Už som zopárkrát verejne vyslovil ľútosť nad tým, ako ľahostajne sa my Slovenky a Slováci staviame k našim významným osobnostiam. Ak by sme ich mali toľko ako Česi či Maďari, dva národy, ktoré majú, podľa môjho názoru, najväčší podiel vynikajúcich ľudí na počet obyvateľov, azda by som ani toľko nebanoval. 

Žiaľ, vynikajúcich osobností rešpektovaných aj v zahraničí máme iba zopár. Alexander Dubček a Milan Rastislav Štefánik medzi ne nepochybne patria.

Rovnako som sa zopárkrát verejne vyjadril, že Uhrovec – rodisko Štúra a Dubčeka a komplex Košariská – Bradlo by mali byť pútnickými miestami Slovákov.
Žiaľ, nie sú a viem s akými problémami sa boria starostky Uhrovca i Košarísk pani Máčeková či pani Abramovičová. Zmienim len jeden paradox: Štefánikovo rodisko – evanjelická fara je v obci Košariská, miesto jeho posledného odpočinku mohyla na Bradle patrí do obce Priepasné. Síce len tesne, ale patrí...

Niet pochýb, že ak by obe tieto pamätné miesta boli v jednej obci, boli by aj iné finančné zdroje a Bradlo by vyzeralo trochu inak. Chodievam na toto pre nás posvätné miesto roky a rovnako sa vždy snažím priviesť sem aj mojich vzácnych zahraničných hostí, aby sa oboznámili s miestom pre náš národ najvzácnejším.
A vždy sem prichádzam v nádeji, že sa „to“ na Bradle zlepšilo. Nemyslím samotnú mohylu projektovanú Dušanom Jurkovičom, ktorá je sama o sebe architektonickým skvostom, ale jej okolie. Obávam sa, že sa „to“ dokonca zhoršilo.

Pred rokmi, keď som bol na Bradle s profesorkou Josette Baerovou z Zürichu, bolo možné si pri búdke so suvenírmi a skromným občerstvením aj posedieť. Dnes sa táto služba zredukovala len na možnosť nákupu zopár predpotopných suvenírov, výberu parkovného a požičiavania kľúča od druhej búdky – toaletnej.  Aspoň že búdka.

Na Bradle s prof. Josette Baer 

 

Štefánik a Gándhí

V sobotu som navštívil Bradlo s mojim vzácnym priateľom, indickým profesorom Amritom Mehtom, milovníkom slovenskej literatúry (preložil aj môj román Zóna nadšenia do hindštiny) a jeho manželkou pani Minu.
Pán profesor potreboval na toaletu a aj malá búdka sa ukázala napokon lepšia ako kríky. Milá predavačka suvenírov a strážkyňa WC kľúčov sa ospravedlňovala, že dolu pod svahom je Chata pod Bradlom, kde sú lepšie služby i toaleta...

Profesor Mehta vie, že Štefánik znamená pre náš národ toľko, čo pre Indov Máhátma Gándhí. Tí, ktorí navštívili areál Rádž Ghát v Dillí – miesto posledného odpočinku vodcu Indie len s trpkosťou skonštatujú, podobne ako ja, že úcta, ktorú prejavujú Indovia Gándhímu a Slováci Štefánikovi je neporovnateľná.

Mohylu akú má Štefánik Gándhí nemá, ale Rádž Ghát je obrovský perfektne udržiavaný park s dokonalými službami, čistulinkými toaletami, reštauráciami, kde si môžete aj v indických horúčavách oddýchnuť, prezrieť si knihy a fotografie Gándhího a, prirodzene, zakúpiť si ich.

Navštívil som aj múzeum Gándhího v Bombaji. S Amritom a Minu sme navštívili aj Štefánikovo múzeum na košariskej fare. Opäť podobné, rozpačité pocity. Potešilo ma, že mladá dáma – zástupkyňa riaditeľky sa uznanlivo vyjadrila o mojom tričku s originálnym Danglárovým portrétom Štefánika. Na moju otázku prečo takéto tričká nepredávajú aj v Štefánikovom múzeu, len bezradne pokrčila ramenami.

Ešteže ako na Bradle, tak i na Košariskách bolo množstvo návštevníkov, ktorí sa prišli pamiatke M.R.Štefánika pokloniť. Poklonil sa pred ním aj môj indický hosť. Bol potešený záujmom prostých ľudí o významného syna slovenského národa.
“Záujmom“ oficiálnych miest, ktoré by sa mali o významné slovenské pamätné miesto dôstojne postarať sme však boli sklamaní nielen my. Amrit bol nádherou myjavských kopaníc s dominantným Bradlom okúzlený a vyslovil prianie o rok sem zájsť opäť. Rád ho tam vezmem v nádeji, že nebude potrebovať ísť na toaletu...

Na Bradle s prof. Amritom Mehtom