Každý normálny človek chce v živote niečo dokázať, povzniesť sám seba nad šedú masu, ktorá je schopná akurát „kibicovať“ a komentovať tých, ktorí sa o niečo snažia. Pre tých, ktorí chcú v živote nájsť svoju cestu sú kľúčovými pozitívne vzory.

Keď sa v Spojených štátoch či vo Francúzsku objaví vynikajúca osobnosť, stáva sa vzorom hodným nasledovania. Američania na neho ukazujú prstom a volajú – aj ja chcem byť ako on.

Keď sa objaví vynikajúca osobnosť na Slovensku, stáva sa osobou neželanou – hodnou odstránenia. Treba sa jej zbaviť, aby neprovokovala, nebola každodennou výčitkou našej vlastnej neschopnosti. 

Motivujem sa životmi svätých. Nie však tých, ktorých za úplatok kanonizoval pápež, ale tých, ktorí si svoju svätosť zaslúžili prácou, trpezlivosťou a húževnatým odolávaním protivenstvám. Čítam o životoch skutočných velikánov a zisťujem , že ich spája mnohé. Najviac však – závisť malých. Kdejakých neúspešných kritikov, dogmatikov, politikov, funkcionárov, závistlivcov.

Fascinuje ma Balzacov celoživotný boj s nepriazňou, ba takmer nenávisťou kritikov a veriteľov, Tolstojov a Voltairov nekompromisný boj s mocnými štátu a cirkví, alebo Goetheho súboje s malosťou jeho malých ministerských súpútnikov. Nepriazeň hlúpych, malých, lenivých a netalentovaných ich však neoslabovala, ale posilňovala. Po každý kameň, ktorý im hodili pod nohy sa pokorne zohli a priložili ho do silnejúceho múra svojej trpezlivosti.

Stretol som nedávno jedného z najznámejších umelcov Česka i Slovenska. Popri inom sme sa zhovárali aj o závisti.
Vraví mi: „Rozdiel medzi vami a väčšinou spisovateľov je v tom, že tie vaše knihy ľudia aj čítajú.“
Odpovedám: „Keby ste  vedeli ako ma tá väčšina má v zuboch.“
On sa spokojne usmial a povzbudil ma: „Viem si predstaviť. Ja s tým žijem celý život.“

Bývajú v živote paradoxy, ako mi kedysi povedal dnes už, žiaľ, mŕtvy Pavel Landovský.  Vznikajú na najnečakanejších miestach a v najnečakanejších situáciách. Dostal som v týchto dňoch nečakaný mail od svetoznámeho míma Milana Sládka, ktorý si svoju dávku závisti iných vyčerpal trebárs v snahe o znovuzriadenie divadla Aréna, kde začínal svetoznámy Max Reinhardt.
Nikdy predtým som sa so Sládkom nestretol a napísal mi pochvalné slová len tak, z vnútornej potreby. Uvedomil som si, že je vlastne dobre, že ma niektorí majú v zuboch, inak by som mal nástojčivý pocit, že niečo nerobím dobre.

V románe Velestúr píšem: „Prestal som sa trápiť kvôli tým, ktorí ma súdia. Naopak, som im vďačný, pretože čím viac protivenstiev mi robia, tým budem silnejší. Prijal som sám seba takého aký som.  Oslobodil som sa od minulosti, vyliezol spod stromu výčitiek, ktorý ma gniavil, prekonal som svoj egoizmus, ktorý ma  hnal k dokonalosti. Snažím sa byť anjelom, ale keď mi diabol odlomí z krídla polovicu, dám mu aj tú druhú. A keď mi zlámu aj druhé krídlo, nebudem sa trápiť, pretože anjel sa nepozná podľa krídel, ale podľa srdca.“

Prestal som kŕmiť svoje ego chlebom závisti, núkanom mi na zlatom podnose mojimi neprajníkmi. Nie som natoľko dôležitý, aby som každému neumožnil nech si o mne myslí čo chce.
Ako spieva Sima Martausová, úžasná mladá dáma slovenskej populárnej hudby: „Nehrajú ma na Exprese...“  Len mi je ľúto poslucháčov Expresu.

Jozef Banáš pre mesačník Metropola