Rimania hovorili: Nebude korunovaný nikto, kto nebojoval. Bojovník Tolstoj bol korunovaný ešte počas svojho života za kráľa intelektuálov moderného veku. Bol však predovšetkým kráľom nenávidiacim kráľov. Nenávidel svoj šľachtický stav, utekal pred ním, hanbil sa zaňho, a predsa v ňom a v jeho sociálnych a spoločenských výhodách zotrval až do niekoľkých ostatných dní svojho života, ktoré strávil umieraním v stanici Astapovo.

Azda žiadny iný Rus nepersonifikuje večnú dilemu Ruska tak ako Tolstoj. Európa versus Ázia, materializmus západu versus duchovno východu. A žiadny iný Rus sa nepriblížil k dešifrovaniu tejto dilemy tak ako on. Šľachtic odchovaný na obdive k západným materiálnym hodnotám, a predsa zostal po celý svoj život obrátený duchovnou tvárou k východu.

Narodil sa 28. septembra 1828 v Jasnej Poľane ako štvrté z piatich detí. Vidiecke prostredie, v ktorom strávil detstvo, jeho životné smerovanie zásadne poznačilo. Matka – kňažná Mária Volkonská zomrela pri pôrode sestry Márie, keď mal dva roky, v deviatich mu zomrel otec, keď mal trinásť, zomrela jeho teta Alexandra Ostenová Sakenová, ktorá ho vychovávala a keď o niekoľko rokov umrela aj posledná osoba, ku ktorej pociťoval hlbokú lásku – stará mama grófka Tolstá, rodená Gorčakovová, mladý Tolstoj zanevrel na svet.

V roku 1844 začal študovať právo a orientálne jazyky v Kazani, ale školu neskončil. Lákali ho ľahké ženy, alkohol, hazardné hry. Pozoruhodné je, že morálne poklesky si uvedomoval, dokonca si ich znamenal a hľadal východiská. V protirečeniach sa zmietal od svojho stretnutia so zraneným budhistickým mníchom, s ktorým strávil v roku 1847 ako devätnásťročný niekoľko týždňov v kazanskej nemocnici. V tom čase bolo Rusko otvorené východným náukám, na univerzitách boli katedry hinduistickej a budhistickej filozofie, učili sa ajurvédske liečiteľské metódy, orientálne jazyky, takže prítomnosť budhistických mníchov bola v Rusku v časoch cára Alexandra II. samozrejmosťou. Akiste od tohto stretnutia sa Tolstoj intenzívnejšie zamýšľal nad láskou k blížnemu. Kristus hovorí: Miluj blížneho svojho ako seba samého, Budha však pridáva: Miluj blížneho svojho viac ako seba samého.

Po vyliečení sa rozhodol vrátiť do Jasnej Poľany a vzdelával sa sám. Čítal Descarta, Rousseaua, ktorý sa – podobne ako on, vzdelával tiež sám. Narukoval do armády a v rokoch 1853 – 1856 sa zúčastnil Krymskej vojny. Po nej odišiel do výslužby a stále viac hlásal pacifizmus. V roku 1857 cestoval po západnej Európe, navštívil Francúzsko, Švajčiarsko i Nemecko a dravosť a nemilosrdnosť nastupujúceho kapitalizmu v ňom nadšenie nevyvolala. Na druhej strane mu cesta po Európe otvorila oči, uvedomil si biedu v ktorej žilo Rusko a začal sa vážne zamýšľať nad zlepšením postavenia nevoľníkov, ktorí existovali už len v Rusku.

Ako 34 ročný sa v roku 1862 oženil so Sofiou Behrsovou zo zámožnej lekárskej rodiny a mal s ňou 13 detí. Týždeň po požiadaní o ruku bola svadba. Jeho rýchle rozhodnutie oženiť sa súviselo s výčitkami svedomia a vstup do stavu manželského mal byť akýmsi pomyselným medzníkom, ktorý by navždy oddelil jeho bohémsky a nemravný život v mladosti od života, ktorý chcel začať. O tom, že jeho rozhodnutie bolo pevné svedčí i nezvyčajný skutok – v týždni, kedy sa chystala svadba dal osemnásťročnej Sofii čítať svoje denníky, v ktorých zaznamenával všetky svoje mladícke eskapády s podrobnými opismi sexuálnych radovánok s cigánkami, nevoľníčkami, prostitútkami. Sexuálna túžba ho fyzicky ničila, sexuálny pud nedokázal ovládať, vyčítal si túto slabosť, ale zodpovednosť za svoje opakované zlyhania presúval na ženy. Vyčítal im, že svojou zvodnosťou sú na príčine jeho pokleskov. Ženám nerozumel a ani sa o to nesnažil. Pozoruhodné je, že prostitúciu považoval za počestné povolanie, prostitútky boli pre udržanie rodiny podľa neho potrebné. Užívanie si s prostitútkami nepovažoval za neveru. Nevinnej a neskúsenej Sofii však jeho denník spôsobil traumatický šok. Tolstoj, muž skúsený v sexe, ale bez skúsenosti s láskou, nemohol a nevedel pochopiť svoju nepoškvrnenú manželku. Sofia, sama talentovaná spisovateľka, ktorá sa však pri dominantnom Tolstom nemala šancu presadiť, vo svojej práci „Otázka viny“, ktorú napísala ako šestnásťročná, píše, že pre muža je prvoradou fyzická láska, pre ženu je však láska ideál. Tolstoj podvedome žiarlil na manželkino vzdelanie, ktorá na Moskovskej univerzite absolvovala učiteľské skúšky z literatúry, francúzštiny a ruštiny s vynikajúcim prospechom. Sofia bola ambiciózna a treba povedať, že aj talentovaná. Mala však smolu. Lev bol talentovanejší ako ona. Dokonca i na klavíri hral lepšie ako ona. Nedostatok lásky k Sofii ospravedlňoval svojou láskou k ľudstvu. Akiste sexuálnych zážitky v mladosti bez lásky k žene ho doviedli k tomu, že Sofiu vnímal viac ako objekt uspokojovania svojich sexuálnych chúťok ako bytosť túžiacu po láske a uznaní. Nedostatok lásky k Sofii kompenzoval tak, ako to u velikánov býva - láskou k ľudstvu. Láska k manželke sa prejavuje v tichosti a v súkromí, láska k ľudstvu sa dala prejavovať okázalo, za účasti divákov. I to bol azda dôvod, prečo sa on – šľachtic, začal obliekať ako obyčajný mužík. Pútalo to pozornosť.

Po sobáši sa na čas upokojil a naplno sa venoval písaniu. Pero ho doslova živočíšne priťahovalo. Kladenie myšlienok na papier sa mu stalo vášňou. Čas, ktorý trávil písaním bol preňho tým najšťastnejším. Už z raných diel – Detstvo, Kozáci, Sevastopoľské poviedky bolo zrejmé, že sa rodí veľký spisovateľ. Mal úžasnú schopnosť pozorovať. Všímal si detaily na ľuďoch i v prírode, ktoré iným unikali. Rád rozprával, keďže však dychtil po vedomostiach, ešte radšej počúval. A čítal. Naučil sa po francúzsky, anglicky i nemecky. Rousseaua čítal po francúzsky, ako dvadsaťročný mal prečítaných dvadsať zväzkov jeho diela. K Rousseauovi prejavoval až zbožnú úctu, dokonca v mladosti nosil medailón s jeho podobizňou.

Písal v eufórii, naopak, v čase depresie nebol schopný sa prinútiť k písaniu dlhších vecí, dokázal len odovzdávať svoje vnútorné pocitu denníku. Väčšinu života však nepísal, protože vykonával aktivity, ktoré boli – podľa neho, z morálneho hľadiska dôležitejšie. V relatívne harmonickom období prvých rokov manželstva napísal Tolstoj svoje najlepšie a najslávnejšie dielo - románovú epopej Vojna a mier. Manželka mu bola aj sekretárkou a prepisovateľkou rukopisov. Táto práca ju veľmi bavila prinajmenej z toho dôvodu, že v čase písania býval Lev Nikolajevič znášanlivý a láskavý. Hoci bola jeho žena vynikajúcou učiteľkou, na školách, ktoré založil pre jasnopoľanské roľnícke deti, učil on. Po čase však rezignoval, pretože si priznal, že nevie, čo by vlastne deti mal učiť. Na jednej strane bola Tolstého sociálna angažovanosť a snaha priblížiť sa a pochopiť obyčajného človeka obdivuhodná, na strane druhej nemal najmenší záujem o pochopenie vlastnej manželky, ktorá mala posledné tehotenstvo ako 46 ročná. Skončilo potratom a Tolstoj nedokázal skryť uľahčenie. Mal šesťdesiat dva rokov a bol v tom čase takmer fanatickým kazateľom sexuálnej zdržanlivosti. Prirodzene okrem tej svojej. Rezignovane konštatoval, že je posadnutý diablom. Jeho bezohľadnosť pokračovala napriek tomu, že po piatom veľmi rizikovom pôrode varovali lekári Tolstoja pred ďalšími manželkinými tehotenstvami. Keď mu Sofia pripomenula varovanie lekárov, vyhrážal sa rozchodom. Trpko konštatovala, že je pre neho prostriedkom na ukájanie sexuálnych chúťok, strojom na rodenie detí, kusom nábytku. Sofia postupne rezignovala a s pribúdajúcimi rokmi sa stávala poslušným nástrojom svojho manžela. Tolstoj považoval manželstvo za nevyhnutosť, z ktorej sa rodia dediči majetku. V Kreuzerovej sonáte sa vyznáva, že manželstvo nebolo pre neho šťastím, ale záťažou. Ženu a muža v manželstve prirovnával k dvom trestancom pripútaným k tej istej reťazi. Zo skúseností svojho okolia usudzoval, že väčšina maželstiev je rovnaký žalár akým bolo to jeho. V manželstve sa cítil neslobodný, utláčaný, dospel až k odmietaniu manželstva ako inštitúcie a dokonca ju označil za nekresťanskú. Odrádzal od manželstva i svoje dcéry. Tolstoj sa sám pred sebou pasoval takmer za svätca a svoju ženu prirovnal k Sokratovej Xantipe, ktorá svojho muža vôbec nechápe. Sofia trvala na tom, aby peniaze, ktoré Tolstoj zarábal na knihách šli rodine. On sa tomu bránil vidiac, že synovia míňali peniaze v kartách a roztopašných nákupoch koní. Deti sa mu odcudzovali. „Pozrite sa na môjho Andreja – žije na úkor ľudu, z mojich peňazí, o ktoré som ja ten ľud olúpil!“ Sofia chcela žiť pokojný život grófky a statkárky, Tolstoj jej ho permanentne narúšal. Napriek tomu mu bola oddanou pomocníčkou, 1600 strán rukopisu Vojny a mieru prepisovala sedemkrát. Pripravovala rukopisy pre tlačiarov, čítala korektúry, komunikovala s vydavateľmi, redaktormi, cenzormi, tlačiarňami. V prípade Tolstého sa dá jednoznačne povedať – za úspechom muža hľadajte ženu. Napriek tomu svoju manželku nikdy nepochválil, nikdy sa jej nepoďakoval, nikdy ju nepovzbudil. Strácala radosť zo života. Paradoxom však je, že Tolstoj mal hlboký pocit, že Sofia v skutočnosti jeho lásku nepotrebovala. Ako sám vravel, potrebovala len vedomie, že okolie vie, že ju miluje. Odcudzenosť manželov sa napriek jej obetavosti zväčšovala, najmä od chvíle, keď sa Tolstoj začal venovať náboženským otázkam a radikálne zmenil koncepciu svojho života. Za ideál kresťanstva vyhlasoval nemanželský stav a dokonalú čistotu.

Názory začal výraznejšie meniť po dokončení Anny Kareninovej. Do veľkej existencionálnej krízy sa dostal po aktívnej účasti na sčítaní ľudu v roku 1882, kedy pôsobil v Moskve ako sčítací komisár. Navštívil mnoho príbytkov mestskej chudoby. Toto poznanie ho deprimovalo natoľko, že začal pochybovať o zmysle života, o absurdnosti ľudskej existencie a pomýšľal dokonca na samovraždu. Paradoxne mu optimizmus dodávali práve tí najbiednejší – mužíci. Skúmal prečo vo svojom tragickom postavení samovraždy nepáchajú. Uvedomil si, že je to vďaka ich hlbokej viere. Venoval sa štúdiu rôznych náboženských systémov. Bol ovplyvnený východným myslením, ale vo vyššom veku - málo sa to vie, aj stredovekým českým náboženským mysliteľom Petrom Chelčickým, ktorý bol vo svojich teologických a sociálnych názoroch značne radikálny a v mnohých smeroch predbehol svoju dobu. Kritizoval napríklad feudálny systém alebo cirkevné dogmy, bol proti náboženskému zdôvodňovaniu vojny, vystupoval proti trestu smrti a podobne. Zastával - podobne ako Tolstoj názor, že správny kresťanský život môže človek viesť iba prácou v poľnohospodárstve. Samotného Chelčického najviac ovplyvnilo učenie Jána Husa.

Tolstoj sa stále viac zahlboval do štúdia Budhu, Konfúcia, Krišnu, Lao-c`. Podobne ako Budha, hľadal aj on odpovede na otázky o zmysle života v lone prírody. Na rozdiel od Budhu, ktorý videl zmysel života v odpútaní sa od žiadostivosti a sám svojim ráznym skoncovaním so životom kráľovského princa na cestu skromnosti a askézy vykročil, Tolstoj sa nedokázal rozlúčiť s pôžitkami šľachtického života. Preto sú aj jeho nádherné myšlienky a do istej miery aj skutky nepresvedčivé, lebo sa vždy vracia do bezpečia a komfortu svojho šľachtického stavu a sídla. Treba však povedať, že mal zodpovednosť za mnohopočetnú rodinu. Neustále sa točí v kruhu pri hľadaní odpovedí na existencionálne otázky. A keďže zo začarovaného kruhu nedokáže vyskočiť, upadá do stále väčších depresií. Zmieta sa medzi jasným videním a definovaním utrpenia biednych, ktoré ho rozhorčuje a zraňuje („Sedíme a jeme desaťchodové jedlá a okolo chodia žobráci.“), za ktoré kritizuje svojich aristokratických „spolupáchateľov“, na druhej strane však, rovnako ako oni, reaguje na utrpenie okolo neho jeho ignorovaním. Cynicka priznáva, že majetok je zlo, ale zlo veľmi príjemné.

Budovanie škôl, snaha o odstránenie nevoľníctva, ťažká práca na poli či v lese spolu s jeho poddanými sú len epizódami upokojujúcimi čiastočne jeho svedomie, ale žiadne zásadné zmeny do života biednych neprináša. Obrovským vnútorným protirečením bol jeho šľachtický pôvod, bohatstvo a zyky, v ktorých žil, ktoré ho obklopovali a jeho duchovný svet morálky, súcitu a skromnosti. Tolstoj denne žil v protirečení ducha a hmoty. Snažil sa rezignovať na svoj pôvod, vzdal sa pohodlia, šľachtického titulu, snažil sa žiť jednoduchý život blízky k Bohu, prírode, chudobnému človeku. Kvárila ho večná dilema veľkých – zmietanie sa medzi pôžitkami materializmu a pôžitkami duchovna. Zamieňanie si túžby so žiadostivosťou, prekračovanie krehkej hranice medzi týmito dvomi cnosťami, vracanie sa na pevnú zem materiálna a vybiehanie na zradný ľad duchovna sa mu stali osudom. Vyčítal si, že o ťažkom živote roľníkov len hovorí a nežije ho. Neustále videl varovný prst Ovídia – Video meliora proboque deteriora sequor – vidím a schvaľujem lepšie, za horším kráčam. Odmietal západný materializmus a v roku 1906, štyri roky pred smrťou dokonca píše: „Všetko čo robia západné národy by malo byť pre ľudí východu varovaním, aby to za žiadnych okolností nerobili. Nasledovať západné národy znamená dať sa cestou skazy.“ Bol plný protirečení a sám si to uvedomoval. Gorkij, ktorý s ním strávil mnoho času v debatách vraví, že sa raz vyjadril, že „takzvaní veľkí ľudia sú strašne protirečiví.“ Neprispôsobivý, vzdorovitý, nikdy nebol s ničím spokojný. Bol dedinčan a počas pobytov v Moskve sa necítil dobre, hľadal v nej dedinu. Namiesto ranného spevu vtáctva počúval ranný hukot továrenských sirén. Tri razy opustil Moskvu a šiel do Jasnej poľany pešo.

Tolstoj bol síce abstinentom a vegetariánom, ale bol tiež tuhým fajčiarom. Keď ho za to kritizovali, vyhováral sa nepresvedčivo tým, že fajčením neblíži svojim blížnym.
Poprava gilotínou, ktorej bol v mladosti svedkom v Paríži v ňom zlomila ilúzie v akúkoľvek racionalitu kresťanstva. Obraz muža, ktorý pobozkal kríž a potom mu odsekli hlavu ho mátal po celý život. Tam začal jeho kritický vzťah k pokrytectvu cirkvi. Chápal Ježiša ako motivátora, ako dokonalý príklad sebazdokonaľovania človeka. Vedel, že šťastie môže čovek dosiahnuť len na ceste k sebe samému, v láske k blížnemu a pokiaľ bude nasledovať prírodné, teda božie zákony, nestratí sa. Nepotrebuje k tomu dogmy cirkvi.
V odlišných rituáloch náboženstiev videl len zdroj napätí medzi nimi. Ľudia s tými istými túžbami, láskami, radosťami a smútkami sa zabíjali v mene toho istého milostivého boha svojimi krížmi, polmesiacmi, jarmulkami, či inými symbolmi.

Keďže je intelektuálom, pre ktorého je pochybovanie metódou skúmania sveta, prichádza na to, že cirkevné dogmy ho nielenže neuspokojujú, nevysvetľujú a neodpovedajú na základné otázky zmyslu života, ale naopak, ľudí zotročujú a klamú. Liturgický rituál, uctievanie ikony a iných relikvií podľa neho protirečí Kristovi. Začal byť na cirkevnú pretvárku doslova alergický. Snažil sa ľuďom prinášať jednoduché a zrozumiteľné učenie Krista. V roku 1880 napísal esej Kritika dogmatickej teológie, ktorá mu vyniesla vlnu kritiky nielen cirkevných, ale aj politických a spoločenských kruhov. Prirodzene, pretože každá ľudská činnosť vo vtedajšom Rusku bola determinovaná učením pravoslávnej cirkvi. Odmietal božskú podstatu Ježiša, ktorý bol podľa neho prorokom podobným Konfuciovi, Sokratovi, Budhovi či Mohamedovi a jeho úlohou bolo viesť ľudí, odhaľovať im životné pravdy.

K spáse nepotreboval žiadnu sprostredkujúcu cirkev. Tento svoj postoj dával najavo aj verejne, a to otvorenou kritikou cirkvi ako inštitúcie, ktorá podľa Tolstoja manipulovala a ovládala ľudí. Vyčítal jej spoluprácu so štátom, pričom poukazoval hlavne na zištné dôvody tejto spolupráce. Kresťanstvo považoval za imperatív morálky a preto ho nedokázal zladiť s amorálnym správaním sa kňazstva, ktoré utláčalo a vykorisťovalo mužíkov, podporovalo politické elity. Odsudzoval cirkev za vytvorenie pravidiel, ktoré sú v priamom protirečení s tým, čo hovoril Kristus a tieto pravidlá platia nielen v cirkvi samotnej, ale aj v štátnej správe, súdnictve, armáde. V roku 1899 píše: „Už sme si na cirkvené lži, ktoré nás obklopujú, natoľko zvykli, že si už ani neuvedomujeme všetku tú hrôzu, hlúposť a krutosť, ktorých je učenie cirkvi plné. A túto lož nazývame Božím zákonom. A v týchto lžiach vychovávame naše deti. Popierame rozum.“
Keďže jeho filozofické a náboženské úvahy boli v Rusku zakázané, doma bol známy ako spisovateľ, v Európe skôr ako mysliteľ a filozof. Veľa komunikoval s kňazmi, mníchmi a čím viac spoznával rozpor medzi skutkami Ježiša a skutkami cirkvi, tým viac sa od cirkvi odvracal. Domnieval sa, že cesta jednotlivca k dokonalosti bude ľahšia, keď bude vedená akýmsi praktickým náboženstvom, ktoré sa pokúšal vytvoriť. Ústrednou myšlienkou jeho náboženstva bolo, že cesta každého k Bohu je individuálna a nepotrebuje k nej autority cirkvi. Chápal kresťanstvo nie ako mystickú cestu do raja, ale ako návod na dobrý život, podobne, ako je takýmto návodom budhizmus. Nabádal Slovanov aby sa spájali, a postavili sa na čelo oslobodzovacieho sociláno – náboženského hnutia. Chcel, aby sa Slovania stali motorom zbratania sa všetkých ľudí dobrej vôle. Bol takmer posadnutý myšlienkou vytvoriť nové náboženstvo zodpovedajúce súčasnej vývojovej úrovni ľudstva. Náboženstvo postavené na Kristovom učení očistené od cirkvených dogiem, náboženstvo, ktoré nesľubuje blaženosť na druhom svete, ale tu na zemi. Zdôrazňoval pokoru a súcit. Odvolával sa na Pavla, ktorý varuje Galaťanov: „ Cirkev? Robí zmätky medzi ľuďmi a prekrúca Kristovo učenie.“ Hľadal pravdu, čo, prirodzene, majiteľom pravdy, ktorou bola cirkev, nevyhovovalo. Báli sa ho, nenávideli ho. Utešoval sa Kristovou myšlienkou: „Kvôli mne vás budú nenávidieť“. 25.2.1901 ho z cirkvi vylúčili. Cirkev naňho začala doslova pohon, nazvala ho antikristom a želala mu smrť v pekle, jeho autorita najmä medzi mladými ľuďmi po exkomunikácii vzrástla. Keď mu v roku 1906 zomrela milovaná dcéra Máša, kráčal za truhlou až ku chrámu a pred jeho vchodom sa obrátil a odišiel domov. Keď mu po čase cirkev signalizovala, že je ochotná v prípade jeho kajania sa vziať ho do svojho lona späť, odmietol ponuku so slovami – čo je vlastne cirkev?

Nevôľu však vzbudzoval nielen u mocných cirkevných, ale aj svetských. Cárovi Alexandrovi III. píše: „Ak chceme bojovať proti revolucionárom musíme proti nim bojovať na poli ducha. Ich ideálom je všeobecný blahobyt, rovnosť, sloboda. Musíme vytýčiť taký ideál, ktorý by ich ideál zahŕňal a ešte ho aj prevyšoval.“ Tolstoj neverí na násilné prevraty,vie, že násilie plodí len násilie. Odmietal revolúciu. „Jediné, čo sa revolúciou zmení bude povaha despotizmu. Teraz vládnu kapitalisti, potom nám budú vládnuť robotnícki riaditelia.“ Obáva sa násilia, jeho celoživotným krédom je neodporovanie násiliu a zlu. Nechcel spoločenskú revolúciu, ako ideálnu formu organizácie spoločenstva videl neštátne formy bez hierarchie, bez tried, bez súkromného vlastníctva – na vtedajšie časy nielen utopické, ale škandalózne, odvážne a provokatívne tvrdenie. Hoci nebol revolucionárom, podobne ako bol Rousseau roznecovateľom francúzskej revolúcie, bol aj pacifista Tolstoj roznecovateľom revolúcie ruskej. Podporoval občiansku neposlušnosť nielen v Rusku, ale napríklad aj v Indii. „Neodporujte zlu, ale nezúčastňujte sa na násilnostiach, ktoré páchajú úrady“. Ak by nebol váženým členom jednej z najbohatších a najstarších rodín v Rusku, celkom iste by skončil pred popravčou čatou, v lepšim prípade na Sibíri. Vláda sa Tolstého vplyvu obávala, prenasledovala jeho prívržencov, na neho si však netrúfla. Svetová známosť a obľúbenosť boli najväčšou prekážkou, aby proti nemu zasiahli. Vyzýval mladých mužov k odopieraniu vojenskej služby, vyzdvihoval tých, ktorí si na to trúfli.

„Nič na svete nezmení jednotlivca ak sa nezmení svet okolo neho. Ale svet môže zmeniť len zmenený jednotlivec. Čím začať? Vajcom či sliepkou?“ Nevidiac zmysel života niekoľkokrát sa pokúsil o samovraždu. V stave depresií definuje život ako nezmyselný a diabolský. Kladie si otázky – prečo mám žiť? Aká je úloha umelca, najmä spisovateľa v nespravodlivom svete? Utieka sa k svojim mužíkom, dokonca sa oblieka ako oni, ale naďalej žije v prepychu, keď doslova pod oknami jeho luxusného paláca živorili roľníci v biede, chorobách a špine. Bol vášnivý poľovník, čo bolo v príkrom protirečení s jeho filozofiou vegetariánstvu a pacifizmu, čím popieral svoju úžasnú myšlienku : „Dokiaľ budú jatky, budú aj vojny.“

Zdá sa mu, že život nežije, len ho pozoruje. Uchyľuje sa k Epikurovi, ktorý tvrdí, že najvyššou rozkošou je život bez bolesti a utrpenia. Keďže život preňho nemá zmysel, kladie si otázku načo nezmyselný život žiť? Pozorne číta stať o Sokratovej smrti. Upadal do stále častejších depresií, označoval sa za zababelca, ktorý nemá síl na uskutočnenie samovraždy. Jeho mužíci – na rozdiel od neho - trpia dôstojne. Prichádza k poznaniu, že ľudský rozum, intelekt je limitovaný. Hovorí: „Nemôžem hľadať vysvetlenie všetkého. Viem, že vysvetlenie všetkých vecí – ich pôvodu, musí ostať tajomstvom večnosti.“ Tým dosiahol akési zmierenie medzi jeho túžbou po poznaní a medzi pochybnosťami, ktoré mu poznanie prinášalo. Zmieroval svoju dušu plnú viery a pochybovania. Od ambície meniť spoločnosť sa prepracoval k jedinej možnej ambícii - meniť seba. Veľkí ľudia chceli v mladosti meniť svet, vo vyššom veku chcú meniť seba. Pokiaľ majú na to sily. Cítia, že sa blíži záver ich pozemského pôsobenia a obracanie sa do svojho vnútra je pre nich približovanie sa k večnosti.

Zdôrazňoval povinnosť každého človeka - o to viac vzdelaného, podieľať sa na morálnom zdokonaľovaní celku, človečenstva, stvorenstva. Sú zákony, ktoré riadia vývoj človeka tak, aby bol prospešný celku. Kto nie je prospešný celku, nie je prospešný ani sebe. V tomto zmysle je povinnosťou človeka dávať. Presne podľa Budhu a Krista. „Keď toto pochopíme, pochopíme aj naše miesto vo svete, zmysel nášho života. Ten spočíva v živote pre druhých“. Prechádzal skúsenosťou, ktorou prešli všetci veľkí duchovia – zápas o osobnú dokonalosť nahradil zápasom o dokonalosť celospoločenskú, aby napokon pochopil, že zdokonalenie spoločnosti je možné len zdokonaľovaním seba samého. „Ak chceme žiť čestne, musíme sa ruvať, mýliť, zmietať, robiť chyby, začať niečo a nechať tak, znovu začať a znovu nechať tak a večne zápasiť a prehrávať. Pretože pokoj je podlosť duše!“

Tolstého život nás motivuje, koriguje, privádza k zamysleniu. Nebol dokonalý, hoci sa o to veľmi snažil, padal do prachu a zúfalo sa z neho opäť štveral, ale nikdy nestrácal nádej a vieru v možnosti svojho zdokonalenia. Cesta hľadania zmyslu života je s Tolstojom inšpiratívna, vzrušujúca a zmysluplná. Bol to on, kto prvý povedal, že vo svete umrela pravda. Thomas Mann sa vyjadril, že ak by bol Tolstoj ešte žil, možno by prvá svetová vojna nevypukla. Tolstoj označoval vojny za veľkoobchod s vraždami. Predpovedal, že v dôsledku nových technológií môže vo vojnách zahynúť 90 percent obyvateľov zeme a ani to neprivedie boháčov k rozumu. Verme, že jeho predpoveď sa ukáže ako nesprávna.

Lev Nikolajevič Tolstoj celý život hľadal miesto, kde by sa ukotvil. Nedokázal opustiť Jasnú Poľanu, bol rukojemníkom bohatstva a rodiny, nenašiel silu ako Budha na to, aby bohatstvo opustil. Odvahu na naplnenie svojej celoživotnej túžby - odísť a nájsť pokoj – našiel až pár dní pred smrťou. V noci z 27. na 28.októbra 1910 pristihol Sofiu ako sa prehrabúva v jeho papieroch hľadajúc tajnú záveť. To bol okamih zlomu. Rozhodol sa definitívne odísť. Kam? Nevedel, len chcel proste odísť z domu, v ktorom sa stále viac dusil. Kvôli zápalu pľúc musel vlak na trase Rjazaň – Ural opustiť. S vysokými horúčkami ho uložili do postele správcu stanice Astapovo. 20. novembra 1010 v nej umrel. Život bol preňho cestou a jeho smrť na železničnej stanici je viac ako symbolická. Zomrel v cieli - na ceste.

Jozef Banáš