Mal som v tomto roku niekoľko zaujímavých stretnutí, ktoré mi dodali energiu a radostnejší pohľad na život.
Začiatkom roku som v Prahe diskutoval s Danom Brownom, v lete v Dillí s filozofom Satya P.Gautamom a v Kašmíre s dalajlámom, ale najkrajšie stretnutie som zažil v týchto vianočných dňoch.
Stretol som sa s mužom, ktorého meno je v posledných dvoch rokoch na Slovensku tým najfrekventovanejším.

Nebolo jedinej besedy o románoch Kód 9 a Kód 1, kde by sa jeho meno nespomínalo v úcte a s veľkými sympatiami. Stalo sa symbolom krivdy a nespravodlivosti, ktorej sa na ňom dopustili vysokí predstavitelia pokryteckej a mocenskej katolíckej cirkvi. 

Keď sa pokúsil ísť v trnavskej arcidiecéze Kristovou cestou, prekazili mu ju a poslali ho do hanebného vyhnanstva. Keby žil v časoch Kristových, možno by šiel na kríž....

Pred časom som mu venoval Kód 1. Keď sme sa stretli, pozrel mi pevne do očí a povedal: „Som rád, že vás poznávam aj osobne.“ Ako som bol z nášho stretnutia potešený ja, je ťažko vysloviť. Príjemný večer, ktorý som strávil v jeho spoločnosti a v spoločnosti jeho priateľov, ubehol rýchlo, tak, ako beží čas trávený so skvelými ľuďmi. Hovorili sme o katolíckej cirkvi, celibáte, odluke cirkví od štátu, financovaní cirkví, ale predovšetkým o sile lásky, pravdy, nádeje, viery, odpustenia, pochopenia, tolerancie, povzbudivého slova, o súcite aj o morálnych autoritách, najmä o Kristovi.

Spýtal som sa ho, či sa môžem čitateľom na besedách zmieniť o mojich pocitoch z tohto úžasného večera. Nemal s tým žiadny problém. Občas sa zamyslel, počúval, mlčal.

„Dúfam, že ste nerezignovali,“ podpichol som ho. 
Usmial sa. „Celkom iste nie. Mlčanie neznamená rezignáciu.“

Pre mňa sú tieto slová tým najlepším povzbudením a nádejou nielen v čase Vianoc. Ďakujem Vám za ne.
Predovšetkým však Vám, vážený pán arcibiskup Róbert Bezák, ďakujem za iskru nádeje, ktorú ste vo všetkých slušných ľuďoch tejto krajiny vznietili.
Veritatis simplex oratio est. 

V úcte, Jozef Banáš