Jozef Banáš poskytol rozhovor pre Petržalské noviny, kde sa s ním zhovárala spisovateľka, novinárka a bývalá československá politička Gabriela Rothmayerová.

Prečítajte si rozhovor v plnom znení.

Kto je Jozef Banáš, vie každý. Veď predsa otec Adely. Ale kto je teda naozaj Jozef Banáš? Najodvážnejšie charakteristiky tohto muža sú tie anonymné. Zväčša necitovateľné. V najnovšej knihe fejtónov Dementi jednu od JaroXYZ Jozef Banáš predsa len cituje: 

 

„... jeho meno som zaregistroval už v súvislosti s výzvou ukončiť vojnové štvanie.. V jeho názoroch sa jasne črtá: idealizmus, povrchnosť, nesystematickosť, nedostatočné poznanie historických, ekonomických, vojenských, celospoločenských skutočností a súvislostí, neschopnosť vnímať veci v globálnych súvislostiach. Sotva sa dá pochopiť, že pri týchto slabých stránkach v oblasti rozumových schopností a duchovna mu bolo voľakedy dovolené stať sa relatívne vysokopostaveným úradníčkom v NATO. Dnes sa (opäť bez pochopenia širších súvislostí) vyjadruje proti NATO, pričom sa snaží sebeckým spôsobom pred blížiacou sa totálnou vojnou zachraňovať iba seba, svojmu rodinu, svoj rodný kraj... “ 

Tak ako je to teda s tebou – naozaj chceš zachraňovať iba seba, svoju rodinu, svoj rodný kraj?
- Nemám ambíciu nikoho zachraňovať, ani sa to nedá, pretože zachrániť sa môže len každý sám. Myslím  to v zmysle ako duchovnom, tak materiálnom. Pokiaľ sa ľudia nechajú manipulovať mocnými ako barani, je to ich problém. Ja sa vyjadrujem k veciam preto, lebo si chcem zachovať svoju dôstojnosť a integritu. Vytváram si svoj Bhután – krajinu šťastia, a ak z nej občas niečo prenikne von, je vecou každého, ako sa s tým vyrovná. A pokiaľ ma niekto kritizuje – nie som taký dôležitý, aby som každému neumožnil myslieť si o mne, čo chce.

Čo sa stalo s tebou a so svetom, že si sa stal z najvyššieho postu, aký kto zo Slovenska zastával v NATO – jeho kritikom?
- Bol to najvyšší volený post v medzinárodných organizáciách. So mnou sa nestalo nič, stalo sa s NATO. Pochopil som, že náš niekdajší prezident Václav Havel, ktorého bustu pred časom odhalili v americkom Kongrese, mal veľkú pravdu, keď po rozpustení vojenského paktu Varšavskej zmluvy volal po rozpustení NATO. Američania by mali častejšie chodiť k jeho buste a premýšľať nad týmito slovami. Ako optimálnu možnosť pre zabezpečenie mieru vidím vytvorenie ozbrojených síl OSN. Je to však idealistická predstava, pretože tým by sa fakticky vytratil nepriateľ a pre niektoré mocenské kruhy je nepriateľ esenciou ich existencie.

A naozaj sa k nám blíži totálna vojna?
- Dosť sa zaoberám vecami duchovnými, čo je v tomto zmaterializovanom kresťansko- komunisticko-kapitalistickom svete, alebo inak v západnej civilizácii,  paradox. V histórii skončilo mnoho významných ríš od Peržanov, Rimanov, Mogulov cez Alexandra až po Napoleona. To, čo sa deje dnes, je záver éry ríše anglo-saskej, ktorá sa začala britským ovládnutím svetových morí, od ktorých štafetu prebrali Američania. Anglosaská moc najmä v dôsledku nástupu Ruska, Číny a Indie, ale aj vlastných vnútorných korozívnych procesov,  upadá. Nie je to v histórii nič neprirodzené. Nič, čo je udržované silou zbraní, nepretrvalo. Pretrvali len ríše ducha.

Čo máme robiť, aby sme nechránili iba seba, svoje rodiny a svoj rodný kraj?
- Jediná možnosť, ako zlepšiť svet, je zlepšiť seba. Prestať ukazovať na triesku v očiach našich blížnych a začať úprimne vyťahovať brvná z očí vlastných. Problém je v tom, že keď múdry ukazuje prstom na hviezdy, masa vidí len ten prst.

A vlastne – nestačilo by robiť niečo, aby sme zachránili – ak by bolo treba – práve toto?
- Základnou dogmou kresťanskej, teda našej civilizácie, je spasiteľstvo. Naučili nás sedieť a čakať, že nás spasí niekto iný. Odnaučili nás prevziať zodpovednosť za seba samých do vlastných rúk. Nuž tak seďme a čakajme ďalej, ale potom sa nečudujme, že si nás podmaní dajaký nový spasiteľ.

Si signatárom medzinárodnej výzvy na záchranu mieru, v Nemecku ju podpísali významní intelektuáli, dosiahla niekoľko desiatok tisíc, na Slovensku akoby ju ľudia ani nezaznamenali...
- Nemeckú Výzvu za mier, ktorú podpísali mnohé významné nemecké osobnosti, vrátane politikov (prirodzene, títo ju podpísali až po skončení politickej kariéry), si nevšimli nielen ľudia na Slovensku, ale ani v samotnom Nemecku. Prečo? Sedia a čakajú na spasiteľa, na niekoho, kto to urobí za nich.

Médiá sa tej nemeckej výzve venovali iba okrajovo (podobne ako našej výzve Zjednotení za mier, ktorú podpísali traja bývalí slovenskí prezidenti a ktorej si tiež signatárom) – čím to je?
- Áno, nemecké i naše médiá sa Výzve venovali iba okrajovo, pretože vo Výzve sa hovorilo, že bez Ruska je mier v Európe a vo svete ilúziou, vyčleniť a dokonca sankcionovať Rusko je nezmysel. Dnes sa to jasne ukazuje. Ak je tu sila, ktorá nielen dokáže, ale aj chce zachrániť európske hodnoty, tak je to Rusko. Logicky, toto mainstreamové médiá písať nesmú.

Pred prvou svetovou vojnou vychádzali noviny s titulkami, ktoré oslavovali vojnu – do nášho dnešného diskurzu nepozorovane tiež preniklo slovo vojna – akoby sa nechumelilo. Zámer? Nevedomosť? Neskúsenosť?
- Vojna je hrozné slovo a ľudia si pred zlým radšej zakrývajú oči. Som v šoku z takzvaných užitočných idiotov, ktorí sa nachádzajú v celom európskom a teda aj slovenskom politickom a mediálnom svete, ktorí robia ramená a takmer vyzývajú k protiruskej akcii na európskej pôde, čo by znamenalo nie zničenie Ruska, ale Európy. Postoj drvivej väčšiny európskych lídrov k imigrantom však dokazuje, že majú ďaleko od oboch entít – ako Európa tak aj líder.

Tvoju najnovšiu knihu Dementi zaraďujem vo svojom osobnom rebríčku medzi najlepšie satiricko-humorné diela o nás, o našej histórii a o našej povahe. Nabádaš nás smiať sa, ale z mnohých kapitol človeka zamrazí...
- Ďakujem za hodnotenie knihy Dementi, za mesiac od jej vyjdenia sa už robí tretia dotlač. Pýtajú sa ma, prečo som ju takto hanlivo nazval. Upozorňujem, že kniha nemôže byť o dementoch, pretože dement nie je spisovný slovenský výraz. Takže je jasné, že o dementoch nie je! Opakujem, nie je! Nuž a plač nad niektorými faktami? Smiech cez slzy býva celkom efektívna terapia.

Svoje zaujímavé a provokatívne články publikuješ, ale nie v médiách hlavného prúdu. Prečo? Veď sme slobodní, každý môže písať, čo len chce, nie?
- Som dobre vychovaný človek a keď ma dajaké médium osloví, rozhovor poskytnem, alebo komentár napíšem. Žiaľ mainstreamové médiá ma neoslovujú. 

Máš návod, odporúčanie pre našich čitateľov, ako si zachovať šťastný život v šťastnej krajine? Ako spoznať vlkov v barančom rúchu?
- V roku 1990 mi niekdajší nemecký kancelár Willy Brandt povedal: Jediným zmyslom života človeka je, aby bol každý deň lepší, ako bol včera. Naše životy riadi zákon rovnováhy, zákon príčiny a následku, na východe mu hovoria karma. Kristus ho definoval takto: Čo dáš, to sa ti vráti, čo zaseješ, to budeš žať. Kto seje zlo, nemôže očakávať, že sa mu vráti dobro. A márne sa budú mocní tohto sveta utešovať, že im na ich zlé skutky ľudia neprišli. Každý zlý skutok toho, kto ho urobil, dobehne. Taký je zákon. Nemám  na mysli zákon schvaľovaný v parlamente. Biblia hovorí jasne: Neodídeš odtiaľto, kým nezaplatíš do posledného haliera. Kto má oči, nech pozerá, kto má uši, nech počúva.

Ďakujem a smejme sa, kým nie je neskoro.

Vyšlo v Petržalských novinách 21/2015
Foto: Archív J. B.