Expedícia za slovenskou históriou do Sedmohradska

on 09. august 2016. Posted in Zaujímavosti

Expediție pentru istorie slovacă în Transilvania
J&A

Na pozvanie priateľa – profesionálneho chemika, autora niekoľkých patentov a ekológa, na dôchodku amatérskeho historika a bádateľa Alana Dologa sme pred niekoľkými dňami absolvovali nádherné a poučné putovanie rumunským Sedmohradskom, ktoré bolo kedysi súčasťou nášho spoločného štátu – Rakúsko-Uhorskej monarchie. Nielen skvelá kvalita ciest – (od diaľnic po výborné cesty tretej triedy) čistota dokonca i v cigánskych dedinách, udržiavané kultúrne pamiatky, vstupy do múzeí takmer zadarmo, čisté a funkčné verejné záchody i v malých mestečkách, zdarma parkovanie, nádherná príroda, vynikajúca strava, ovčie i kozie syry v biokvalite, koňaky, víno a to všetko za výrazne nižšie ceny ako u nás ma pozitívne šokovali. Som Alanovi vďačný za jeho pozvanie a rumunské Sedmohradsko vám vrelo odporúčam ako destináciu, ktorá sa Slovenska bezprostredne týka aj s jeho minulosťou. Prečítajte si jeho reportáž ilustrovanú fotografiami. Alan je skvelý rozprávač a má nádej sa stať aj zaujímavým objaviteľom niektorých dôležitých faktov z histórie Slovanov, ale aj Hunov.

deň Vyrážame o 3,00 hod z Nitry. Už o 7,30 sme prešli dedinským hraničným prechodom do slovenskej pohraničnej dediny v Rumunsku Nadlac, kde sa ešte dnes cca 50% ľudí hlási k Slovákom. Veľmi príjemné bolo porozprávať sa po slovensky 450 km od domova s náhodnými ľuďmi o ich živote v Rumunsku. Krásna archaická slovenčina dáva tušiť, ako rozprávali naši predkovia. O pol hodiny sme v Arade. Dali sme si „čestné“ kolečko jeho centrom. Arad bol krásny za Habsburga. Teraz je to dosť ošarpané dvestotisícové mesto so starou pevnosťou, v ktorej je vojenská, rumunsko-maďarská posádka. Paradoxné. Okrem toho podľa svedectva arabského kupca z IX. storočia práve tu mal svoje hradisko Svätopluk a tu asi bola „velika crkva moravská“, v ktorej „na levoj strane za oltarjem bohorodičky v stene“ mal byť pochovaný Metod a azda aj sám Svätopluk, ako o tom píše sv. Gorazd. Ovšem stará pevnosť a kostol dnes už neexistuje, je tam sídlisko. Pokračujeme smerom na Devu. Jožko nevychádza z údivu. Zastavujeme v dedinách Radna, Lipova, nasledujú Konop, Odvoz, Ostrov, Príkaz, Dobrá, Lešnica, Breznica, ...v krajine je veľmi mnoho slovanskej, či priamo slovenskej toponýmie. Zastavujeme v malej dedinke na obed. Objednal som pre oboch Ciorbu de burta. Vedel som, že pre Jožka to bude gastronomický šok. A to veľmi príjemný. Bola to výborná a neobyčajná držková polievka. Držky varené ako kyslá zemiaková, ale s mrkvou, k tomu sa podáva kyslá smotana a štipľavá paprika „baraní roh“, ktorý sa k tomu prikusuje. Jožko zjedol porciu a povedal: famózne! Hádajte, ako je možné, že takáto polievka sa varieva aj na Šariši? Ďalšia zastávka je hrad Deva. Slovensky Devín. Impozantný hrad v ruinách, na ktorý sme sa vyviezli „Telecabinou“. Tretím prekvapením pre Jožka boli cigánske domy v Hunedoare. Píšem cigánske, pretože v Rumunsku sa toto pomenovanie zachovalo dodnes ako správne. Posledným zážitkom, ktorý bol silným zasa pre mňa bola obhliadka kamennej vane, v ktorej sa kúpaval so svojím háremom Bič boží – kráľ Hunov, sám veľký Attila. Náročný deň sme zakončili ochutnávkou rumunského koňaku v znamenitom penzióne v sedmohradských Batizovciach.
deň. Dali sme sa najprv do Hacegu (Hațeg). Malebné mestečko, kde podávajú aj svetoznámy zelený čaj senča. Neďaleko je dedinka Sântămăria-Orlea, v ktorej sme navštívili dnes už kalvinský, mimoriadne starý kostol, s pôvodnou výzdobou. Okrem pôvodnej výzdoby z XIII. storočia je tento kostol významný aj preto, lebo sem chodí anglický princ Charles si uctievať svojich predkov. Viď video: https://www.youtube.com/watch?v=4pUoFE3FPF0. Pozoruhodné je, že prvý zaznamenaný predok jeho rodu má meno (?) Knedz Gotha, pozdejšie zmenené na Kende, Kendeffy. V dedinke Denzuš sme prezreli staručký pravoslávny kostol postavený pitoreskne z ruín zbúranej rímskej pevnosti Sarmizegetusa, taktiež z pôvodnou výzdobou, freskami asi z XIII. storočia. Nasledovali ruiny impozantnej rímskej pevnosti Sarmizegetusa, jednou z troch v bývalej provincii Dacia, ktorú Rimania na 165 rokov obsadili kvôli drahým kovom r. 106. Kraj Hunedoara bol po dlhé dejiny vriacim kotlom, kde sa striedali vplyvy Dákov, Gótov, Gepidov, Hunov, Slovanov, Rumunov. Z tohto kraja sme prešli východne do dedinky Kalník (Câlnic). V dedinke, kde sa zastavil čas je malebný ranostredoveký hrad, ktorý má spojitosť s hradom Deva. Jeden zo siedmych hradov, podľa ktorých je nazvaná krajina. Sedmohradsko. Je vo veľmi dobrom stave, pôsobí až rozprávkovo. Okrem demografickej expozície vo veži je tu veľká kaplnka s výstavkou ikonografie. Pobyt nám neuveriteľne spríjemnila baroková hudba. Jožko rozjímal v lavici pre veriacich, ja som fotil detaily. Dievčatko, ktoré predáva vstupenky zároveň predáva miestne špeciality. Kúpili sme si neuveriteľne dobrý koňak na úrovni KBŠ špeciál. No nekúp to, keď je to za doslova smiešnu cenu! Fajn suvenír z úžasného miesta. Dorazili sme večer unavení ako baníci do slávnej Alba Iulie (do XVIII. storočia Belgrad).
deň sme zasvätili najmä pevnosti Karolina, ktorá bola hlavnou rímskou pevnosťou kvôli neďalekej ťažbe zlata a striebra nad dedinou Zlatna. Majestátnosť jej dal Leopold II. a výstavbu zakončila Mária Terézia. Vybudovali tu na cca 90 hektároch sofistikovanú sieť bastionov so sústavou vodných priekop a pôvodnú vojenskú pevnosť zmenili na nádherné sídlo vládcu. Množstvo palácov, korunovačný pravoslávny kostol, v ktorom korunovali kráľa Ferdinanda s manželkou Máriou s kráľovským palácom, kde je dnes múzeum, ale najmä gotická katolícka katedrála postavená z bieleho mramoru, z ktorého bola pôvodne celá biela pevnosť, v ktorej je pochovaný nielen Ján Huňady so synmi Jánom a Ladislavom, ale aj Ján Zápoľský, uhorský kráľ (1526 – 1540) s manželkou Izabelou poľskou. Pikantné je, že kým Huňadiovci sú známi, majú pekne popísané, kde sa ktorý nachádza, Ján Zápoľský, ani manželka nemajú na katafalkoch, ani mimo nich žiaden popis. Jeden z mnohých názorných dôkazov, ako sa zastiera mohutná slovanská minulosť v Rumunsku. Ján Zápoľský sa narodil na spišskom hrade, zomrel v Alba Iulii (Belgrade). Huňadiovci napriek tomu, že sú uctievaní ako rumunský rod s maďarským pôvodom majú korene v Sliezsku. Potvrdzuje to erb Huňadiovcov, v ktorom je vandalský čierny havran a český lev. Okrem toho syn Mateja Corvina, Ján, sa stal vojvodom v Sliezsku v panstve Hlohovec, čo tiež dokumentuje majetkovohistorické prepojenie s vandalským Sliezskom. V pevnosti sme si nemohli nevšimnúť aj názov väzenia=mučiarne. Temnica. O tomto slove sa budú s vami Rumuni prieť, že je to ich slovo J. Ale podstatnejšie stopy po slovanoch sú základy slovanskej rotundy sv. Petra pod katedrálou a slovanmi vyhotovená studňa v presklenej expozícii rímskeho sídla. O týchto dôležitých faktoch ale radšej Rumuni mlčia.

Alba Iulia je asi 80 tisícové priemyselné mesto, čisté, kultivované, s príjemným, krásnym moderným centrom s množstvom reštaurácií.

deň. Opúšťame starobylý Belgrad a ideme na sever. Krátka zastávka pri opevnenom kostole z husitskej doby v Aiude a už sme v Kluži, hlavnom meste Sedmohradska. 450tisícová rozľahlá metropola ponúka všetko, čo metropoly ponúkajú. Všímame si najmä nádherné súsošie v centre. Kráľ Matej Korvín na koni s družinou. Jozef si nachystal pekný veniec so širokou trikolórou. Prečo by sa mali na sochách našich kráľov vynímať len trikolóry maďarské? Áno, malé venčeky s našou trikolórou som dal aj na Jána Huňadyho a Jána Zápoľského. Korvína som ako priateľovi prenechal Jožkovi J. Cestou na obed, kde sme si zasa dali Čorbu de burta sme sa pristavili pri peknom pamätníku venovanom matke miest Rímu na bulvári Hrdinov (Bulevarul Eroilor). Poobede sme objavovali zákutia starého Koložváru s viacerými minikaviarničkami nadšení, že ešte vôbec existuje. Samozrejme sme viackrát obišli okolo rodného domu Mateja Korvína a v peknom stredovekom prostredí sme si dali rumunské národné jedlo Miče. Je to chutná obdoba balkánskeho čevapčiči. Nabažili sme sa Kluže a opäť uchodení, unavení sme do noci na posteliach drkotali o našej ceste za históriou. Teda, drkotal som najmä ja: predsa si nenechám ujsť príležitosť naučiť niečo múdreho človeka J.
deň. Bolo by ešte čo obzerať v tomto meste, ale čas nás ženie ďalej. Viem, že Jožkovi dnes ukážem veľmi atraktívne miesta. Ideme na severoseverozápad. Prechádzame dolinou jabloňového potoka k rieke Someš, kde sa odohrala veľká bitka so staromaďarmi, kde vojvoda Belo (Gelu) stratil svoju domovinu. V dedinke Bajka stojíme. Je tu staručký drevený kostol. Okoloidúci sedliak ide pre pani, ktorá má od neho kľúč. No, kľúč!(?). Je to skôr praveké drevené odklínadlo. Vkročili sme. V úžase nad jeho interiérom máme zimomriavky. Jediné dátum na kameni nás má presvedčiť o tom, že kostol je z r. 1647. Upútal nás hneď nápis gréckym písmom. Ale viac sme boli v šoku pod jedným starým trámom, kde sú vyrezané tri slovanské svargy. Svargu nosievam ako prívesok. Ukázal som sprievodkyni ich zhodu. Bola v šoku aj ona. Krútila hlavou, ako keby si nechcela nechať vziať niečo posvätné, čo v tej chvíli vyvolalo medzi nami veľký otáznik. Rovnako maľby Konštantína a Metoda. Nuž, stálo to za zastávku. Famózne miesto! V dedinke BAJKA. Svargy môžete vidieť na mnohých sakrálnych miestach v Rumunsku. Rumuni už nevedia, prečo...prečo sa tu spája do jedného kríža aj pohanská modla, Perúnov solárny symbol a to navyše slovanský. Cez mestečko Žipov (Jibov) ideme do dedinky Husia (Husia) neuveriteľným plechovým mostom cez rieku Someš. Chceli sme si tento írečitý názov nafotiť. Žiaľ, tabuľka chýba. Mali by sme ju vyrobiť na Slovensku a dodať. Rovnako, ako dedinke Kozia (Cozia). Nuž, naozaj „cudzie“ prostredie. Ale sme radi, že sa v Sedmohradsku ešte zachovala veľmi bohatá naša toponýmia. Najmenej 450 názvov, ktoré sú slovenské. A tie nevznikli počas sťahovania Slovákov na „Dolnú zem“ v XVIII. storočí!

Pokračujeme cez Žipov do pevnosti s dvoma názvami. Porolissum je pôvodný názov kamennej pevnosti, poslednej z troch, ktoré mali pôvod v r. 106. Lenže keď Rimania opustili Dáciu, sa do tejto pevnosti nasťahoval niekto, po kom je dodnes nazvaná MOIGRAD. Áno, je to Mojmírov Hrad. Napriek tomu, že sa tu našli aj pamiatky po Slovanoch, nezbierali sa. Rumunské múzeá sú len pre Rumunov – Dákov a Rimanov. Všeobecne zistené: v rumunskej histórii, v múzeách, chýba dokumentácia od IV. do X. storočia. Žiaľ. Nie je o ňu záujem.

Moigrad trpí veľkú a primitívnu rekonštrukciu. Trpí preto, lebo „vykopávky“ tu robia buldozérom. Obnovujú len to, čo sa týka rímskej doby. Ale ľudia túto pevnosť oficiálne volajú Moigrad. Naši historici s výnimkou Dr. Iršu úspešne toto ignorujú.

V Moigrade bývalo rovnako, ako v ostatných dvoch pevnostiach cca 20 – 25 000 vojakov, správcov, úradníkov.

Po poslednej Čorbe de burta v Zolove (Zalau) sme pokračovali smerom na Oradeu. V dedinke Krásna (Kraszna, Crasna) sme si nafotili aspoň tento nápis. Keď sme sa vyviezli na náhornú plošinu s prekrásnou prírodou, zrazu sme míňali smerovky: Židáreň, Obecný Úrad, Kostol, Nová Huta, Šintov (Šinteu), Gemelčička. A keď sme na drevenej búde zbadali nápis=reklamu: „Poď a občerstvi sa!“, to už nás prinútilo zastaviť sa. V krčme sedeli dvaja mladíci. Rumunskí Slováci. Debata nastala veľmi srdečná! Pre nás, ale aj pre nich to bolo zrazu niečo veľmi príjemné, až dojemné. Zaujímavé bolo, že oni rozprávali akoby šarišským prízvukom. Čiže ľudia z Nadlacu sa sem prisťahovali odniekiaľ zo stredu Slovenska, ale títo boli asi pôvodom Šarišania. Je ich tam ešte cca 650, ale už nevedia, odkiaľ pochádzali pôvodne.

Do Oradei sme dorazili podvečer. Ubytovali sme sa v penzióne, ktorý bol výstavnou skriňou „maďarstva“. Bolo to zaujímavé, ale aj v rumunskom prostredí provokujúce, až úsmevné. Až na tie tvrdé postele. To bola teda noc! Bol som otlačený, ako pečiatka! Večer a skoro ráno sme ešte obišli staré mesto a pevnosť, ktorá bola zdrobnelinkou pevnosti v Alba Iulii. Najväčšiu radosť som mal z kláštora, kde ešte sv. Metod učil svojich učeníkov. Tu znova podotknem: naši vedci ignorujú výpoveď sv. Gorazda o tom, že naozaj práve tu bola škola kňazov už v IX. storočí. Impozantná, síce len jednoposchodová budova, ktorá ale má 270 metrov a zdobí ju po celej dĺžke arkáda, v ktorej sa mi podarilo urobiť celkom dobrú fotku Jožka Banáša.

deň. Náš pobyt v Sedmohradsku bol nabitý zaujímavosťami a ubehol veľmi rýchlo aj preto, lebo to bola pánska jazda staršinov, ktorí si naozaj mali čo povedať a aj povedali J. Cesta domov ubehla až na zápchu na diaľnici tiež rýchlo a fádne. Posledné kilometre sme už totiž len ticho rozjímali. Na Jozefovi som videl, že už žije deň vopred. Už čosi riešil, telefonoval, zariaďoval. Jožko, spomaľ, uber pary, Tvoji rovesníci Ti občas nestačia! Ber ohľad aspoň na nás J! Bolo to zaujímavé, veľkolepé, aj dojímavé a šokujúce. Naša slovenská história sa ešte nenapísala tak, ako ju treba napísať. Naša história nebola len históriou bačov, ako nás chcú vidieť okolité národy. Bola to aj história dobyvateľov a vládcov, a to okolité národy nechcú, aby sme sa na to rozpamätali.

Kto sa chce viac zaoberať touto tematikou a Veľkou Moravou, nech sa páči na portál: http://sloveni.forumsk.com/f1-forum

Som rád, že mi život umožnil vrátiť jedného z veľkých spisovateľov vlasti zdravého a bez najmenších nepríjemností, oddýchnutého s veľkými plánmi rodine a národu :-).

Alan Dolog

Lehota pri Nitre

Honosné paláce v Oradei