Môj nový román Velestúr je o hľadaní Epikurovskej rozkoše – života bez bolesti a utrpenia. Takýto život je v zdanlivom protirečení s poslaním človeka na zemi – odovzdať tento svet svojim nasledovníkom v lepšom stave ako keď sem prišiel. 

Väčšina z nás svoje životy preexistuje bez toho, aby sa čo len pokúsila o polepšenie aspoň milimetra z tohto sveta. Rozumiem tomu, pretože polepšiť svet sa dá len jediným spôsobom – polepšením seba samého. A to bolí.

Na zmenu seba samého je treba omnoho viac sily a odvahy ako na zmenu iných. Preto každý z nás radšej poukazuje na slabiny druhých, hľadá smietky v očiach svojich blížnych a nevidí brvná v tých svojich. Život nám – chvalabohu – kladie do cesty dostatok prekážok, ktoré nás posilňujú.

Štefánik vravel: „Rastúcimi prekážkami rastie moja energia na ich prekonávanie.“
Človek dokáže prekonať aj tie najťažšie prekážky, ak ho na ceste životom vedie pravda, láska a viera. Zatiaľ nikto lepšiu motiváciu pre zdokonaľovanie človeka nevymyslel.

Možno by sme v čase Vianoc mohli skúsiť upokojiť naše ustrašené duše a dodať im odvahu. Napríklad aj k tomu, aby sme sa zamysleli prečo sami pravdu nielen zahmlievame, ale lož svojou ľahostajnosťou dokonca podporujeme. Aj keď v dobrom vedomí.
Ako napríklad tú tradičnú vianočnú - že darčeky nosí Ježiško.
Viem, je krásne a dojímavé vidieť trblietavé detské očká veriace tajomstvu. Ibaže tie detské očká sa raz stanú dospelými a budú mať v sebe navždy odraz prvej „dospeláckej“ lži. A možno aj táto nevinná a dobromyseľná lož prispeje k tomu, že deti budú brať podvod ako samozrejmosť. Veď keď bez problémov podvádzajú ich vzory – rodičia, prečo by nemohli podvádzať aj ony?
Možno tu niekde začína naša nezvyčajná tolerancia voči lži a podvodu. Ja klamem, ty klameš, on, ona, ono, oni, všetci klamú.

Masový príval mediálnych lží o Ukrajine s priehľadnou snahou vyprovokovať Rusko, berieme už ako samozrejmosť.
Zahmlievanie pravdy o kradnutí v zdravotníctve, o podvodníckych schránkových firmách vyvoláva u súdneho človeka už len trpký úsmev.
Podvody, zlodejčiny, život s klamstvom sú, zdá sa, našim každodenným osudom.

Začína sa to tými najmenšími, zdanlivo nevinnými klamstvami. Napríklad tým o Ježiškovi. Z nich vyrastú podvody veľké, na ktoré si postupne zvykáme. A naše deti k tomu vedieme tiež. Možno má práve niekto mocný záujem na tom, aby sa podvod stal samozrejmou súčasťou našich životov. Pretože čím viac bude tých, ktorí klamú, tým viac bude tých, ktorí sa budú báť odhalenia. Báť sa je ideálny predpoklad na ovládanie. A tak strácame odvahu, nádej, lásku, vieru.

V románe Velestúr píšem: „Sme väzňami strachu. Bojíme sa zlyhania, a preto pre istotu nesnívame. Čoraz menej nás má odvahu túžiť, väčšina ostáva stáť na začiatkoch ciest. Na ozajstnú cestu sa vydávajú len nemnohí odvážni, ktorí napokon nachádzajú pravú rozkoš života vtedy, keď pochopia, že jedinou možnosťou ako zmeniť svet je zmeniť seba.“

Odvážme sa preto snívať. Aspoň v čase Vianoc.

Jozef Banáš, vianočný príhovor v mesačníku Bratislavy – Metropola.