Kto je Jozef Banáš, vie každý. Veď predsa otec Adely.
Ale kto je teda naozaj Jozef Banáš? Najodvážnejšie charakteristiky tohto muža sú tie anonymné. Zväčša necitovateľné.

V najnovšej knihe fejtónov Dementi jednu od JaroXYZ Jozef Banáš predsa len cituje:
„… jeho meno som zaregistroval už v súvislosti s výzvou ukončiť vojnové štvanie…“, a keďže s výzvou Zjednotení za mier som Eduardovi Chmelárovi pomáhala, čítam so záujmom ďalej: „…V jeho názoroch sa jasne črtá: idealizmus, povrchnosť, nesystematickosť, nedostatočné poznanie historických, ekonomických, vojenských, celospoločenských skutočností a súvislostí, neschopnosť vnímať veci v globálnych súvislostiach. Sotva sa dá pochopiť, že pri týchto slabých stránkach v oblasti rozumových schopností a duchovna mu bolo voľakedy dovolené stať sa relatívne vysokopostaveným úradníčkom v NATO. Dnes sa (opäť bez pochopenia širších súvislostí) vyjadruje proti NATO, pričom sa snaží sebeckým spôsobom pred blížiacou sa totálnou vojnou zachraňovať iba seba, svojmu rodinu, svoj rodný kraj… )“

No, keď už vieme, s kým máme do činenia, môžeme vziať – JaromXYZ ideologicky dobre vyzbrojení – do ruky knižku, ktorá má jediný zámer. Smejte sa!

Vzala som si ju na Dušičky do vlaku – aby som poprela Jozefovu Banášovu mienku o Slovenkách a Slovákoch, že máme na rozdiel od Maďarov trochu problém so zmyslom pre humor, konkrétne so sebairóniou. Smiala som sa v tom vlaku (cestou na hroby!) – lebo moja rodina by sa smiala so mnou. Aj keď tu už nie je.

Jozef Banáš je autorom jedného dokumentárneho románu (Zóna nadšenia) preloženého do mnohých jazykov, mnohých bestsellerov a knihy fejtónov Idioti v politike. Dementi je novým počinom a zaraďujem si ho na rebríček tých najlepších satiricko-humorných diel o nás, o našej histórii a o našej povahe. Mnoho je v tomto smere povolaných, ale len málo vyvolených. Autori portrétov Slovenska majú často ostré pero, zabŕdnu hlboko, karikatúra máva aj pevnú čiaru, aj nápad, no karikaturista akoby stál od svojho obrazu bokom, presnejšie vznáša sa na výšinách. To vy ste takí, dobre vás ja vidím, ale ja som inde, na výsosti! Jozef Banáš sa v tom plahočí s nami. Vidí s odstupom, smeje sa, ale neposmieva, nejako sa mu nebridíme, hoci sme takí nedokonalí. Či si Maďar, či si Róm, či si Žid, či si Nemec, či si športový fanúšik alebo krčmový štamgast, autor ťa vidí, no neohŕňa nos. Má svojho lyrického hrdinu rád. (Čoho dôkazom je aj publikovaná charakteristika neznámeho majstra Jara XYZ).

Svoju knihu Dementi nazval podtitulom Správa o stave republiky a inšpiráciou mu bol júnový prejav prezidenta A. Kisku v parlamente. Lebo „najväčším nebezpečenstvom dnešného sveta nie je povážlivý úbytok zásob nafty, uhlia, zlata, kyslíka či železa, ale ubúdanie zmyslu pre humor, toho úžasného pocitu, keď sa nám natriasajú bránice a liečivo sa oslobodzujú. Možno sa na mojej správe budete smiať menej ako na prezidentovej, ale nenahnevám sa ani vtedy, keď sa na nej budete smiať viac.“

Knihu by sme mohli nazvať aj čapkovskými „sloupkami“, legendárnymi žurnalistickými útvarmi s malým príbehom a vtipnou pointou. Na 250 stranách sa dozvieme o Slovensku, jeho obyvateľoch, o slovenčine, slovenských symboloch, štátnych sviatkoch, slovenských pliagach, slovenských tradíciách, národnostných menšinách, politike, hospodárstve, doprave, poľnohospodárstve, školstve, vede, kultúre, zdravotníctve, športe, obrane, bezpečnosti, cirkvi, médiách, medilite zahraničnej, ľudských právach, čakaní na lepšie časy a o „chibách, na ktorých sa človek učí“. Na rozdiel od prezidenta republiky nemá autor na písanie správy poradcov, a teda jeho správa chodí vo vlastných topánkach, prischlo mu na nich všetko blato, ktorým sa prebrodil, aj prach všetkých ciest, ktoré spoznal. Nezabudnuteľné sú jeho nezabudnuté príbehy z trasy v politike, napríklad cyklotúra s Dzurindom. Malá ochutnávka, cez ktorú sa dá spoznať tón knihy. Prišli vtedy do nejakej záhoráckej dediny, Dzurindu aj s bicyklom si odchytil starosta, a Jozef Banáš:

„Ostal som stáť v dave Rómov s mojimi tenkými nohami visiacimi z trenírok. Rozgurážení Rómovia ma obstúpili, z jedného konca bicykla sa postavila ku mne celkom sympatická strašia žena a druhým koncom bicykla nahnevane myksľoval mohutný Róm. Sympatická Rómka ma pokojne upozornila: – Pánko, držte si poránno ten bicykel, Šani je velice mocno najeduvaný!
„Ty si též došél s hentým malým krpatým prezidentem?!“
„To nie je prezident, ale predseda vlády.“
„To je jenno, idem za ním a takú mu tresknem, že mu hlava odlecí!“
Keďže mi tykal, tykal som mu aj ja.
„A čo si taký nahnevaný?“
„Tu sa nedá žit. Nyšt tu nemáme. Vodu, plyn, any eletriku, ništ tu neny!“ a už sa poberal k obecnému úradu. Pozrel som súcitne naňho.
„Neodporúčal by som ti to. Pozri na tých holohlavých bez krkov. To sú premiérovi bodygardi.“
Šani si znaleckým okom premeral statných ochrankárov a potom sa zvrtol ku mne:
„A ty máš bodygárdov?“
Pokrútil som v zlej predtuche.
„Tak tresknem tebe!“
„Šani, neblázni, víš kerý je tento? To je otec Adely Banášovej.“
Šani zastal, chvíľu na mňa hľadel a spýtal sa:
„Tej tenkej z televízora? A dobrá je, dobrá. Pozeráme tú Superstár.“
„A ako pozeráte tú Superstár, keď vravíš, že nemáte elektrinu?“
Šani sa zamyslel, vypol hruď a významne povedal:
„Ale volakerý majú.“
Potom ma pozval aj s masou priateľov do ich ulice a pyšne mi ukazoval stĺpy elektrického vedenia. Z každého viedli do celkom pekných rómskych domov nelegálne drôty. Dilemu, či sa zachovať ako ústavný činiteľ a oznámiť tento švindeľ príslušným orgánom, alebo ako pravý Slovák, som vyriešil príznačne. Zachoval som sa ako Slovák.“

Aj v tej najchúlostivejšej situácii je autor zvedavý, nazíza pod sukne príbehu, ale zachováva si láskavý pohľad, necíti potrebu svoje objekty zraňovať, je iba pisárom (ako sám seba nazýval Ladislav Ballek) a jeho zápis je pečatený osobnou skúsenosťou. Témou, zmyslom pre skratku a pointu mi pripomenul knihu možno už neprávom pozabudnutej publicistiky Mariána Leška Ľudia a ľudkovia z našej politickej elity. Fejtóny (alebo stĺpčeky) pravdepodobne vznikali dlhší čas, obsahujú potrebnú emóciu, ale aj prepotrebný rozum. Lebo len aby sme v hanbe nezostali, keď raz história urobí čiaru, všetko nám to spočíta a nadvihne obočie: a to ste nevideli? My, pravdaže, máme skúsenosť – rýchlo sa skryť za víťazov a splynúť s nimi…, ale predsa je dobre, keď máme prieskumníkov, čo vidia dopredu a viac. Aspoň sa mnohí ohybní Jankovia stihnú zavčasu zorientovať. Nie ako ten jeden, čo ho Jozef Banáš v jednom z fejtónov prichytil, ako Antichartu podpísal hneď dvakrát – raz za televíznych tvorcov a druhý raz za textárov zábavnej hudby…

Pravda sa – ako v detektívke – vždy odkrýva cez maličkosť, a tak dobre živená povesť, že veď tí umeleckí antichartisti si mysleli, že podpisujú prezenčku, sa má čulo k svetu. Až sa zrazu zjaví nejaký Banáš a mýtus nabúra. Alebo nabúra tie starostlivo budované povesti o kresťanskej láske či o proruských troloch. No, čo už môžete od neho čakať – eštébáka – už počujem tých poohýbaných divných jankov. Ešteže sa z nich smieme smiať nie iba vo vymedzených priestoroch a časoch.

Za osobitnú zmienku stojí tvar knihy, na rozdiel od mnohých v súčasnosti vychádzajúcich je vynikajúco zredigovaná (Alexander Halvoník) a skorigovaná (Hana Brunovská), s vtipnou obálkou (podľa fotografie Petra Frola navrhol Richard Kučera Guzmán). Ikar sa v tomto prípade pochlapil. A Jozef Banáš, otec Adely, tiež. Vďaka za ten očistný smiech na trati Bratislava – Gelnica.

Zdroj: rothmayerova,blog.pravda.sk, 2.11.2015