Zamysleli ste sa, prečo niektoré dvojice vydržia spolu celý život, kým iné sa rozídu po krátkom čase? Viete, čím to je? A či to viete ovplyvniť a dosiahnuť, aby aj váš vzťah vydržal dlho pevný a zdravý? 

Aj o tom je úryvok z nového románu Jozefa Banáša Velestúr, ktorý vyjde už o pár dní skôr ako sme avizovali – pri konečných úpravách a v tlačiarňach ide všetko ako po masle, takže Velestúr vyjde už 15.januára 2015. Už teraz si ho môžete predobjednať so zľavou 20% medzi prvými.

„Je to jednoduchšie ako si myslíš. Zmyslom našich životov je rozkoš.“
„Rozkoš? Nehanbíš sa?“

Liečiteľ trpko pokýval hlavou. „Najväčšou rozkošou je život bez bolesti a utrpenia. To dosiahneme len tak, keď sa odpútame od žiadostivosti. Nesmieme si pliesť túžbu a žiadostivosť. Túžba je motorom, palivom a kompasom všetkých našich dobrých skutkov, vedie k svetlu a dokonalosti, žiadostivosť je motorom, palivom a kompasom všetkých našich zlých skutkov.“ Liečiteľ mal pocit, že jeho slov bolo na Ženu priveľa. Neprišiel jej sem kázať. Premýšľal či jej to má povedať, ale napokon sa odhodlal. „Chcel som ti povedať, že... hm... tvoj Muž nevie, že som tu s tebou. Dlho som premýšľal, či mám za tebou ísť, ale po dnešnom rozhovore viem, že som urobil správne.“
„Určite ťa za mnou neposlal?“
„Môžeš mi veriť... hm... pozri, ste dvaja krásni, ušľachtilí ľudia a máte sa radi, iba sa váš vzťah dostal do závozu...“
„Mnoho ráz som už Mužovi odpustila, ale to sa nedá donekonečna. Nemám toľko vnútornej sily, aby som to dokazovala znovu a znovu.“
„Máš tej sily omnoho viac, ako si pripúšťaš. Tvoj problém je v tom, že žiješ v zajatí svojich predsudkov a falošných predstáv o ňom, ktoré si si vytvorila na základe poznatkov a dojmov z čias, keď bol iný. On sa totiž skutočne mení. Viem to, som s ním takmer denne, sme si veľmi blízki, sme takpovediac jedna duša. Chcela by si mať ideál, ale ten neexistuje. To je akoby si z ružového kríka milovala len ruže. To sa však nedá. Keby si ostrihala z kríka tŕne, krík by zahynul. S tŕňmi zahynú aj kvety. Spýtam sa ťa trochu nezdvorilo. Bola si pred svojím mužom do niekoho zamilovaná?“
„Isteže. Dokonca viackrát.“
„A prečo si s niektorým z tých mužov neostala?“
„Našli si inú. Alebo som časom zistila, že mi na nich niečo prekáža.“
„Tak vidíš. Práve si pripustila, že láska nie je vzťah, ale stav bytia. Keď sa človek do niekoho zamiluje, je uchvátený jeho krásou, jeho dobrými vlastnosťami, ktoré si, navyše, aj prikrášľuje. Myslíš si, že si sa do tvojho muža zamilovala najviac, ale vlastne si nespravila nič iné, len si si spomedzi mužov vybrala toho, ktorý najviac spĺňal tvoje predstavy o ideálnom mužovi. A keďže naša „dokonalosť“ je rôzna, u jedného jeho nedokonalosť odhalíš skôr, u iného neskôr. A s tvojím mužom ste vydržali, pokiaľ sa nemýlim, takmer dvadsať rokov. To je dosť dlhý čas na odhaľovanie jeho nedostatkov. S tými predchádzajúcimi mužmi si skončila omnoho skôr. Vybrala si si ho, ale časom, zákonite zisťuješ, že objekt tvojej lásky má aj vrásky, pomaly šedivie, občas stratí nervy a urobí niečo zlé. A ty pod vplyvom dávnych ilúzií strácaš pochopenie pre to, čo je prirodzené.“
Pozorne počúvala. „Prepáč, nikdy som sa s nikým takto nezhovárala. Kto si vlastne?“
Neodpovedal jej na otázku, ale nevyznelo to ignorantsky. Opatrne pokračoval. „Už ti niektorá z tvojich priateliek rozprávala o tom, že každý deň nachádza u svojho manžela nové a lepšie vlastnosti, že sa denne presviedča o jeho dokonalosti? Ak by si takú kamarátku mala, presvedč ju, aby od neustále sa zdokonaľujúceho muža čo najskôr utiekla, lebo sa celkom iste z jeho dokonalosti jedného dňa zblázni. Ak budeš trvať na tom, že chceš, aby tvoj Muž predstavoval ideál, nikdy šťastná nebudeš. Ruža a tŕň sú rôznymi koncami tej istej palice. A nikto ešte nevymyslel palicu s jedným koncom. Všetci podliehame ilúziám o čarovných princoch. Vieš mi povedať, čo sa ti na tvojom mužovi páči?“
Žena sa usmiala. „Je toho dosť... oči, hlas, nežnosť, fantázia, tvorivosť, rozhodnosť, sebavedomie, úsmev. Boli aj časy, keď mi nosil kvety.“
„Úžasné. Toľko dobrých vlastností som ani neočakával. A teraz skús vymenovať to, čo sa ti na ňom nepáči.“
„Ach, božemôj, to by nemalo konca. Pyšný, prehnane sebavedomý, arogantný, fajčí, všade narobí neporiadok, hlučný, sebecký, nepozorný a všeličo ďalšie.“
„Trochu mi to nesedí. Povedala si, že ti nosil kvety aj že je nepozorný. Aj sebavedomie si uviedla medzi dobrými aj zlými vlastnosťami. Tak ako teda?“
„Nuž, áno, občas kvet doniesol, ale celkove...“
„Ty si si predsa nebrala za životného partnera oči, hlas, dochvíľnosť či nosenie kvetov. A keď ti priniesol tie kvety, poďakovala si mu za ne?“
„Za kvety vždy.“
„A za to ostatné? Pochválila si ho niekedy?“
„Isteže, ale to je už dávno. Vtedy bol fantastický.“
„Stále ho posudzuješ podľa stavu minulého, a nie podľa toho, aký je teraz. Porovnávaš ho s ideálom. Hovorí sa, že skutočná láska je slepá. To je jej šťastie. Zamyslela si sa, prečo niektoré dvojice vydržia spolu celý život, kým iné sa rozídu po krátkom čase? Pretože ich láska je slepá. Nechce vidieť nedostatky na tom druhom, nehľadá ich, toleruje ich. Pretože bez nich by to už nebol ten, ktorého miluje.“
Žena krčila ramenami. „Vzali ste sa veľmi mladí, v čase, keď tvoj muž ešte nič neznamenal. Povedz, keby si bola vedela, že raz z neho bude veľká hviezda, bola by si si ho vzala?“
„Nuž... asi hej...“
„Si si celkom istá, že by si si ho brala i s takými výhradami, o akých teraz hovoríš? Vieš, aká je pamäť milujúceho človeka? Taká, v ktorej je vymazané všetko zlé.“
„Ale prečo sa pred inými správa celkom inak ako za dverami nášho domu? Na iných sa usmieva, je k nim láskavý, rozpráva, ako doma pomáha, dokonca varí, hoci len raz spravil praženicu, chváli sa, čo všetko robí pre rodinu, a pravda je úplne inde.“
„A ty si aká? Vari pred svojimi priateľmi hovoríš o sebe zle? A tvoje priateľky ti rozprávajú, aké sú doma naozaj?“ Čím dlhšie debatovali, tým viac mali pocit, že sa ľady lámu. Niekedy jej bolo ľúto, že pred ňou nesedí Muž. A Liečiteľovi bolo, naopak, ľúto, že je tu iba namiesto neho. „Môžem ti dať trocha nemiestnu otázku?“ Prikývla. „Kto sa zamiloval do koho prvý?“
„No, bol to on, ktorý okolo mňa chodil, pozýval ma kde - kade, u mňa to chvíľu trvalo.“
„Tak vidíš, ty si ho pritiahla, nie on teba. Ale keďže si ho neodmietla hneď od prvej chvíle, bolo v ňom čosi, čo ťa zaujalo.“
„Áno, bol veľmi spoločenský, vtipný, zábavný, krásne hral na gitare, veľa sme spolu športovali, spieval mi zaľúbené piesne... bolo to nádherné.“ Zamyslela sa a na tvár jej vstúpil úsmev. „Vždy vravieval, že som sa za neho vydala len preto, aby som sa nemusela po štúdiu vrátiť domov k matke. To nie je pravda. Mám ho... teda... mala som ho rada naozaj...“
„A už ho nemáš?“ Mlčala. „Vieš... obaja ste silné osobnosti,“ pokračoval. „Nie ste slabosi, ktorí od seba závisia ako dve karty opreté o seba, a keď jedna padne, padne aj druhá. Keď sú dvaja ľudia v objatí, nevidia sa celí. A nie v každom objatí si vidia do očí. Ak chceš vedieť čo toho druhého trápi, musíš od neho odstúpiť. Váš odstup trvá už takmer rok a bolo by na čase, aby ste sa opäť... objali.“
Prikyvovala. „Sledujem všetko, čo sa okolo neho deje. Nuž, naozaj sa neteším z toho, že sa mu nedarí... Nič ma nebaví, už sa ani nepamätám, kedy som sa naposledy smiala.“ Zamyslela sa a dodala. „A ani kedy som naposledy plakala. Akosi som rezignovala.“
„Je to také jednoduché! Radosť i žiaľ sa znášajú lepšie vo dvojici.“
Tvár sa jej roztiahla do úsmevu. Zaspomínala si. „Bože, čo sme sa my spolu nasmiali!“
„Váš problém je v tom, že ani jeden z vás nevie ako prvý otvoriť dlaň a vziať do nej tú druhú.“
„Ja by som aj, ale vidíš, teraz mi už ani nevolá.“
„A ty ste mu volala?“
Zháčila sa. „Nie.“
„Tak sa prestaň báť a otvor svoju dlaň. On na to čaká.“ Prudko dýchala.
Žena ho znenazdania chytila za ruku. Z očí sa jej gúľali slzy. „Veľmi som ti vďačná za to, že si prišiel. Ďakujem.“
Jemne položil svoju ruku na jej. „Láska nie je jednoduchá, ale je to jediný kameň, ktorý človeka ťahá hore. Bola tu dávno predtým, ako sme sem prišli a bude tu aj potom, keď nás už dávno nebude. Prečo jej máme pokaziť čas, kým je s nami?“

Predobjednajte si
nový román Jozefa Banáša Velestúr už teraz!