V Afrike sú domorodé kmene, ktoré praktizujú trest smrti vylúčením zo spoločnosti. Previnilca vyženú do pralesa ďaleko od ľudských obydlí a ešte sa nestalo, že by daktorý odlúčenosť prežil.

Nechcel som veriť, že je možné umrieť na samotu, až kým som sa v podobnej situácii neocitol. Iba s tým rozdielom, že som sa na okraj spoločnosti svojim nezvyčajným rozhodnutím dostal sám. Stal sa zo mňa doslova vyvrheľ.

Kamaráti ma prestali pozývať na pivo, humanitárne organizácie na recepcie, večierky aj akékoľvek oslavy pre mňa skončili. Žena sa odo mňa odsťahovala a bezmála storočná svokra vyhlásila, že také čosi ešte v živote nevidela.

Prestal som totiž piť.
Áno priatelia, rozhodol som sa, že pôjdem tejto ťažko skúšanej krajine príkladom po tom, keď hlavný odborník Ministerstva zdravotníctva uviedol, že sa nachádzame v európskom epicentre ťažkého pitia. V číslach to znamená, že každá Slovenka a každý Slovák včítane batoliat vypije za rok 13,3 litra čistého alkoholu, čo je štyridsať päť fliaš tvrdého chľastu za rok. Inak povedané takmer jedna fľaša za týždeň. Čoskoro vraj dosiahneme úroveň roku 1982, kedy sme vypili rekordných 14 litrov na osobu. V tom roku však umrel Brežnev a od žiaľu sa pilo viac ako inokedy.

Chvíľu som sa utešoval, že naši najbližší – Česi a Maďari sú s osemnástimi litrami pred nami, ale keď som sa dostal do štádia, že som začal strácať zrak napriek nadmernému pitiu môjho obľúbeného mrkvového džúsu s vodkou, zašiel som za očným lekárom. Nie, že by mi vadilo, že som nevedel nájsť kľúče a už vôbec nie kľúčovú dierku, ale čoraz častejšie som namiesto fľaše vodky bral do rúk fľašu Vincentky (dosť sa podobajú) a ten šok mi spôsoboval dodatočné zdravotné problémy.

Rozhodol som sa s tým skončiť a začal som presviedčať aj kamarátov, že pitie je pomalá smrť. Odrazu sa však nikto nikam neponáhľal. Vraj aj Kristus si podľa evanjelií doprial občas dobrého vínka a preto patrí pitie k našim kresťanským tradíciám.

Keď som stretol Pištu, prešiel na náprotivný chodník a odtiaľ vykrikoval, že keď v deväťdesiatom šiestom prestal piť, bolo to najhorších dvadsať minút jeho života. Nie, že by som dovtedy drúľal viac ako iní, hoci musím priznať, že sa občas stalo, že som videl dvojmo aj keď som zatvoril jedno oko.
Odvtedy ako som prestal piť sa mi síce zlepšil zrak, lepšie mi funguje pečeň, vyjdem na vrch záhrady bez zadychčania a dokonca sa mi prestali triasť ruky, ale čo z toho, keď som sa dostal na okraj spoločnosti. Postupne som zabúdal hovoriť a mobil som daroval bezdomovcom, nikto mi nevolal.

Afričania mali pravdu. Nie je nič horšie ako samota. Uvedomil som si, že mlieko nerieši žiadne problémy rovnako ako alkohol. A tak som s abstinovaním prestal. Odvtedy ma kamaráti znovu zdravia, len tie ruky keby sa natoľko netriasli - polovicu porozlievam. Aj nohy mi prestali slúžiť, ale našťastie sa žena ku mne vrátila a ako sa na poriadnu manželku patrí, vozieva ma nielen na záchod, ale aj k doktorovi.
Usmievam sa na svet, ktorý poriadne nevidím a je mi dobre.
Veru tak, nič netreba preháňať. Ani abstinenciu. Ale pohár vody si občas druzgnem. Samozrejme potajomky.

Jozef Banáš, úvaha v marcovom mesačníku Metropola
Zdroj foto: drugaddictionhelponline.com a www.demonsinthedark.com