neverím!...“ prízvukoval akoby sám sebe. „Neverím!“ dodal ešte raz, menej presvedčivo. Vedel, že od júla povolávali príslušníkov záložných vojsk zo západných oblastí Sovietskeho zväzu v nebývalom množstve.

 Ráno po oslave mali chlapi „opicu“. Jevtušenko s Aksjonovom sa rozhodli zájsť na pivo. „Klin sa klinom vyráža,“ usmieval sa Žeňa a kráčal s Vasilijom dolu ulicou smerom k nábrežiu. Nádejali sa, že hoci je len ráno, podaktoré krčmy pri nábreží už budú otvorené či aspoň pojazdní predavači kvasu budú oddychujúcim odborárom k dispozícii.

„Kamže, šuhajci?“ zastavil ich znenazdania kolega Šeremet, ukrajinský spisovateľ, s tranzistorovým rádiom pri uchu. „Už ste to počuli?... Naši sú v Prahe!“

„Kde v Prahe? Akí naši?“ mraštil obočie Jevtušenko.

„Naše tanky sú v Československu. Toľké roky sme ich kŕmili a oni... Už dávno sme to mali urobiť!“

Jevtušenko s Aksjonovom v hrôze počúvali Šeremetovo rádio.

„Job tvoju mať!“  zaklial Aksjonov. Jevtušenko na dlhú chvíľu stratil reč. Šeremet na nich nechápavo hľadel. Vasilij a Žeňa zašli do verejnej jedálne, kde si kúpili vodku. Postavili sa vedľa pultu a nalievali. Bola horúčava. Pili ju z pollitrových pohárov. Mlčali ako zarezaní. „Job tvoju mať!“ občas zaklial Aksjonov. Vliali do seba celú fľašu vodky. Pomaly sa im začali dolu lícami kotúľať slzy. Dvaja velikáni sovietskej literatúry, dospelí chlapi, plakali ako malé deti. Nehrešili, len dopili vodku a plakali. Zrútil sa im svet. Dubčekov socializmus s ľudskou tvárou skončil. Posledná nádej, že sa čosi na skostnatenom, podvodníckom a skorumpovanom sovietskom režime zmení. Ľudia v obchode s údivom na nich hľadeli.

„Čo čučíte?!“  zreval Aksjonov. „Viete, čo sa stalo?“ Mlčanie. „Naše tanky vstúpili do Prahy!!“ Mlčanie. Ľudia uhýbali pohľadmi a vytrácali sa von. „Ste úbohí otroci!“  reval Aksjonov.  „Zajtra začnú zatvárať vás!!“  podlomili sa mu kolená. Jevtušenko ho chytil pod pazuchy a viedol hore ulicou k Domu spisovateľov. Vasilij cestou vystrájal, vrhal sa na ľudí a nadával každému, kto im šiel oproti. Jevtušenko ho zaviedol do izby. Skôr ako sa zvalil na posteľ a takmer okamžite zaspal, privinul si k sebe Žeňu a dlho ho k sebe tisol. Obaja plakali a mlčali. Žeňa odišiel do svojej izby. Podarilo sa mu na dlhých vlnách vyladiť Prahu. Zrazu sa ozval Zikmundov hlas: „Žeňa Jevtušenko, Žeňa, počúvaj ma... Žeňa, pomôž nám... Vyjadri sa... Vyjadri sa!“ Hlas sa odmlčal. Jevtušenko sa obrátil k manželke.

„Idem poslať telegram vláde!“  povedal rozhodne.

 „Žeňa, pil si... vieš, čo z toho môže byť...“  namietala manželka Gaľa.

„Viem.“

„Nuž teda choď, ak ťa zabasnú, pôjdem sedieť aj ja.“ Žeňa si ju privinul a ráznym krokom sa  vydal hore ulicou k hlavnej Leninovej triede, kde bola na rohu modrá budova pošty. Predtým si sadol do tieňa líp, ktoré obklopovali Dom spisovateľov. Napochytro si robil poznámky na kúsok papiera. Ruka sa mu chvela. Vedel, do akého rizika sa púšťa. Hoci bol oslavovaným básnikom a takmer idolom mladej generácie, neposlušnosť sa v Sovietskom zväze nevyplatila už mnohým. Nemohol však inak. Prišiel na poštu, postavil sa k okienku a zvučným hlasom povedal: „Leonid Iľjič Brežnev, generálny tajomník ÚV KSSZ, Moskva-Kremeľ. Alexej Nikolajevič Kosygin, predseda vlády, Moskva-Kremeľ!“

„To myslíte vážne?“ vystrašene sa spýtala dievčina spoza okienka.

„Smrteľne...“ nadýchol sa Jevtušenko. „Píšte: Vážený súdruh generálny tajomník. Odvčera večera, keď som sa dozvedel, že naše tanky vstúpili do Československa, nemôžem spať a neviem ako žiť. Jediné, čo viem, je, že je mojou morálnou povinnosťou vyjadriť vám city, ktoré ma ovládajú. Som hlboko presvedčený, že to, čo sme urobili v Československu, je tragický omyl a trpký úder sovietsko-československému priateľstvu i svetovému komunistickému hnutiu. Znižuje to našu prestíž pred svetom i pred nami samými. Pre všetky pokrokové sily, pre svetový mier a pre humanistické sny o budúcom bratstve je to krok späť. Zároveň je to moja osobná tragédia, pretože v Československu mám veľa priateľov a neviem, ako sa im pozriem do očí, ak ich vôbec ešte niekedy stretnem...“

„To vám nemôžem vziať.“

„Vezmete všetko, čo vám zaplatím. Zaplatím za každé slovo, ktoré poviem!“ zamyslel sa. Uvedomil si, čo vlastne povedal. Áno, zaplatí za každé slovo. Vedel, že toto mu neodpustia.

„Jevgenij Alexandrovič...“  prosebne na neho pozrela úradníčka. „Mám dcérku, žijem sama, ak prídem o prácu...“

„Nič sa nebojte. Pomôžem vám... Píšte!“ rezolútne pokračoval. Úradníčka skrčila ramená a rezignovane písala. „Zdá sa mi,“  pokračoval básnik, „že je to obrovský dar všetkým reakčným silám vo svete a nie sme schopní predvídať dôsledky tohto činu. Milujem svoju vlasť a svoj ľud a považujem sa za skromného dediča tradícií ruskej literatúry, ktorú tvorili Puškin, Tolstoj, Dostojevskij a Solženicyn. Tieto tradície ma poučili, že mlčať je niekedy hanba. Prosím, aby ste moju mienku o tomto čine chápali ako mienku čestného syna svojej vlasti a básnika, ktorý kedysi napísal pieseň „Chcú Rusi vojnu?“ S pozdravom Jevtušenko.“

„Mám to skutočne poslať?“  naposledy sa pokúsila namietnuť dievčina. Potom nadiktoval ešte jeden, kratší, československému veľvyslanectvu do Moskvy, kde sa ospravedlnil za tento čin a vyjadril solidaritu občanom Československa.

„Koľko to stojí?“  vytiahol peňaženku.

„Obávam sa, že to bude drahé...“

„To viem.” Povzbudivo sa na ňu usmial, zaplatil a odišiel. Dievčina chvíľu váhala, ale napokon pozbierala odvahu a telegram odoslala. O hodinu si ju predvolal prednosta pošty a s okamžitou platnosťou s ňou rozviazal pracovný pomer pre hrubé porušenie pracovnej disciplíny.

Z knihy Zóna nadšenia od Jozefa Banáša.
Foto: Reuters, Ikar