„Jozef Banáš je autorom úspešných kníh. Jeho romány sa čítajú doma na Slovensku v neuveriteľných niekoľko desať tisícových nákladoch,“ píše Gabriela Rotmayerová v Petržalských novinách.„Asi najúspešnejší z nich Zóna nadšenia sa dožil prekladov do deviatich jazykov. Jozef Banáš ale nielen píše, on predovšetkým premýšľa o svete, v ktorom je nám prisúdené žiť. Občas aj v duchu myšlienky, ktorú použil Ladislav Ballek v románe Agáty: väčšinu toho, čo som tu zažil, som nechcel.“

Prečítajte si rozhovor s Gabrielou Rothmayerovou pre Petržalské noviny z 21.10.2016:

Nový román Kód 7 je pokračovaním kódovaných kníh – sú tie dve predchádzajúce (Kód 1 a Kód 9) už rozlúštené?
- Nie sú a verím, že nikdy nebudú. Všetky moje „Kódy“ sú o ceste a nie o cieli, o hľadaní pravdy a nie o jej vlastnení. Nikto z nás nie je dokonalý, každý robíme chyby, občas ublížme sebe i svojmu blížnemu, ale úžas a zmysel života je práve v neustálom vstávaní z prachu, v milovaní, odpúšťaní a v polepšovaní seba samého. Kristovo učenie, podobne ako Budhovo, ktoré v Kódoch 9 a 1 popisujem, nie sú žiadne dogmatické floskuly, ale naopak, slobodné návody a odporúčania na to, ako na svete statočne žiť. Kristus i Budha boli muži slobody a odvahy a nie zväzujúcich dogiem a strachu, ktoré nám vtĺka do hláv cirkev.

Pýtam sa, lebo pri čítaní toho najnovšieho kódu som až užasla. Ono sa to dá zhrnúť do vety: je to rozprávka... Lenže zďaleka to nie je rozprávka, otváraš veľmi  citlivé témy!
- Áno, v každej mojej knihe otváram citlivé témy. Spisovateľ by mal byť lekárom, ktorý hojí rany, ale poctivý lekár najprv ranu poriadne vyčistí, čo bolí. Ale len vyčistená rana sa dá liečiť. V románe Kód 7 je dostatočne transparentné, koho myslím silami zla označenými ako Global Power. Skutočnosť, že svet sa dostáva do kozmických dimenzií dobra je nezvratná, ibaže akurát žijeme časy, kedy ríša zla končí a to sú chvíle, kedy najviac kope.  

Pri Kóde 9 si svoju bádateľskú pozornosť venoval dogmám katolíckej cirkvi – a napísal si román o Bohu, ktorého nepoznáme. A ktorého spoznať nám bránia práve tie dogmy. Porozumeli tomu čitatelia?
- Skutočnosť, že sa tento román stal jedným z najpredávanejších v histórii slovenskej literatúry – za šesť rokov od jeho vyjdenia sa predalo viac ako 50.000 kusov - je podľa mňa dostatočným dôkazom, že ľudia mu porozumeli. Je to preto, lebo drvivá väčšina ľudí je na strane tých, ktorí pravdu hľadajú a nie na strane tých, ktorí ju vlastnia. Román Kód 9 je kritický voči dogmatickej teológii, ktorá prekrútila ušľachtilé Kristovo učenie, ktoré nás, ako vravíš, vedie na ceste k Bohu. Ale šľachetného človeka od cesty hľadania Kristovho návodu na správny život neodradia ani cirkevné dogmy. Čudujeme sa, že sa Európa islamizuje, ale keď sa na mojich besedách spýtam, koľkí čítali aspoň Evanjeliá, tak sú to dve až štyri percentá. Moslimovia sa učia Korán naspamäť! A to sa v Európe bijeme do hrudí, že sme kresťania...

Kód 7 je ešte odvážnejší, dotýkaš sa tajomstva fungovania súčasného sveta. Zabalil si ho do tajomných kódov, mystiky, ale kto chce, rozkľúčuje, odomkne ho. Nemáš trochu obavy z následkov?
- Na mojich besedách čoraz častejšie dostávam otázku – či sa nebojím. Rozumel by som tejto otázke, keby sme žili v časoch stalinskej totality, ale žijeme v demokratickej spoločnosti, a napriek tomu sa ľudia boja povedať svoj názor. To je varovný fenomén. Nie som žiadny hrdina, len sa snažím nepustiť do gatí vtedy, keď je guľka ešte ďaleko. Áno, i ja mám pocit, že román Kód 7 je z mojich kníh najodvážnejší, ale považujem za stratu času písať knihy, ktoré velebia mocných, nech už sú v médiách, cirkvi, alebo ako v Kóde 7 – v politike.

Naše životy akoby boli pod vplyvom temnej sily s dobre utajenou identitou, ale nitkami, ktorým sa nedá uniknúť. V románe je to „iba“ dobre skomponovaný príbeh, no my reálne žijeme a občas veľmi reálne cítime tie jemné pavučiny, do ktorých sme omotaní. Ako ich roztrhať – a nenarobiť škody?
- Smer plavby lode neurčuje vietor, ale plachty. O tom, ako si ich nastavíme, rozhoduje každý sám. Ak chce niekto prežiť svoj život v predklone, má na to rovnaké právo ako ten, kto chce svoj život niekam posunúť. Román Kód 7 je o tom najprostejšom v našich životoch – o hľadaní šťastia. Maličký Bhután našiel odvahu vydať sa ako štát touto cestou a namiesto zničujúcej rastovej doktríny Hrubého národného produktu sa vydal na cestu Hrubého národného šťastia, a dáva svetu nasledovaniahodný príklad. Ľudia, unavení konzumným tlakom, hľadia na príklad tejto krajiny ako na nádej, že sa to dá. Ako dlho dokáže Bhután odolávať tlaku globalizácie, záleží aj od nás. Dalajláma ma vyzval, aby som mojimi knihami proti zlu nebojoval, ale hľadal porozumenie. To je presne to rozmotávanie pavučiny bez škôd.

Kód 7 má bohatý jazyk, bohatý dej a bohatstvo poznania východných náboženských rituálov. Ako a kde si ten materiál zbieral?
- Žijeme v dogmaticko – kresťansko – komunisticko - kapitalistickej totálne zmaterializovanej civilizácii, a keďže základným zákonom  nášho jestvovania je rovnováha, chodím si tento pretlak materializmu vyrovnávať do oblastí, kde dominuje duchovno. Ak u nás vykonáš človeku dobrý skutok, očakávaš jeho vďaku. V budhistickej krajine si však vďačný tomu, komu si dobrý skutok vykonal za to, že ti ho umožnil vykonať. To je princíp karmy, ich životnej filozofie, ktorá, veľmi zjednodušene povedané, spočíva v neustálom konaní dobrých skutkov. Môžeš chodiť na spovede, koľko chceš, dávať farárovi, koľko chceš, pokiaľ nevyrovnáš svoj zlý skutok skutkom dobrým, nič ti to nepomôže. V Biblii je veta, ktorú kňazi nie často spomínajú: „Neodídeš odtiaľto, kým nezaplatíš do posledného haliera“. Veľa čítam v rôznych jazykoch, priniesol som si skvelé knihy z Kašmíru, Nepálu, Bhutánu, Keraly a iných regiónov a krajín, z ktorých čerpám. Rovnako sa s tamojšími veľa zhováram, pýtam sa, učím sa. 

Záchrana hrdinu počas potopy je metafora od stvorenia sveta, mňa však zaujala aj operácia, počas ktorej mu dalajlámov lekár nielen zachráni život, ale aj otvorí tretie oko – trochu mi to pripomenulo Miku Waltariho a jeho opisy trepanácie lebky v románe Egypťan Sinuhe. Ty si všetko iné, len nie neurochirurg – konzultoval si to s niekým?
- Ako som povedal, veľa čítam a pýtam sa. Rozhovor s mníchom z kláštora Sankar v kašmírskom Lehu mi napríklad aj v tejto veci veľmi pomohol.

Aj realistické opisy Nepálskych, Bhútánskych a vôbec himalájskych ciest majú pôdorysy a mapy cestovateľa. Všetko si to prešiel po vlastných, alebo prstom po mape?
- Pokiaľ spisovateľ chce, aby mu čitateľ dôveroval, musí prostredie, ktoré popisuje, čo najlepšie poznať. Prešiel som celý karakoramsko - himalájsky pás   od afgánskeho Badachšánu, cez pakistánske Lahore, Kašmír, Ladak, Himačál Pradéš, Nepál, Tibet, Sikkim, Bhután. Nie však ako horolezec, ale ako „poznávač“ života. Zaliezol som do príbytkov tých najbiednejších, ktorí žijú pod mostmi, v plechových búdach, kartónových škatuliach, či v hrdzavých plynových rúrach. Niekedy to bolo náročné, ale tam som si uvedomil, akou blahobytnou krajinou je Slovensko. V Kašmíre som mal životný zážitok, keď som sa ja – krstený katolík stretol s dalajlámom na moslimskej recepcii, na ktorú ma dostali moji protestantskí priatelia. Je mi veľmi ľúto, že v prekrásnom kašmírskom Šrínagare opäť prepukli nepokoje.

Hráš sa s mágiou čísel a má to svoj románový cieľ. (Priznávam sa, že pri prvom čítaní som to brala prvoplánovo, mea culpa.) Neobávaš sa, že Ťa obvinia z okultizmu?
- Nie som žiadnym numerológ, niektoré veci som konzultoval, problém je v tom, že všetko to sedí.

Každý román z Tvojich šifrovaných správ by mohol svet polepšiť. Ale - sú mocní ľudia aj čitateľmi? Inak – má literatúra moc niečo zmeniť ? (Cítiš ten môj pesimizmus v otázke...)
- Prirodzene, že literatúra, rovnako ako ktorékoľvek umenie má veľké možnosti v zušľachťovaní človeka. Čím je človek šľachetnejší, tým je menej náklonný konať zlo. Podľa doterajšieho záujmu o román Kód 7, mám silný pocit, že táto kniha ozaj zmení tým, ktorí si ju prečítajú, pohľad na svet, na to, čo sa dnes okolo nás deje, že im otvorí oči.

A čo nám, čitateľom, najbližšie pripravíš ako záhadu, šifru?
- Už dlhší čas zbieram materiály o Milanovi Rastislavovi Štefánikovi. Po veľmi dobrej skúsenosti s románom o Alexandrovi Dubčekovi, ktorý mladí so záujmom čítajú, rozhodol som sa napísať román o Štefánikovi k stému výročiu vzniku Československej republiky a k stému výročiu jeho úmrtia.

Ďakujem, nech sa Ti darí a Tvoje romány naďalej čítajú
Gabriela Rothmayerov