Znie to neuveriteľne, ale pri pohľade na rozkopanú Štúrovu ulicu, či rozkopanú električkovú trať do Dúbravky, mi vždy zíde na um indické mesto Bangalore. India je krajina, nad ktorou niektorí ohŕňajú nosom a tvária sa povýšenecky pri predstave našej európskej, presnejšie slovenskej úžasnosti. 
Bangalore, známe ako indické Silicon valley, má dnes desať miliónov obyvateľov, pričom je pozoruhodné, že ešte pred desiatimi rokmi ich malo len polovicu. 
Viete si predstaviť že by Bratislava mala o desať rokov bezmála milión obyvateľov?

(Naliehavo prosím všetkých východniarov, ktorí ešte na východe ostali a premýšľajú nad prípadným presťahovaním sa do Bratislavy, aby si to rozmysleli...) 

V Bangalore bolo treba riešiť najmä dopravu. A tak naprojektovali 42 kilometrov rýchlodráhy, z ktorých bude 9 kilometrov v podzemí a 33 nadúrovňových. V októbri 2011 odovzdali do užívania prvých sedem kilometrov, o tri roky ďalších desať.
V súčasnosti budujú naraz pätnásťkilometrovú nadzemnú trasu, ktorá na mnohých miestach vedie ponad trojposchodové budovy. Odlievajú z betónu nielen konštrukciu pre koľajovú sústavu, ale kompletne celé stanice. Keď som stál pod obrovskými betónovými pylónmi, mal som pocit, že som na inej planéte.

Čo ma upútalo najviac bolo množstvo robotníkov a techniky, ktorí šliapali naplno. Pracovný ruch je tam, ako sa vraví – od „nevidím do nevidím“. Asi už tušíte, prečo mi pri smutnom pohľade na ľudoprázdne stavenisko dvestometrového úseku Štúrovej ulice našej dopravnej veľstavby – 2,4 kilometra dlhej električkovej trate do Petržalky, zišlo na um indické Bangalore. Stavenisko tu zarastá burinou a podobne je tomu aj na druhej bratislavskej veľstavbe - električkovej trati do Dúbravky.
Piliere starého mosta nikto nerozoberá, vraj z bezpečnostných dôvodov – je podozrenie, že sú v riečisku Dunaja míny. Zvláštne - sedemdesiat rokov tam (možno) boli a akurát teraz sme si uvedomili nebezpečenstvo, že by niekto utrpel zdravotnú újmu.
To však, že tisícky Bratislavčanov ide denne pri jazde mestom trafiť šľak, že počet nehôd v dôsledku katastrofálnej dopravnej situácie rastie, je, zdá sa, kompetentným jedno.

A Bratislavčania bez reptania platia daň z motorových vozidiel, cestnú daň, dane z nehnuteľností, platíme vodárňam a kanalizáciám za to, aby sme sa pri každom väčšom daždi presvedčili o tom, že kanály nečistia a voda zaplavuje cesty.

Som rád, že úroveň dopravy v Bratislave a na Slovensku si všimli aj v Bruseli. Náladu nadávajúcich vodičov v bratislavských kolónach nepochybne zlepšila informácia, že nový európsky komisár pre dopravu je Bratislavčan. Toto poznanie ma ozaj napĺňa hrdosťou. Želám Marošovi Šefčovičovi úspech a najmä pevne verím, že sa v Bruseli nikdy nedozvedia, že pochádza z mesta, ktorého dopravná spôsobilosť sa postupne blíži k úrovni katastrofy.

Dúfam, že sa mu podarí zatajiť, že sa narodil v hlavnom meste krajiny, ktorá nie je schopná 25 rokov od pádu komunizmu dostavať zvyšných tristo kilometrov diaľnice z Piešťan po Košice; z krajiny, ktorej hlavné mesto má stanicu z 19. storočia; z krajiny, v ktorej priamo pri Úrade predsedu vlády vedie rozbitá cesta zo stredovekých dlažobných kociek; z krajiny, ktorá má stovky kilometrov ciest ešte z čias prvej Československej republiky.
Je celkom možné, že nový eurokomisár vzhľadom na svoj dlhodobý bruselský pobyt o dopravnej situácii vo svojom rodnom meste a rodnej krajine netuší. Horšie je, že, zdá sa, o nej netušia ani tí zodpovední, ktorí majú trvalý pobyt v Bratislave.

Glosa Jozefa Banáša
uverejnená v októbrovom čísle bratislavského mesačníka Metropola.