Chcel som si prednedávnom upokojiť myseľ uprostred mestského ruchu. Nazdal som sa, že najvhodnejším miestom bude kostol. Boží dom. Tak ako nás to kňazi učili ešte  na náboženstve.

Boží dom však bol zatvorený. Na drevenej bráne nebol oznam o inventúre, ani o inom dôvode uzávierky. Skúsil som iný katolícky kostol. Zatvorený. Skúsil som ďalší a ďalší. Všetky zatvorené. Možno som len nenatrafil na tie správne. 

Keďže som presvedčený, že Boh nerozoznáva katolíkov, či evanjelikov, ale len zlých a dobrých ľudí, ku ktorým sa snažím patriť, skúsil som Boží dom evanjelický. Aj ten bol zatvorený. Pýtal som sa prečo.

Povedali mi, že kostoly sa zatvárajú preto, lebo sa boja, že ich vykradnú. Položil som si otázku, prečo sú v kostoloch cenné veci, ktoré lákajú zlodejov? Vari Ježiš kázal v bohatých chrámoch? Či svoju najslávnejšiu reč nepredniesol v prírode - na hore? 

Kňazi v protirečení s Ježišovým učením nahovorili ľuďom, že Boh je v chráme a teraz ich k nemu púšťajú len v hodinách povolených nimi. O tom, kto a kedy sa dostane k Bohu, rozhodujú oni.  Ak kňaz dvere neotvorí, Boh príde skrátka. Keby ľuďom hovorili to, čo Ježiš, že Boh je v nich, mali by to jednoduchšie.

Väčšina kresťanov však už nie sú ani omšovými – nedeľnými kresťanmi. Do kostolov prestávajú chodiť a hľadajú Boha inde. Niet sa čomu čudovať, keď im samotný klérus zatvára pred Bohom dvere a jasne uprednostňuje bohatstvo. Namiesto lásky praktizuje strach. Aký ešte väčší dôkaz o svojej materializácii chce klérus predložiť? Inštitúcia, ktorá sa samozvane pasovala za prostredníka medzi človekom a Bohom sa bojí o majetok.

Cirkev zatvára kostoly, banky inštalujú mreže, trezory, mestá kamery, signalizačné zariadenia, zamestnávame ochrankárov, bezpečnostné služby, zvyšujeme stavy policajtov, štáty zvyšujú výdaje na zbrojenie, staviame ploty pred cudzincami.
Svet sa bojí.
Máme strach zo straty zdravia, blízkeho, majetku, z toho, že prídeme neskoro na vyučovanie, do práce, že nám ujde vlak, že nás niekto podvedie, okradne, že nám vynadá, bojíme sa posmechu, prehry, zlyhania, svokry, teroristov, nadriadeného, zlých snov, dravej zveri, hladu, straty strechy nad hlavou, mrazu, horúčavy, choroby, smrti. Tej najmä.

Vládne štvrte, štvrte bohatých sú strážené vojakmi a vysokými plotmi. Štvrte chudobných ploty nemajú. Niet tam čo ukradnúť. Určite je strach i vo štvrtiach chudobných, ale neporovnateľne menší ako medzi bohatými.  Neviem, či platí, že čím majú ľudia menej majetku, tým viac sú duchovnejší, ale istotne platí, že čím majú menej materiálneho, tým menej sa boja.

Pre hinduistov a budhistov nie je ani smrť tragickým koncom. Je len premenou, prechodom. Vedia, že vesmír nepozná koniec, len zmenu. Aj preto svojich mŕtvych obliekajú pred cestou do raja do optimistickej bielej farby. Kresťanskí materialisti sú v čiernom. Boja sa, že nepôjdu do raja? Boja sa neznámeho, boja sa konca. Či nie je práve náš strach zo smrti najpresvedčivejším priznaním, že smrť nie je definitívna? Predsa ak by sme si boli celkom istí, že po smrti sa už nič nedeje, tak sa nebudeme báť. Čoho? Prečo sa teda bojíme? Z obavy, že nám niekto tam na druhom svete naše skutky tu na zemi spočíta? Že sa budeme zodpovedať z toho ako sme sa správali k sebe a k svojim blízkym, ako sme využili šancu, ktorá sa nazýva pozemský život? Nakoľko sme dokonalosť, ktorú sme si sem priviedli ako deti povýšili, alebo ponížili? Ako sme dokázali odolávať zvodom materiálneho sveta? Prečo sme kvôli bohatstvu viedli vojny, kradli, zabíjali?  Prečo je strach zo smrti tým strachom, ktorý presahuje všetky naše ostatné strachy?
Pretože berieme a nedávame. Nemuseli by sme sa báť,  ak by sme sa delili. Ak by sme napĺňali ideál – dávať je viac ako brať. Od strachu zo smrti nás zbaví len dobrý život spočívajúci v dávaní a nie braní. Videl som ako policajti  odvádzali zločinca v putách. Tvár si zakrýval novinami. Bál sa, že sa svet dozvie o jeho skutkoch.
Keď odvádzali v ten pamätný piatok Ježiša z Getsemanskej záhrady jeho tvár bola sebavedomá, nezakrýval si ju. Nebál sa. Naopak, veril, že svet sa o jeho skutkoch dozvie. Vedel, že viera nie sú slová, ale skutky.

Jozef Banáš