Podaktorí si všimli, že v ostatnom čase chodím na besedy a spoločenské udalosti v slovenskej halene. Spišskej, detvianskej, zemplínskej. 
Na jednej z besied sa postavila mladá dáma a prekvapená sa ma spýtala, prečo mám na sebe tradičný slovenský odev. Keď otázku povedala, ľudia sa rozosmiali. 
Odvetil som jej otázkou, či jej nepripadá zvláštny jej odev. Na krásnom hrudníku mala totiž tričko s nápisom „I love New York“. 

Nuž takto sme dopadli.
Keď si oblečiem na Slovensku slovenský odev, som čudný. Keď si oblečiete odev cudzí, ste normálny...
Takto dopadávame a takto dopadneme.

 

Už som mnohokrát písal o snahe vykoreniť nás Slovákov, Čechov, Maďarov, Poliakov, Ukrajincov, Rusov, Chorvátov, Srbov, Bulharov, Rumunov a ďalšie národy zo svojich koreňov, zo svojej postate, zo svojho života. Preto už nemáme Dom detí, ale Kidhouse, nemáme Slovenskú krčmu, ale Slovak Pub, nemáme Snehulienky, Šípkové Ruženky, Zlatovlásky či Jankov Hraškov, zato máme Mekkvínov, Mekgájverov a Barbíny. Preto nemáme roľníkov, ale farmárov, nemáme správy, ale hedlájny.

Príznačné je, že niektoré naše médiá už nemajú úroveň, ale iba level. Ak vás vytrhnú z koreňov zmeníte sa na vyschnutú, manipulovateľnú trstinu ochotnú za pár šestákov makať  na ľudomilých cudzích vlastníkov vo vlastnej krajine. Budeme makať, konzumovať a plodiť nových makačov a nových konzumentov. To je jediná úloha, ktorú nám prisudzujú naši nenaši chlebodarcovia.

Nie, dnes nás nikto nebude zatvárať a trestať, dnes im postačí vlastniť naše mozgy. Na besedách jasne formulujem úlohu médií, ktorých zmysel nie je informovať, nie formovať kritický svetonázor, nie hľadať pravdu, ale MANIPULOVAŤ a VYMÝVAŤ MOZGY. Neviem, nakoľko sú si tohto zneužívania najmä mladí novinári vedomí, ale s istotou viem, že tí „novinári“, ktorí sa na tomto podieľajú si raz budú tĺcť hlavy do stien svojich svedomí. Už sa to deje.

Pozval ma na pivo mladý novinár, ktorý o mne písal nezmysly, ospravedlnil sa a rozplakal sa. „Mám dve deti, z niečoho musím žiť. Ja som ten článok vlastne nepísal. Z toho, čo som napísal nechali len moje meno...“
To sme už kedysi počúvali. Klasické zdôvodnenie krivenia novinárskych charakterov, na ktoré sme – my starší – zvyknutí z čias socializmu. Ibaže vtedy nikto netvrdil, že je demokracia a sloboda prejavu. Bola oficiálna cenzúra a každému novinárovi bolo  jasné, pokiaľ môže ísť. I vďaka tomu je moja generácia vytrénovaná v hľadaní alternatívnych názorov.

Dnes nie je cenzúra oficiálna, ale neoficiálna. Každý redaktor vie, že do istých tém sa proste nesmie pustiť, isté informácie nesmie poskytnúť. Slobodný prejav – povedané slovami Viktora Orbána, je dnes v Európe zakázaný.
Chcete dôkaz?
Prosím: Videli ste v dajakom slovenskom či európskom médiu niektorý z Orbánových prejavov? Úsmevné je, že majitelia pravdy sa potom čudujú, že im ľudia neveria a hľadajú alternatívne zdroje. Čas kedy si títo vedomí, či nevedomí truľovia budú tĺcť hlavy do stien sa blíži, pretože zákon hovorí jasne a neúprosne: Čo dáš – to sa ti vráti! Ten, kto zákon nepozná a preto ho nedodržiava je úbožiak, ale ten, kto ho pozná a nedodržiava je podliak.
Som Slovák a nikdy zo mňa neurobia Maďara, Poliaka, Rusa, Američana či Nemca.
Som Slovák, a preto mám Maďara, Poliaka, Rusa, Američana a Nemca v úcte a v láske ako svojich bratov.
Preto mám v úcte a v láske aj moslimov (nikdy im nezabudnem, že to boli oni, ktorí mi pomohli stretnúť sa s dalajlámom v moslimskom Kašmíre), ale nemám v láske a v úcte toho, kto moslimov vyháňa z ich vlasti. Toho, kto ich k nám posiela so svojim zámerom a dáva im falošnú nádej.
Som slovenský vlastenec a slovenskú vlajku dvíham nielen po víťazných hokejových zápasoch.

 

Jozef Banáš s profesorom Univerzity v Grazi Stefanom Karnerom,
v halene dolnozemských Slovákov od Nadlaku.
Foto z rakúskeho Skt.Pölltenu.

Keď Trump hrdo ohlási svoju víziu „America first“, je to považované za samozrejmosť. Keď Slovák opatrne ohlási svoje „Najprv Slovensko“ je považovaný za antisemitu, antiislamistu,  homofóba, xenofóba,  nacionalistu, ľudáka, fašistu, proste byť vlastencom je pre zdegenerovaných odnárodnených trubirohov takmer zločin.

Na rozdiel od týchto kaviarenských krikľúňov ja sa cudzieho skutočne nebojím, pretože po celý život s nimi komunikujem, diskutujem, rozumiem im. (Na rozdiel od Trumpa či Merkelovej, ktorí sú schopní komunikovať len v ich materčine, dokážem komunikovať vo viacerých jazykoch, a aj preto som sebavedomý). A naši poľutovaniahodní manipulátori nemajú hanbu tento svoj pohnojený názor ešte aj vytrubovať vraj v mienkotvorných médiách.

Nosím tradičný slovenský odev aj preto, aby som prejavil solidaritu s malým, ale hrdým a sebavedomým kráľovstvom Bhután, ukrytým v Himalájach. Darí sa im odolávať tlaku konzumu, odnárodnenia, zglajchšaltovania. Pevným putom, ktoré ich drží pri morálnej a duchovnej sile je okrem ich viery aj láska k vlasti a k svojmu národu. Prakticky všetci občania nosia tradičný bhutánsky odev. Príkladom im idú kráľ s kráľovnou, ministri, poslanci, učitelia, autority a elity krajiny.

Môj román Kód 7 sa odohráva v tomto obdivuhodnom kráľovstve. Áno Bhután je rozprávková krajina. Odoláva tlakom mocibažných a privíta každú pomocnú ruku, ktorá ich na ich ceste povzbudí. Preto som ten príbeh – ja Slovák z ďalekej Európy, napísal. Berme si z tejto krajiny príklad. Ak nepôjdeme ich cestou, zmeníme sa nielen my na Slovensku, ale aj v Európe na kráľovstvo, o ktorom budú raz naši potomkovia rozprávať svojim potomkom rozprávky.
„Kde bolo, tam bolo, bolo raz Slovensko, Maďarsko, Poľsko, Česko...“
Preto je najvyšší čas, aby aj zo Slovenska zaznel jasný a podporný hlas tomu, čo hovorí, žiaľ, v Európe plnej politických trasorítok, ako jediný, maďarský premiér Viktor Orbán. Stojí za to si jeho slová vypočuť. A dobre si ich uložiť do našich mozgov. Pokiaľ tam ešte máme miesto medzi hlušinou odpadu z našich propagandistických trúb.

Pozrite si prejav Viktora Orbána: