Bol som televízny divák. V časoch, keď ešte nejestvovala reklama. Spoľahlivo ma od televíznej obrazovky odohnala. Nebanujem. I tak vravia, že televízie sú len pre zabíjačov času. Teda tie, kde vysielajú reklamy. Film, ktorý v kine trvá hodinu a pol, pozeráte v televízii vďaka reklame rovné tri. 
Nerozumiem, prečo sa v programových časopisoch uvádzajú informácie o tom, kedy vysielajú film, správy, či dajaký zábavný program. Nech rovno napíšu – v našej televízii beží nepretržite reklama a medzitým púšťame dajaký film pre tých, ktorým už zakrpateli nohy aj mozgy. Tak ako som bol toho svedkom v Spojených štátoch, kde som si raz na hoteli preklikával televízne stanice, ktoré vysielali reklamu prakticky nepretržite.

Nikto sa tam ani netváril, že má dajaký iný úmysel ako urobiť z človeka prihlúpleho konzumenta a plodiča nového konzumenta. V obave, aby som sa i ja nestal konzumným idiotom, v strachu z rastúceho reklamného cunami - prestal som televíziu sledovať. Bol som z tej záľahy vychvaľovania pracích práškov, liekov, sér, áut, chľastu, čokolád, zubných pást, dobráckych bánk a ľudomilých nebankových subjektov unavený. Utiahol som sa do seba.
Začal som relaxovať.
Nasadil som si slúchadlá, našiel na internete skvelú relaxačnú hudbu, ktorá ma voviedla do hladiny alfa. Bolo mi dobre. Duša poletovala ako pierko rajskými záhradami vesmíru, keď anjelskú hudbu harfy prehlušil rázny mužský hlas, ktorý ma informoval, že táto zima bude naozaj výnimočná, plná nebezpečenstiev, ale môžem ju absolvovať bezpečne s pneumatikami s maximálnym brzdným výkonom.
Strhol som sa, srdce mi búšilo, ale podarilo sa mi do alfa hladiny vrátiť. Sotva som začal pokojne dýchať, trhol som sebou opäť – dajaký chlap sa ma pýtal, či viem, koľko sily je ukrytej v červenom ovocí?! Červená vraj silu priamo priťahuje. Nedal som sa, no on dobiedzal. Predstavte si čo sa stane, keď sa sila červenej stretne so silou prírody a vnucoval mi dajakú minerálku.
Sotva som sa upokojil, vtieravá pani ma informovala, že francúzsku polievku vymyslela jej mama v roku 1971 a vrelo mi ju odporúčala.
Začínal som mať nedobrý pocit, že moje relaxácia nebude tým, čo som od nej očakával. Pokúsil som sa opäť vrátiť do hladiny alfa, keď ma skoro trafil šľak pri zvukoch motora dodávky z novej generácie vozidla najvhodnejšieho pre moje podnikanie.
Potom ma dajaký idiot presviedčal, aby som sa na svahu ukázal v najmódnejšom štýle a cítil sa čo najkomfortnejšie. Vraj už od pondelka dostanem v ich predajni termospodnú bielizeň na zimu.
Pulz mi stúpol na stodvadsať, začal som panikáriť, v hĺbke duše som cítil, že začínam nenávidieť reklamu, jej výrobcov, zadávateľov i vysielateľov. Urobil som ešte jeden pokus dostať sa do hladiny alfa, keď ma z nej ktosi vytrhol a začal mi vnucovať lacnejší plyn. Dokonca ma varoval, že ak preskočím túto reklamu, bude ma to stáť dvadsať eur. Toho som sa vyľakal - predsa len som dôchodca, a tak som počúval ďalej. Ponúkli mi zlacnený plyn s tým, že ak sa prihlásim na jeho odber, môžem sa zadarmo poradiť s lekárom o mojom zdravotnom stave.
Tak nad týmto som sa po vypočutí reklamy zamyslel. A nebudem sa radiť s lekárom, ale rovno s psychiatrom. Odvtedy ako relaxujem som totiž zlý, odmietam hovoriť s ľuďmi, nutká ma na vraždenie.
Psychiater mi odporučil, aby som prestal sledovať reklamu a radšej relaxoval. Kde? – spýtal som sa. Pustite si dajakú dobrú relaxačnú hudbu, na internete jej máte dostatok – potešil ma. V tej chvíli som sa neovládol a udrel som psychiatra ťažkým predmetom. Neviem, či to prežil, ale mne sa výrazne uľavilo.

Jozef Banáš