Predpoveď SHMÚ na nasledujúce dni pre Kremnické vrchy bola hotová mizéria. Volal som Jozefovi, nedvíhal. 
Na mail: „Všetko je proti nám“ mi odpovedal o dva dni: „Nemôžem preložiť termín fotenia, mám nabitý program. Ideme.“ 
Tak sme 7.10.2014 predpoludním po kremnickej „Partizánskej ceste“ vyrazili do vrchov. Išli sme mliekom. Stierače sušili husté drobné kvapky. Pre istotu som sledoval mapu.  

„Tuto odbočíš prudko doprava“. 
Stočil volantom a pokračovali sme makadamovou zvážnicou.
Zrazu bol pred nami dlhý kus blatovomazľavej brečky s vysokým stredovým pásom plnej hlbokých mlák. 
„Tak tadeto to asi nebude!“ povedal Jozef. 
Pozerali sme obaja múdro do mapy, ale uzavretí v bielom väzení zaborení v bahne sme si neboli istí...
„Máme priateľku na telefóne!“ ťukol som do mobilu a už sa ozvalo: „Vitajte chlapci, azda ste už v Kremnici?“ zaštebotala Ivetka. Chatárka z chaty Hostinec pod Velestúrom. 
Trpezlivo najprv lokalizovala našu polohu, vysvetlila správnu cestu. „Alan, choď mi ukazovať, otočím sa tu.“ 
Jozef bol nedávno na ceste smrti v Ladaku, myslí si, že je kašmírsky šofér – žonglér!´ prebehlo mi mysľou. 
Ani nečakal, kým som zaujal polohu „najlepšieho výhľadu“ a už cúval. BUM! Zo smreka sa na mňa valila nielen voda, ale plno šišiek. 

A teraz dopredu. Môj Ty BOH!!! STOJ! UFFFF!!!!
Môj strach bol naštastie zbytočný! 
Žonglér! 
Otočil a po návrate na „asfaltku“ sme už pokračovali podľa inštrukcií. Prišla posledná fáza terénnej jazdy. 
„Dobre sme, drž sa!“ zasyčal Jozef. 

Stúpanie tak 45 stupňov, rozmočený terén, napadané lístie...stískal som madlo na dverách. Na cieľovej rovinke nás ešte zo dva krát myklo po bahne, ale došli sme bez straty plechu pred 300 ročný hostinec na takmer najvyššom bode strastiplnej cesty medzi dvoma banskými mestami: Kremnicou a Banskou Bystricou.

Stará budova pamätá Máriu Teréziu! Na tmavej verande načerveno žiarilo príjemné žieňa – Ivetka.
„Pekne vás vítam! Dajte si Jágerka na privítanie!“ (Ako dobre, že Jožko sa stal abstinentom! Mal som dvoch:-))

Vyložili sme veci, prezliekli sa a o chvíľu sme všetci traja pod vedením domácej panej stúpali na tajomstvami opradený Velestúr. Bombardovali nás veľké kvapky z vysokých stromov. Hmlu rozrážala ľahkým krokom divožienka Ivetka.
„Teraz doprava a už tam budeme.“
Velestúr pripomína obrovskú homoľu na ktorú niekto niekedy položil kamenný stôl. Andezitová vyvrelina zvetráva len nebadane po nerovnakých vrstevniciach v niekoľkých impozantných stĺpoch tvoriacich plošinu.
Zložili sme náklad. Veľké kvapky zo stromov nás neprestajne výdatne zmáčali.
„Moja optika!!!“ Mal som strach, aby mi nezvlhla. To by bol koniec!
Jozef s Ivetkou tancovali s rekvizitami v divokom lesnom ateliéri. Počítadlo už ukazovalo 58 záberov. „Keby vyšiel aspoň jeden!“ Zadúfal som.

„Dobre, asi stačí, poď, teraz mrkneme na nápis“ pozval ma Jozef. Rozbúchalo sa mi srdce. Vlastne nápis bol pre mňa to najdôležitejšie, kvôli čomu som sa sem trepal!
Pár mesiacov sa venujem štúdiu okolo neho a teraz je konečne na dosah!
„Páni, to je paráda!“ vykríkol som od radosti. „Konečne sa ho dotknem!“
Toto je možno najstarší zachovalý nápis na Slovensku a možno v strednej Európe!
„Latinský nápis na Laugaríciu je starší!“ zastavil ma Jožko.
„Áno, je medzi nimi viac ako 100 rokov rozdiel, ale toto je naše slovanské písmo! Nápis vznikol pravdepodobne roku 280 n.l. Sedliaci v minulosti sa ho báli ako čarodejníckého písma a báli sa k nemu priblížiť.

„Prěchach Silian ot morane, zrumich Kremitju te Tur i vsě grada bě gode po Turu dvěste te osmdst.“

V našom jazyku to znamená: „Prichádzajúci Silian od severu zbúral Kremnicu a Turiec a všetky hradiská v roku dvestoosemdesiat po Turiciach.“
1700 rokov stará správa o nešťastí! Písmo sa podobá na venétske, či tzv. alpské runy, no je lepšie prepracované pre slovanov. Napr. má dvojhlásky ia, ie, iu, ou...
Začínam tušiť, že runy boli hlavne naše, tí druhí ich prebrali. Je vysoko pravdepodobné, že na tom kamennom stole bolo staroslovanské obetisko! Prečo na takom mieste ešte neprebehol archeologický výskum???

Premočení, hladní sme sa vybrali späť do starodávneho hostinca. Teplo budovy, ktoré sálalo z pecí zakúrených predpoludním Ivetkou, nás príjemne pohltilo. Bol to neskutočný večer. Zišli sa ľudia, ktorým bola chvíľa nielen krásna, ale aj krátka.

Keďže Ivetka skoro ráno musela do práce, sama sa vybrala do tmy, hmly a dažďa na 6 km pochod do Kremnice. Viečka nám predsa len oťaželi s húkaním sovy. Pobrali sme sa do svojich izieb načúvať zvukom tmy pod magickým vrchom.

Ráno som Jožka našiel, ako pri zapálenej sviečke leží v spacáku na tvrdej lavici vedľa jedálenského stola.
„Ktože ťa vysťahoval z teplučkej izby???“
„Plchy. Zobudil som sa na to, že behajú po mne!“
Možno behali aj po mne. Ja som ale po tom výkone spal ako zabitý! Zálesácka noc, aké naši predkovia mali za normál.

Na druhý deň sa už nedalo fotenie opakovať. To už nebolo mlieko, ale smotana. Zbalili sme sa, upratali a už Nissan klesal ozlomkrky do doliny. Fotenie na Velestúre bolo lepšie, ako si vykreslila moja fantázia! Azda z toho naozaj bude obálka románu, v ktorom je aj zopár mojich myšlienok:-)!
Som rád, že som ako jeden z prvých mal možnosť čítať rukopis. Budete prekvapení!

reportáž pripravil Alan Dolog