V mojich knihách často píšem, že najdôležitejším predpokladom nášho šťastia je dodržiavanie zákona rovnováhy, ktorý je nádherne vyjadrený v Biblii slovami – čo dáš, to sa ti vráti, alebo čo zaseješ, to budeš žať. 

S pôsobením tohto zákona sa stretávame denne. Postačí sa len usmiať na okoloidúceho, prinajmenej sa nemosúriť, netrápiť sa zbytočnosťami – teda vecami, na riešenie ktorých nemáme dosah, vidieť pohár poloplný a nie poloprázdny.
Pri mojich potulkách svetom sa utvrdzujem, chvalabohu, v tom, že i na Slovensku sa ľudia napriek nie jednoduchej situácii viac usmievajú a snažia sa – vedieť žiť.

V Indii mi čistič topánok z Gudžarátu vo svojom zafúľanom stane, ktorý zdieľa s priateľmi v podobnej situácii, s planúcimi očami rozprával o svojom sne – byť lekárom. Čistil topánky natoľko zanietene, že ma presvedčil o potrebe vyčistiť aj moje vietnamské sandále. Čistil a sníval.

Miesto splnených snov, prinajmenej tých materiálnych, som navštívil pred niekoľkými dňami. Francúzska Riviéra, alebo Côte d` Azur (Azúrové pobrežie), názov, ktorý dal svojej básnickej zbierke Stéphen Liégeard v roku 1887. Neviem si predstaviť priliehavejší názov čarokrásnemu kraju medzi Juhozápadnými Alpami a Ligúrskym morom, krajom, kde by život mal byť radosťou.
Jeho nádheru poznali už Gréci, ktorí tu v siedmom storočí pred Kristom založili mestá Antipolis (Antibes - neďaleko ktorej sa nachádza aj francúzsky technologický park Sofia Antipolis) a Nikaea (Nice). Silnejúci Rím si rovnako nemohol nevšimnúť nádheru tohto kraja a postupne odtiaľto Grékov vytláčal.

Kvetinový trh v Nice

Najstarším svedectvom rímskeho vplyvu je amfiteáter v severnej časti Nice - Cimiez, v areáli ktorého sa nachádza aj múzeum Henriho Matissa. Aglomeráciu s asi 1,2 miliónmi obyvateľov navštívi ročne asi pätnásť miliónov turistov. Vďaka tomu patrí letisko v Nice k silnej francúzskej trojke - po parížskych letiskách Charles de Gaulle a Orly.

Stáročia je francúzska Riviéra miestom oddychu, relaxu, športu, zábavy a najmä míňania peňazí. Najčastejším slovom, ktoré som si tu všímal je „loisir“ – voľný čas. Čas je tou veličinou, ktorej je na Riviére najviac. Niektorí ho trávia ničnerobením v hotelových baroch, kasínach, iní v aktívnom oddychu a niektorí v tvorivej práci, podnietení okolitou nádherou.

Tu sa inšpiroval Guillaume Apollinaire, keď písal:
Tri zápalky po sebe zažíhané do noci. Prvá, aby som ti videl celú tvár, druhá, aby som ti videl oči, posledná, aby som ti videl ústa. A úplná tma, aby som videl, že to nie je klam, keď si ťa objímam.
Jacques Prévert, ktorý niekoľko rokov žil v čarokrásnom horskom mestečku Saint Paul de Vence, pridáva:
Život rozlučuje tých, čo sa milujú úplne potichu bez lomozenia a more v piesku zahladí šľapaje rozlúčených milencov...

V tomto mestečku s necelými tromi tisíckami obyvateľov tvorili aj Simone Signoretová, Yves Montand či basgitarista skupiny Rolling Stones Bill Wyman. Najslávnejším obyvateľom mestečka bol geniálny surrealistický maliar bielo - ruského pôvodu, výrazný predstaviteľ ruskej avantgardy, priateľ Apollinaira i Lenina, ktorý ho dokonca menoval komisárom pre kultúru vo Vitebskej oblasti – geniálny Marc Chagall.
S boľševikmi sa však nepohodol a Rusko napokon opustil. Dožil sa takmer sto rokov a tolerantní francúzski kresťania pochovali bieloruského žida na svojom miestnom cintoríne.

Po stopách Marca Chagalla v Saint Paul de Vence

V Nice, Antibes, Cannes, Vence som sa prechádzal po bulvároch a uliciach, po ktorých kedysi chodievali Anton Pavlovič Čechov, Friedrich Nietzsche, Auguste Renoir, Claude Monet, Jean Cocteau, či Guillaume Apollinaire.
Stretol som sa s „posledným impresionistom“, ako domáci nazývajú asi najznámejšieho maliara francúzskej Riviéry Jeana – Louisa Carinu. Ruky sa tomuto pomaly osemdesiatnikovi máličko chveli, ale jeho podpis a venovanie mi hrejú dušu pri každom pohľade na jeho obraz promenády v Nice, alebo oficiálne Bulváru Angličanov.

Obdivoval som v tomto meste obrazy Henriho Matissa a Marca Chagalla, tak ako som v neďalekom Vallauris sklonil hold inému géniovi Pablovi Picassovi. Slávnu sochu Muža s ovcou tento velikán daroval tomuto horskému mestečku z vďaky za sedem rokov, ktoré tu strávil. Jeho príchod v roku 1948 oživil zabudnutú slávu mesta, v ktorom bol takmer každý umelcom – keramikom.
Vo svojom štúdiu v Rue de Grands Augustins navrhol úžasnú fresku na motívy Tolstého románu Vojna a mier, ktorou vyzdobil miestnu románsku kaplnku. Vraj sem rád chodil meditovať aj populárny herec Jean Marais.

Chodil som po bulvároch mužov a žien, ktorí tu za sebou zanechali trvalú stopu, dôkaz výnimočnosti ľudskej kreativity. Po tých istých bulvároch sa však prechádzali aj cisári, králi, sultáni, prezidenti, princovia, bankári a iní mocní ľudia, ktorí tiež svojimi skutkami históriu ľudstva poznačili. Jedni i druhí sem prichádzali a prichádzajú za tým, čomu Francúzi hovoria „savoir vivre“ – vedieť žiť.

Umelci tu tvoria, dôchodcovia a dovolenkári odpočívajú a milionári míňajú peniaze v kasínach. Jedni využívajú čas na prácu, iní na jeho zabíjanie. Teda pokiaľ nepovažujeme za prácu vrhanie žetónov v kasínach, tanec, či popíjanie skvelých francúzskych vín. Pozoroval som limuzíny privážajúce a odvážajúce hostí do najluxusnejšieho hotela na Riviére - Negresco, na Bulvári Angličanov v Nice. Do tohto hotela sa žiadna VIP - veľmi dôležitá osoba nedostane. Je výlučne pre VVIP - veľmi, veľmi dôležitých ľudí.
Negresco – stánok pre bohatú a zároveň lacnú krásu. Presne ako spievajú Nedvědovci: u stánku na levnou krásu, postávaj a smějou se času s cigaretou a holkou co nemá kam jít. Skleniček pár a pár tahů z trávy, uteče den jak večerní správy, neuměj žít...

Pozoroval som hotelových hostí z iného sveta. Usmievali sa a štrkotali svojimi zlatými náhrdelníkmi. Pred hotelom polihovali na lavičkách bezdomovci. Možno snívali svoje sny. Na francúzskej riviére pod vplyvom azúrového neba a lacného vína sa sníva nádherne. Côte d` Azur, kraj ľudí, ktorí vedia, čo znamená „savoir vivre“. Každý po svojom. Tí z Negresca, tí z lavičiek pred ním aj tí z ateliérov a dielní vo Vallauris, či v Saint Paul de Vence. Picasso, Chagall, Matisse, Apollinaire, Montand, Signoretová, Monet, Bécaud, Čechov, Renoir, Nietzsche a mnohí ďalší. Tí, ktorí skutočne vedia čo znamená „vedieť žiť“.

Jozef Banáš