Vianoce sú aj o stíšení duše, vstúpení do dvorany pokoja a lásky. Najlepším kľúčom k tejto dvorane je dar, ktorý otvára srdce obdarovaného a ešte viac toho, kto daruje. Tento rok sme sa v rodine po prvý raz dohodli, že si pod stromček nebudeme dávať žiadne darčeky. Našim darom bude čas. Ten, ktorý venujeme svojim blízkym. Čas, ktorý ušetríme tým, že ho nebudeme strácať v tlačeniciach obchodných domov, čas, ktorý nedarujeme obchodníkom a ich vreckám. Budeme sa hrať spoločenské hry, spoločne počúvať cédéčka, prečítame si rozprávky, či si pozrieme kazety s filmami, ktoré sme dostali počas tých predchádzajúcich Vianoc. Žiaľ, nebol na ne čas...

Môj najnovší román Velestúr je o hľadaní rozkoše. Najväčšou rozkošou je podľa Epikura (ale aj Krista a Budhu) život bez bolesti a trápenia, život v radosti.

Neviem o väčšej radosti ako je čas strávený s blízkymi. Naša vnučka Natali dodnes spomína na čas, ktorý strávila s babičkou a so mnou na letisku, ktoré sme postavili zo starého kartóna od chladničky, kociek, špagáta, špendlíkov a hárkov papiera premenených na lietadlá. Prakticky z ničoho. A to nič sme spolu premenili na kráľovstvo radosti.
Dodnes vidím jej šťastné očká. Áno, šťastie sú žiariace oči detí, ale aj dospelých. Je to také jednoduché.
Stačí zastaviť čas.

Pri spomienke na moje detstvo mi najčastejšie prebiehajú mysľou obrázky z detského ihriska, kde som s chlapcami hrával futbal či guľôčky a mama sedela na lavičke, jedným očkom plietla sveter a druhým ma aj so sestrou sledovala. Aj keď bol ten čas delený medzi sveter a mňa, bol som z maminej prítomnosti šťastný.
Žiaľ, pri spomienke na detstvo mojich detí mám v duši trochu smútok. Akosi sa neviem poriadne rozpamätať na čas, ktorý som s nimi strávil v spoločných hrách.

Svoj čas mi nezištne darovala aj moja obľúbená učiteľka Margita Valehrachová, ktorá mňa a zopár nadšených spolužiakov začala z vlastnej iniciatívy učiť po francúzsky. V časoch, keď navštíviť Francúzsko bol sen podobný letu na mesiac. A predsa sa sen naplnil a vo mne vzťah k francúzštine aj k iným jazykom už navždy ostal a vlastne vďaka ich znalosti kráčam profesionálnym životom.
Pani učiteľka mi darovala to najdrahšie – svoj čas, bez toho, že by zaň očakávala protihodnotu. Tá prišla po dlhých rokoch.
Áno, rodičia či učitelia dostávajú odmenu za čas, ktorý nám darujú, zvyčajne s veľkým oneskorením. Ale ich odmena je v budúcej radosti a šťastí nás – ich detí a žiakov.

Muž sa na vrátnici blázinca pozrel na nástenné hodiny a spýtal sa vrátnika:
„Prosím vás, ukazujú tie hodiny správny čas?“
„Nie“, odvetil vrátnik. „Inak by tu neboli.“
V blázinci strateného času, v ktorom sa všetci náhlime, sa zbláznili už aj hodiny.
Čas plynie ako vzduch pod krídlom vtáka. Pomaly tomu, ktorý letí do zimy, rýchlo tomu, ktorý letí do tepla.
Čas, ktorý darujeme iným je čas letu do tepla, je to čas naplnený.
Čas, ktorý darujeme sebe je prázdny.
Preto darujme čas druhým, aby nám potom, keď budeme odtiaľto odchádzať, ani jeden rok, ani jeden deň, ani jedna sekunda nevyčítali, že sme ich naplnili prázdnotou.

Jozef Banáš, úvodník do vianočného čísla Učiteľských novín