Niektoré rozhovory prejdú okolo vás, možno ich zaregistrujete, ale príliš vás neoslovia. Nie je totiž jednoduché urobiť dobrý rozhovor.

Iné rozhovory sa vás zasa dotknú, inšpirujú vás a prinútia zamyslieť.
Medzi také určite patrí rozhovor, ktorý dal Jozef Banáš pre dvojmesačník Ponický spravodajca. Pravdepodobne ste o tomto periodiku ešte ani nepočuli, však? A pritom aj malé regionálne noviny dokážu urobiť rozhovor, ktorý si s chuťou prečítate.  

Nižšie nájdete rozhovor zoskenovaný priamo z Ponického spravodajcu, pod tým prepis rozhovoru, aby ste si ho vedeli lepšie prečítať.

Tento rozhovor poskytol Jozef Banáš po besede v Ponikách a vyšiel prednedávnom. "Robila ho so mnou pani Veronika Ďurovčíková a pokladám ho za jeden z najlepšie vedených rozhovorov, ktoré so mnou novinár spravil," pochvaľuje si Jožko. 

Mnohí "mainstreamoví" novinári by sa od nej mohli učiť.

Niektorí autori vo chvíli keď zistia, že sú neúspešní,
začnú sa hrať na intelektuálov. 

 

Prepis rozhovoru z periodika Ponický spravodajca:

Humorný pohľad na život je mojou filozofiou

Nestáva sa často, že do dediny zavíta významný človek. Nemyslím politika, ktorý pred voľbami príde zbierať body. To je vcelku bežné. Mám na mysli skutočnú osobnosť. Keď sa v polovici marca objavil na dverách obecného úradu v Ponikách nenápadný plagátik o besede Jozefa Banáša, spôsobilo to menší šok. O to viac ma ale prekvapilo, že päť minút pred začiatkom zíval Kultúrny dom v časti Ponická Lehôtka prázdnotou. Auditórium sa našťastie rýchlo zaplnilo, v mesiaci knihy sme teda v hanbe nezostali. Za všetko môže sympatická osôbka, ktorej meno vykričal autor na 151-vej strane svojej knihy Dementi: „Tragickým javom slovenských lesov je ich odlesňovanie. V niektorých oblastiach Slovenska našťastie prebieha zalesňovanie, ktoré vykonávajú dobrovoľníci, ale aj osoby určené na zalesňovanie. Vynikajú v tom dievčatá pod vedením Márie Demianovej, prvej slovenskej pilčíčky z odštepného závodu Slovenská Ľupča, ktoré začali so zalesňovaním nad obcou Poniky a prepracovali sa až na maďarskú pustu pri obci Hortobágy. Tu ich však zastavili maďarské policajné orgány s vysvetlením, že puszta je preto pustá, lebo na nej nie sú žiadne stromy.“ Toľko citát z knihy, pri čítaní ktorej sa nasmejete do popuku. Svojský štýl, ostrovtip a trefné fotografie charakterizujú aj túto knihu nášho známeho autora. A presne v takomto duchu sa niesla celá beseda. So zaujatím pre vec a zanietením jemu vlastným, kriticky, s prehľadom i humorným nadhľadom hovoril o rôznych témach. Keď sa podpísal pod všetky knihy svojich fanúšikov, sadli sme si k rozhovoru.

Máte ľahké pero, vaše knihy sa dobre čítajú, napriek tomu nie je vždy na prvé prečítanie zrejmé, kde sa končí realita a kde sa začína fikcia, hranica medzi jedným a druhým je niekedy nepostrehnuteľná, čo môže byť pre čitateľa náročné. Žeby autorský zámer...?
Autor nemôže podať čitateľovi všetko na lopate, čitateľ musí mať tak trochu pocit ako pri lúštení krížovky, že aj on na niečo príde. Nie že by som zámerne takto písal, možno je to vec pocitová, že si poviem, toto už čitateľovi ďalej hovoriť nebudem, nech si to zistí. Mám radosť, keď mi ľudia na besedách hovoria, pán Banáš, to je neuveriteľné, vy to napíšete, ja si to idem preveriť a ono je to naozaj tak. Samozrejme, fikciu treba umne miešať so skutočnosťou, ale nesmie sa to preháňať, lebo najhoršie je, ak vám čitateľ prestane veriť. On vám síce čo-to toleruje, lebo chce mať dobrý príbeh, takže samozrejme, musíte tú spisovateľskú licenciu využiť. Napríklad Dubček sa mi ťažko písal v tom zmysle, že hoci som chcel dobrý príbeh, nemohol som si vymýšľať, lebo je to reálna osoba a všetci ho poznajú.

Z času na čas zrejme dostanete po prstoch, svoje názory totiž formulujete otvorene, bez obalu, niekto by povedal, že ste až nediplomaticky priamy. Šliapať niekomu na päty, siahať mu do svedomia, to dotknutí ťažko nesú, takže si vlastne koledujete o reakcie, ktoré asi nebývajú príjemné...
Ja som bol vždy taký, mal som problémy aj za komunistického režimu. To len moji nepriatelia teraz robia z Banáša boľševika, agenta ŠtB a neviem čo všetko. Za svoje názory som neraz schytal... Úlohou každého spisovateľa by malo byť hľadať pravdu, nehovorím, že ju nájdeme, ale treba ju hľadať. Navyše, spisovateľ by mal neustále nahlas hovoriť, že cisár je nahý. Podľa mňa sú dva druhy spisovateľov, niektorí pohladia dušu čitateľa, ale robia to tak, že nevyliečenú ranu hneď zašijú a to je nepoctivé. Ja ranu liečim tak, že ju najskôr vyčistím – je to síce bolestivé, ale potom sa rana zahojí. A čitateľ to cíti, má svoju dušu, svoje srdce. Hovorievam, že srdce patrí Bohu a mozog človeku. Nemyslím si, že som taký dôležitý, aby som každému nedoprial, aby si o mne myslel čo chce. Napoleon mal rovnaké emócie vo chvíľach najväčších víťazstiev i najväčších prehier, vždy bol rovnaký. Som na tom podobne. Napríklad, môj vzácny český priateľ Dan Landa, má úžasnú skupinu oddaných fanúšikov, a naopak, menšiu, ale dostatočne agresívnu, skupinu odporcov. Pre spisovateľa je to, nazdávam sa, ideálny stav. Teším sa rovnako, keď ma chvália i keď ma kritizujú.

Na rozdiel od iných spisovateľov udržujete osobný kontakt so svojimi čitateľmi. Besedy, verejné prezentácie po celom Slovensku, dokonca aj v zahraničí, sa stali takmer každodennou realitou. Kde na to beriete energiu?
Človek nemôže robiť niečo, čo ho nebaví. Písanie mi robí radosť a súčasťou tvorivého procesu je aj komunikácia s čitateľom. A keď som voči nemu poctivý, tak nemám obavy ísť za ním. Ani vtedy, keď so mnou nesúhlasí, čo sa často stáva, najmä pri religióznych a politických témach, ale vie, že som otvorený akejkoľvek debate. Nerozumiem spisovateľom, ktorí so svojimi čitateľmi nekomunikujú. To, že sú moje knihy čítané, len potvrdzuje, že moje písanie má zmysel. Dostávam veľa mailov, v ktorých čitatelia reagujú napríklad aj na romány Kód 1, Kód 9, Velestúr, že som im veľmi pomohol. Z toho mám naozaj dobrý pocit.

Vždy som si myslela, že dobré sa chváli, aj predáva samé, ale podľa vás napísať dobrú knihu nestačí, treba ju dostať k čitateľom, a nielen cez kníhkupcov...
Jeden kritik napísal, že Banáš je začínajúci autor staršej generácie. Pred rokmi som písal televízne scenáre, romány až teraz, a tí kolegovia, priatelia moji vzácni, ktorí písali za socializmu a boli úspešní, sa dnes čudujú, ako je možné, že o moje knihy je taký záujem. No asi preto, že nemám lenivý zadok, zodvihnem sa a idem za čitateľmi. Hovorím, pozrite sa chlapci, vy ste boli zvyknutí, že vám v minulom režime Slovenský spisovateľ vydal knihu v 40 tisícovom náklade a už ste nič nemuseli urobiť. Dnes žijeme v dobe, keď sa o knihu musíte starať. Napísať slušný text nestačí, musíte ho marketingovo podporiť. Literárnej kritike sa nepáči, že ľudia moje knihy čítajú vo veľkom. Na Slovensku platí prečudesná axióma, že to, o čo je veľký záujem, nemôže byť dobré. Ale netrápim sa tým. Smutný som len vtedy, keď sa o mojich knihách nehovorí. Ale takáto situácia býva, chvalabohu, málokedy.

Zoberme si marec, mesiac knihy. Neviem, prečo práve v treťom mesiaci hovoríme o knihách viac než inokedy a prečo tých mesiacov nemôže byť povedzme dvanásť. Ale od rečníckej otázky späť k besedám, vlani v marci ste absolvovali 25 stretnutí s čitateľmi, tohtoročný marec k vám bol milosrdnejší, narátala som 11 besied, ale v roku 2013 – v októbri – ich bolo až 32, to je asi vaše mesačné maximum...
Tento rok by mohol byť rekordným, ale zámerne to tlmím. Môj pracovný rytmus vyzerá tak, že píšem v zime a na jar, podklady zháňam priebežne, pri dokumentárnych románoch mi viac času zaberie zhromažďovanie faktov ako samotné písanie príbehu. V lete sa zameriam ne debaty s lektormi, jazykovými, odbornými, spoločne to dáme dokopy, no a po vydaní knihy, v septembri alebo októbri, štartujem na besedy.

Na podporu vydávania slov. kníh v zahraničí vraj existujú nejaké granty. Získali ste aj vy nejaký?
Občas sa mi dostane do rúk knižka autora, v ktorej je napísané, že vyšla s podporou Ministerstva kultúry SR. Predá sa okolo 150 kusov a napriek tomu ho podporujú. Pýtam sa, čo je to za politiku, veď nemá talent, aj keď sa usiluje budiť dojem intelektuála. Mnohí sa takto začnú tváriť vo chvíli, keď sú neúspešní, keď ich knihy nikto nečíta. A aby sami seba obhájili, aby pred sebou obstáli, tak sa prehlásia za intelektuála a povedia, že ich náročným témam len málokto rozumie. Preklady do cudzích jazykov má na starosti Literárne a informačné centrum Slovlia, občas ma podporia, ale zrejme je im bližšia filozofia pomáhať neúspešným. Neraz podporujú preklady autorov, ktorých ani doma nikto nepozná.

Po vydaní knižky Zastavte Dubčeka ste dostali pozvania do mnohých európskych miest. Ako vás a hlavne váš pohľad na osud vari najznámejšieho Slováka prijali?
Mám politickú skúsenosť, som aj jazykovo vybavený, a tak ma často pozývajú nielen súkromné inštitúcie, ale aj organizátori podujatí, ktoré má pod palcom Ministerstvo zahraničných vecí. Mnohí ma poznajú a vedia, že hanbu Slovensku neurobím. Napríklad na spoločnom podujatí krajín V4 v Kodani na pôde Dánskej spoločnosti pre zahraničnú politiku prezentovali osobnosti, ktoré pomáhali búrať železnú oponu. Bývalý poľský minister zahraničných vecí Rotfeld predstavil svoju knihu o Bronislawovi Geremekovi, bývalý šéf maďarskej diplomacie Jeszensky sa venoval osobnosti Józsefa Antalla, český profesor Vrba hovoril o Jiřím Dienstbierovi a mňa pozvali priblížiť osobnosť Dubčeka. Potešilo ma, že som mohol zastupovať Slovensko na takejto významnej udalosti.

Je pravda, že ste sa stretli so slávnym svetovým autorom Danom Brownom?
Keď som pred časom vo svojom kmeňovom vydavateľstve vyslovil želanie stretnúť sa s ním, aby som mu mohol aspoň potriasť rukou, povedali mi, neblázni, má len hodinu na novinárov, to nie je možné. V Ikare napokon súhlasili a ja som mohol odcestovať do Prahy, kde som Danovi Brownovi naozaj podal ruku. Je to mimoriadne príjemný človek, so zmyslom pre humor. Predstavili ma ako slovenského Dana Browna, skutočný Brown sa úprimne zasmial. Keď som mu podal Kód 1 a začal vysvetľovať, povedal, že to bude zaujímať jeho manželku, ktorá sa ako historička zaoberá rovnakou témou, teda témou židia v Ázii. Keď som mu povedal, že sa predalo 30 tisíc výtlačkov, ostal šokovaný, veď to by bolo super číslo aj na Spojené štáty. Musím povedať, že máme veľa spoločného, aj to, že obaja skoro vstávame, ale Dan je lepší, má hodinový náskok, je nesmierne pracovitý, niekedy píše aj 15 hodín denne. Nuž, aj takto musí splácať daň za 260 miliónov kníh predaných vo svete. Pýtam sa ho, Dan, vieš ty vôbec, s kým sa rozprávaš? Dávaj si na mňa pozor, lebo o dva-tri roky budú za veľkou mlákou hovoriť, že ty si americký Jozef Banáš. Rozlúčili sme sa s tým, že ak mu pošlem anglický preklad, pokúsi sa dostať knihu na americký trh. Zrejme sa konkurencie z mojej strany neobáva...

V jednom rozhovore ste povedali, že politik, diplomat, novinár a kňaz patria medzi najneslobodnejšie povolania. Politikom, diplomatom, novinárom ste boli. Ako vnímate spisovateľské poslanie?
Fantasticky, aj vďaka profesiám, ktoré ste spomenuli. Len farárom som nebol. Ale keby áno, núdzu o ľudí na kázňach by som asi nemal. Stalo sa, že som besedoval s čitateľmi v kultúrnom dome neďaleko kostola, ktorý bol prázdny. Zato moje auditórium bolo početné. Ale vrátim sa k otázke. Teší ma fakt, že to viem porovnať. Lebo politici nezvyknú slobodne formulovať svoje názory. V politike môžete byť úspešní, keď názor nemáte. Alebo, keď máte názor predsedu a predseda má názor toho, kto stojí za politickou stranou. Politika je o záujmoch. Čiže, vy, keď ste v politike, prepáčte, poviem to expresívne, vašou jedinou úlohou ako poslanca národnej rady, vyššieho územného celku alebo obecného parlamentu, je držať hubu a krok a byť súčasťou hlasovacej mašinérie. A keď urobíte pokus o oslobodenie, keď začnete hlasovať tak ako hovorí ústava, podľa svojho vedomia a svedomia, končíte. Keď som na jar 2006 skončil so svojimi politickými a manažérskymi aktivitami, odrazu som začal poletovať. Hovoril som si, som slobodný človek, môžem si hovoriť, čo chcem. Samozrejme, som si vedomý toho, že už ako známy spisovateľ mám aj svoju zodpovednosť, takže nepoviem, že xy je fašista, ale skôr, že je rebelský typ. Ale môžem otvorene povedať, čo si o ňom myslím.

Aký ste čitateľ?
Čítam preto, aby som sa niečo naučil, čítam autorov, ktorí sa pohybujú v podobnom žánri, napríklad Ken Follett, Arthur Hailey, Dan Brown, ale mojim spisovateľským aj ľudským vzorom je Lev Nikolajevič Tolstoj. Bol to rebel, dokonca ho exkomunikovali z cirkvi, čo mi je na ňom veľmi sympatické. Stále mám poruke jeho pomerne málo známu knihu Čítanie na každý deň, je to vlastne súhrn toho, čo on počas života pozbieral, myšlienky, citáty známych ľudí. Je to moja spisovateľská biblia. Čítam veľa odborných publikácií kvôli vlastným knihám. Teraz píšem Kód 7 a mám celý štós kníh v rôznych jazykoch, ktoré si namiesto sadrových sošiek prinášam zo zahraničia. Na letisku často platím za nadváhu, ale čo už narobím. Napríklad v knihe Kód 1 je toľko informácií, že sa ma ľudia pýtajú, toto máš odkiaľ? Kúpil som to v jednom zapadnutom kníhkupectve v Kašmíre.

Jozef Banáš.
Najprekladanejší slovenský spisovateľ, politik a diplomat. Presvedčivý a rozhľadený autor. Napísal dvanásť kníh, z toho desať mu vyšlo v zahraničí. Podpísal sa aj pod desiatky komentárov, glos a fejtónov, štyri televízne scenáre, jeden filmový, tri divadelné komédie. Témy, o ktorých píše, nie sú ľahké. Spoločnosti nastavuje zrkadlo, núti k zamysleniu, ale tiež rozosmeje, pobaví. Za svoje bestsellery získal mnoho ocenení - Panta Rhei Awards – čitateľský top titul za Kód 1. Za knihu Zastavte Dubčeka dostal cenu Slovenského centra PEN. S nemeckým prekladom románu Zóna nadšenia sa stal finalistom nemeckej literárnej Ceny Johanna Gottfrieda Seumeho. Na svojom konte má aj viaceré prejavy uznania s označením Platinová kniha, Zlatá kniha, Kniha roka.