Napísané k 265 výročiu narodenia génia slobodného ducha, Johanna Wolfganga von Goethe

"V mojom literárnom, ale i civilnom živote sú mi vzormi dvaja muži – Lev Nikolajevič Tolstoj a Johann Wolfgang von Goethe," prezrádza Jozef Banáš. "Kto vie, či je náhoda, že sa obaja narodili v ten istý deň – 28. augusta. Pri príležitosti 265. výročia Goetheho narodenia som chcel tomuto mužovi prejaviť úctu a tak som napísal esej, ktorú uverejňuje najstarší slovenský literárny časopis – Slovenské pohľady, vo svojom septembrovom vydaní."

Príklad Goetheho slobodomyseľného ducha ovplyvnil aj celý rad slovenských, predovšetkým evanjelických vzdelancov, ako boli Ľudovít Štúr, Samo Bohdan Hroboň, Peter Kellner Hostinský, Pavol Dobšinský, Karol Kuzmány, či Jozef Miloslav Hurban. Ján Kollár počas svojich štúdií v Jene v rokoch 1817 – 1819 niekoľkokrát Goetheho vo Weimare navštívil a zopárkrát sa stretli aj v Jene. Tento vzťah sa premenil na priateľstvo a Goethe ho vytrvalo povzbudzoval v literárnej činnosti. Kollárova „Slávy dcera“ najmä jej „Predspev“ je jednoznačne ovplyvnená nemeckým velikánom. Duchovný svet Weimaru a Jeny a viacero stretnutí nášho barda s Goethem (pre ktorého preložil slovenské spievanky), zanechali nezmazateľné stopy v Kollárovych dielach, čím nepriamo ovplyvnili aj slovenskú, predovšetkým evanjelickú vzdelanosť .

Ó ty nemecký národ, taký skvelý v jednotlivcoch a taký biedny v mase. Goetheho trefná charakteristika vlastného národa, ktorý dal svetu duchov temna i duchov svetla. Pri všetkej úcte ku Goethemu, sa však nazdávam, že táto charakteristika platí pre každý národ. A dodávam, že poznám málo národov, ktoré dali svetu toľko svetla a velikánov ducha, ako Nemci. Karol Veľký, Guttenberg, Dürer, Koperník, Luther, Keppler, Bach, Händel, Fridrich Veľký, Kant, Lessing, Haydn, Herder, Schiller, Fichte, Beethowen, bratia Humboldtovci, Hegel, Einstein, Kant, Schubert, Siemens, Marx, Koch, Nietsche, Röntgen, Diesel, Planck, Bosch, Schopenhauer, bratia Mannovci, Hesse a desiatky ďalších. Jeden z nich sa však nad všetkými vyníma ako maják, ktorý osvetľuje cestu nielen nemeckej, ale i svetovej vzdelanosti, kultúry, duchovna. Johann Wolfgang von Goethe. Muž, ktorý povznáša. Ak má byť zmyslom našich životov entelechia – známy Aristotelov tvorivý životný princíp, je Goethe jeho stelesnením. Nie je potreba sa zamýšľať nad ním príliš intelektuálne, hoci sa to v prípade tohto veľducha takmer nedá. Stačí si uvedomiť, že sme tu na to, aby tu po nás niečo ostalo. Goethemu to bolo jasné od útlej mladosti. Entelechia, tvorivosť, je základným princípom prírody a teda by mala byť aj základným princípom existencie človeka, ako jej integrálnej súčasti. Teda len ten, kto je činný, žije. Ten, kto tvorí najviac, žije najviac. Iba ten môže dokázať NIEČO, kto je sám NIEKÝM. Goethe je najskvelejším príkladom tohto princípu. Povzbudzuje, dáva nádej, zmysel, ukazuje cestu. Za jedinú životnú úlohu považoval neustále smerovanie nahor, to jest každodenný boj samého so sebou, každodenné okresávanie neforemnej skaly do nádherných tvarov blížiacich sa k dokonalosti. „Nepripustím, aby uplynul čo len jeden deň, kedy som nezískal nové poznanie. Nemusíme byť ničím, ale musíme usilovať stať sa všetkým.“

Úlohou tejto eseje nie je rozbor, tobôž súpis výsledkov Goetheho produktívneho života či už v oblasti farieb, mineralógie, optiky, botaniky, poézie, drámy, politiky. Mojou ambíciou je zamyslieť sa nad motiváciou a zdrojmi jeho vnútornej energie. Cesty sú dlhé pre pomalých, životy krátke pre veľkých. Goethemu bol život – hoci sa dožil 83 rokov nepochybne krátky. Sám sa správal tak, akoby tu mal byť večne. Na pripomienky blízkych i kritikov, že by mal byť rýchlejší, s úsmevom odpovedal, „na rozdiel od vás sa nenáhlim, prežijem vás všetkých.“ Aj ich prežil.

Narodil sa 28. Augusta 1749 vo Frankfurte mladučkej, sotva osemnásťročnej matke a tridsaťdeväťročnému otcovi. Z jeho štyroch súrodencov prežila len sestra Kornélia. Vo vyššom veku priznáva, že všetko, čo je v ňom jadrné a zdatné, ostrý postreh, zmysel pre humor, priamu povahu, znášanlivý postoj k ľuďom, zdedil po matke. Študoval právo najprv v Lipsku a licenciálne skúšky absolvoval v Štrasburgu. Tu sa stal obdivovateľom gotických katedrál, na veži tej Štrasburskej, trávil celé hodiny. Svoje pocity komentuje: „V tichom tušení sa mi tu zjavuje génius veľkého staviteľa.“ Pociťoval obrovskú túžbu vytvoriť niečo podobne majestátne. Pod vplyvom Herdera sa začal zaujímať o Homéra, Shakespeara, gotické staviteľské umenie a o ľudovú pieseň. Postupne sa stával lídrom hnutia Sturm und Drang. Po návrate do Frankfurtu začal svoju advokátsku prax, ktorú v roku 1772 preniesol do Wetzlaru, kde sa vášnivo zaľúbil do Charlotty (Lóty) Buffovej. Z tejto nenaplnenej lásky sa zrodil listový román „Utrpenie mladého Werthera“, ktorý sa stal kultovým čítaním vtedajšej mladej generácie. Vo Wetzlare bol členom „Rytierskej tabule“ a „Radu prechodu“, zoskupení s prvkami slobodomurárskych lóží. Kľúčový okamih jeho života nastáva v novembri 1775, kedy na pozvanie osemnásťročného korunného princa Karola Augusta prichádza do Weimaru a ostane tu až do svojej smrti. Bolo to v tých časoch bezvýznamné, nudné asi šesťtisícové mestečko, z ktorého sa však vojvodova matka, tridsaťšesťročná kňažná Amália, kultúre oddaná žena, rozhodla urobiť nemecký „Dvor Múz“, čo sa jej za výdatnej pomoci Goetheho skutočne podarilo. Weimar sa stal kultúrnym centrom nielen Nemecka, ale celej vtedajšej Európy. Dá sa povedať, že ním ostal dodnes. Za vychovávateľa svojho syna povolala kňažná Amália Wielanda, ktorý však mal na mladého aristokrata výrazne menší vplyv ako o desať rokov starší Goethe. Dvaja mladí muži sa skutočne spriatelili na život a na smrť. Výdatnou posilou Weimaru sa stal Herder, ktorý prichádza do mesta ako tridsaťročný. Pol roka po príchode do Weimaru vymenovali Goetheho za člena Tajnej rady, čo bol rozhodujúci štvorčlenný orgán štátu. Do jeho kompetencie patrila aj armáda a prvý krok, ktorý sa v novej funkcii rozhodol urobiť, bolo zredukovať ju z 532 pešiakov na 293.

Po návrate z druhej švajčiarskej cesty v januári 1780, ktorú podnikol Goethe spolu s Karolom Augustom, sa obaja po dlhých diskusiách rozhodli vstúpiť medzi slobodomurárov. Ako jeden z dôvodov v žiadosti o prijatie Goethe uviedol, že chce byť v užšom kontakte s ľuďmi, ktorých si váži. 23. Júna 1780 obdržal svetlo slobodomurárskeho sveta, ktorý združuje elitu ducha a mravnosti. Presne o rok sa stal tovarišom a 2. marca 1782 už bol s vojvodom Karolom Augustom majstrom. V tom istom roku bol menovaný za prezidenta Finančnej komory a ako tridsaťtri ročného ho cisár povýšil do šľachtického stavu. Šesť rokov predtým založil profesor kanonického práva Adam Weishaupt v Ingolstadte v roku 1776 Rád Iluminátov. Hlavou úlohou tohto tajného spoločenstva bolo priblížiť mladým akademikom všetky poznatky vedy a poznania, ktoré im zatajovali kňazi a profesori teológie. 11.februára 1783 sa stal Goethe členom iluminátov pod tajným menom „Abaris“. Veľmi rýchlo sa prepracoval do rozhodujúcich grémií tohto rádu.

Postupne sa v dôsledku mnohých úradných povinností začal cítiť ako básnik obmedzovaný. Najväčšiu životnú dilemu - vzťah politika a umelca, teda na jednej strane muža moci a na strane druhej muža tvorivého, riešil po celý život. Politikou ako inštitúciou podporujúcou pohodlný a nezriadený život mocných na malom weimarskom dvore opovrhoval, zároveň mu jeho postavenie tajného radcu a ministra vyhovovalo, lebo mu vytváralo vysoký životný štandard. Túto schizofréniu riešil napríklad v dráme o Tassovi, vo vzťahu básnika Tassa a politika Antonia, kde si povzdychol: „Dve duše, ach, desia moju hruď.“ Trpko dodáva: „Keby som sa bol mohol viac vzdialiť od verejného pôsobenia a zhonu, viac žiť utiahnutý v samote, bol by som šťastnejší a ako básnik by som viac spravil.“ Táto dilema bola aj jedným z dôvodov, prečo sa rozhodol takmer na tri roky opustiť Weimar a s tichým súhlasom vojvodu a za zachovania stáleho platu odišiel inkognito do Talianska. „Zdá sa mi, že v predchádzajúcich životoch som žil v čase cisára Hadriána,“ spieval nadšený apeninskou krajinou. Väčšinu času strávil v nemeckej kolónii v Ríme, najmä s maliarom Tischbeinom. Cestu označil za znovuzrodenie počas ktorého sa rozhodol aktivity nesúvisiace s tvorbou razantne obmedziť.

Po návrate z Talianska sa v roku 1788 sa vo Weimare zoznámil so svojou budúcou manželkou Christinou Vulpiusovou, s ktorou sa však oženil až v roku 1806. Sobáš vo veku 57 rokov vysvetľoval tým, že nepokojné časy – najmä vplyv francúzskej revolúcie, ho nútili vyhľadávať samotu. Až priateľstvo s o desať rokov mladším Schillerom (od roku 1794), ktorý učil na univerzite v Jene vnieslo do jeho života nový elán. Pozoruhodné je, že Schiller žil vo Weimare od roku 1787, ale vzťah týchto dvoch velikánov bol spočiatku viac ako chladný. Schiller mu vyčítal jeho spôsob života, najmä intenzívny kontakt s vydatou dvornou dámou Anny Amálie pani Charlotte von Stein. Goethe si dokonca vzal jedného z jej troch synov na výchovu do svojho záhradného domčeka, z ktorého napísal Charlotte viac ako 1700 listov. Boli to vlastne rôzne konzultácie a výmeny názorov k jeho tvorbe.

Po celý život sa zmietal v trojuholníku – tvorba, politika a ženy. Láska na jednej a nezávislosť a odpútanie sa na strane druhej bola popri vzťahu k politike druhou dilemou, ktorú nevyriešil. Jedným dychom vraví: „Cítim potrebu milovať a byť milovaný, hľadám osobnosť, ktorá by zodpovedala mojej povahe. Ak by som takú našiel, plne by som sa jej oddal a s ostatnými by som už nechcel nič mať.“ Druhým dychom však dodáva: „Vždy som sa varoval pustiť do hlbších milostných vzťahov. Bolo by sa zo mňa stalo čosi ako kompas, ktorý nemôže ukazovať správne, ak je v jeho blízkosti magnet.“ Výpočet žien, do ktorých bol zaľúbený potvrdzuje, že jeho celoživotná komunikácia so ženami je motivovaná spaľujúcim hľadaním tej pravej. Suzanne Catharina von Klettenberg, Friederike Brion, Charlotte Buff, Elisabeth Schönemann (s ktorou bol dokonca zasnúbený) Charlotte von Stein, Christiane Vulpius, Maximilianne Brentano, Barbora Schultheiss, Ulrike von Lewetzow a mnohé ďalšie vošli a nebadane z jeho života odišli. Trpko konštatoval, že si niekedy pripadal ako gulečníkové gule, ktoré sa slepo míňajú na zelenom plátne, nevedia jedna o druhej, a len čo sa dotknú, tým viac sa od seba vzdialia.“ Ani jedna z jeho lások nebola trvalá, nikdy nebol dlhšie šťastný, nikdy sa nedokázal pripútať k jednej žene na dlhšie, ale treba povedať, že to bola doba, kedy len máloktorý panovník a dokonca mešťan žil v usporiadanom manželskom zväzku. V starobe spomínal, že za celý život bol hádam len štyri týždne šťastný. Jeho rodinný život bol poznačený tragédiami – z piatich detí mu štyri zomreli krátko po narodení, nerozumel si ani so synom Augustom, ktorý zomrel ako štyridsaťročný a dal mu troch vnukov. Goetheho manželka Christiane zomrela desať rokov po sobáši. Postupne sa od veľkovojvodu oddeľuje, prekážajú mu jeho poľovačky a prenajíma si priestranný a nákladný dom na Frauenplane, ktorý vojde do dejín ako Goetheho dom.

Akiste pod monumentálnym vplyvom antiky sa rozhodol, že chce byť najlepším, a preto sa zaoberal len tým najlepším a tými najlepšími. Klasickými rímskymi a gréckymi básnikmi a dramatikmi, vrhol sa do čítania Racina, Moliéra, Corneilla, Shakespeara, Spinozu, Kanta, Lessinga, Swedenborga a ďalších velikánov. „Vkus sa nedá cibriť na prostrednosti, ale len na tom najznamenitejšom. Ak chce niekto písať jasným slohom, musí mať najprv jasno v sebe, ak chce písať veľkolepo, musí byť sám veľkolepý.“ Bol maximalista a mladým básnikom, ktorí si k nemu chodili po rady vravieval: „Šetrite si sily na niečo poriadne. Kto neočakáva milión čitateľov, ten by nemal napísať ani riadok.“

V pokročilom veku sa intenzívne zaujímal o filozofiu a vedy východu. Pri čítaní jeho hovorov s Eckermannom sa zdá, že sa opieral o indické védy o znovuzrodení duše. „Vždy keď slnko zapadá, v tom istom čase na inom mieste vychádza.“ Božskú trojicu prirovnáva k indickej božskej trojici – Brahma (tvoriteľ) – Višnu (udržiavateľ) a Šiva (ničiteľ).

Plastové sochy Johanna Wolfganga von Goethe vo Frankfurte (Nemecko)

Jeho maximalizmus sa napokon ukázal ako kľúčový pri snahe vytvoriť z bezvýznamného Weimaru srdce svetovej literatúry, ktoré pretrvalo a dnes je pútnickým miestom vyznávačov ducha, vzdelanosti a krásy z celého sveta. Za týmto nezvyčajným počinom však nebol len tento frankfurtský velikán spolu s mladším druhom Schillerom, ale významne k tomu prispela tvorivá atmosféra Weimaru, ktorú vytvorila kňažná Amália a jej syn Karol August, ktorý v nej pokračoval. Možno sa dá sa fenomén Weimar vysvetliť aj zúfalou snahou Goetheho po zjednotení Nemecka. „My Nemci budeme musieť počkať hádam aj sto rokov, kým z nás budú nielen abstraktní učenci a filozofovia, ale aj ľudia. Nemáme mesto, ba nemáme ani kraj, o ktorom by sme mohli povedať - tu je Nemecko! Vo Viedni vám povedia tu je Rakúsko, v Berlíne je Prusko. Naproti tomu Paríž je Francúzsko! Azda len v čase, keď sme sa chceli zbaviť Francúzov, bolo Nemecko všade.“ Obdivoval velikánov starého Grécka a tvrdil, že veľkí jednotlivci môžu vzísť len z lona veľkého národa. Bola to Herderova koncepcia duchovného Nemecka, ktorá Goetheho silno oslovila a vytvorila zárodok duchovnej ríše, ktorú neskôr vytvoril aj ovládol. „Básnik bude ako človek milovať svoju vlasť, ale vlasťou jeho básnických síl je to, čo je dobré, ušľachtilé, krásne. Tieto cnosti nie sú viazané na žiadnu provinciu, sú všade, kam básnik príde. V tom sa umelec podobá orlovi, ktorý lieta nad krajinami.“ Ako dôkladný pozorovateľ prírody jasne pochopil, že len to je dobré, čo sa zjednocuje a zlé je to, čo sa delí. Uvedomoval si, že ak chce byť veľký on, musí byť veľké aj Nemecko. Žil v dobe, ktorej dominovala na jednej strane nemecká rozdrobenosť a malosť v porovnaní s revolučným a porevolučným Napoleonovým Francúzskom, na strane druhej to bola doba nemeckého osvietenstva reprezentovaná nielen duchovne, ale aj morálne vyspelými ľuďmi ako Lessing, Herder, Wieland, Kleist, Schiller, Kant. „Ľudí vzdelaných ako Lessing je mnoho, ale kde je takýto charakter?“

Prečo nás fascinuje človek, o ktorom sa Napoleon vyjadril: „Ecce homo“ – hľa človek, podobne ako kedysi Pilát o Kristovi, v zmysle ako jednom z vrcholov človečenstva? Čím je viac? Mysliteľom? Básnikom? Maliarom? Vedcom? Politikom? Filozofom prírody? Pravdepodobne Uomo universale - univerzálny duch, ktorý sa na scéne ľudskej rasy neobjaví ako kométa, ktorá zažiari a zmizne, ale ako hviezda, ktorá svieti, ukazuje cestu, vedie nás, ba dokonca kontroluje. Hľadač pravdy, pre ktorého je najväčšou rozkošou objavovať a tvoriť. Už v mladosti má silný pocit, že je Bohom obdarený, keď je schopný sa maximálne sústrediť a za niekoľko dní vytvoriť elégiu, či dokonca divadelnú hru. Slávneho Clavija napísal za týždeň. Dialogista, ktorý svoje názory formuluje ako repliky, vyznávač rovnováhy ako základného princípu jestvovania prírody. Príroda je pre neho božstvom. „Nech mi je dožičený vznešený pokoj, ktorý poskytuje ona osamelá, nemá blízkosť veľkej , tíško hovoriacej prírody, a kto má o tom čo len tušenie, nech ma nasleduje. Sediac na vysokom končiari sa cítim osamelý ako ktosi, kto chce otvoriť svoju dušu len tým najstarším, najprvším, najhlbším pocitom pravdy.“ Pozorovaním prírody pochopil, že náš pozemský život je len súčasťou vyššieho života a bytia. Je presvedčený, že duch je nezničiteľný. Podobá sa slnku, ktoré svieti stále, hoci nám sa v noci zdá, že nie je. Napĺňa ho uspokojením pomyslenie, že je občanom tejto večnej duchovnej ríše. „Vieru v nekonečnosť ducha a duše mi dáva práve princíp tvorivosti. Ak nedokážem počas jedného života dokončiť dielo, ktoré som začal, pridelí mi príroda inú formu a čas bytia, kde budem v tvorivosti, ktorá je nekonečná, pokračovať. Človek je rozhovor, ktorý vedie príroda s Bohom. A Boh je vytváraný najlepšími duchmi, ktorí sa v našom univerze nachádzajú. Takže pre mňa sú vierou vedomosti, či inak povedané, kde sú vedomosti, nie je potrebná viera. Zároveň však vieru neodmietam v prostredí, v ktorom je vedenie nedostačujúce“.

Goethe bol nielen prírodovedec, ale aj akýsi prírodný mysliteľ, inšpirovaný svojim obľúbencom Spinozom, ktorý sa postavil proti náboženským dogmám. Za tento postoj ho označili za kacíra, prekliali a vylúčili z náboženskej obce. Sto rokov pred Goethem Spinoza žiadal, aby bola Biblia prístupná všetkým, nielen kňazom, tvrdil, že Ježiš nie je Božím synom, ale najpravdivejší z ľudí a snažil sa ho priblížiť prostým ľuďom. Tvrdil, že Boh je výtvorom osobnej zmyslovej predstavivosti človeka, plný protirečení, odporujúci rozumu, zdroj nesvárov medzi ľuďmi. Formuje predstavu nového boha, rozumového, ktorého stavia ako boha filozofov proti bohu teológov. Goethe sa označuje za vášnivého žiaka svojho učiteľa Spinozu, ktorý bol zasa ovplyvnený najmä racionalistom Descartom, autorom výroku cogito ergo sum – myslím, teda som. Spinoza vyzýva ľudí, aby sa v živote podriadili vedeniu rozumu. Zároveň však realisticky tvrdí: „Všetko veľké a múdre je v menšine. Nikdy nebude ani pomyslenie na to, že by sa rozum stal populárnym. Vášne a city môžu nabrať popularitu, ale rozum bude vždy len majetkom vynikajúcich jednotlivcov.“ Bol presvedčený racionalista, podľa ktorého v prírode nejestvuje žiadny formalizmus, všetko má svoje miesto, čas, dôvod. Príroda nie je ničím obmedzená, od ničoho závislá, je príčinou sebe samej, tvorí seba samú. Ak by sme namiesto slova príroda dosadili slovo Boh, tak platí táto definícia rovnako v oblasti teológie. Goetheho chápanie prírody bolo výrazne antiteologické, čo však neznamená, že bolo proti Bohu. Príroda sa uberá logickou cestou od chaosu k poriadku, od nevedomosti k vedomiu, od barbarstva k civilizácii, od tmárstva k renesančnému poznaniu. Je jasné, že pod vplyvom Spinozu sa musel pohybovať na hrane vo vzťahu k cirkvi. Mal s ňou neustále problémy, respektíve ona s ním, najmä preto, že uvádzal teológov do rozpakov argumentujúc Bibliou, ktorú označoval za zdroj poznania, ktorý teológovia prispôsobili svojim mocenským potrebám a ambíciám. Na jednej strane tvrdil, že všetky mravné princípy, ktoré človek k životu potrebuje sú v Biblii, ktorú zodpovedne študoval, zároveň však sarkasticky dodáva, že si rovnako ako Bibliu váži aj objav, že zem obieha okolo slnka. Sám sa niekedy označoval za „výslovného nekresťana“ inokedy za „veselého protestanta.“ Vyčítal pokrytectvo duchovným, pre ktorých sa Boh stal frázou. „Boh je príliš vzácny na to, aby sme jeho meno brali denne do úst. Nie je nič protibožskejšie ako dogmy, ktoré nám Boha vykresľujú ako nahnevaného a trestajúceho. Boh je pre mňa pravda, a preto ho hľadám ako prírodovedec aj ako básnik“. V rozhovore s Eckermannom sa vyjadril, že mu vraj Lessing kedysi povedal krásnu myšlienku: „Ak by mi Boh chcel dať pravdu, odmietol by som tento dar a dal by som prednosť tomu, aby som ju sám hľadal.“

Už ako dieťa odmietal tézu o dedičnom hriechu. Sám sa hrdo označoval za kacíra, ktorého by ortodoxní dogmatici najradšej uvrhli na hranicu. „Z obrazov s náboženskou tematikou mám najradšej ten, na ktorom je vyobrazený Kristus ako kráča po hladine vody a oproti nemu kráča ustráchaný Peter. Vo chvíli, kedy stráca vieru sa začína potápať. Je to jedna z najkrajších legiend. Je v nej vyjadrené, že len vierou a odvahou človek dokáže prekonať i tie najťažšie situácie. Ak nemáš vieru, si stratený. Vždy veril v Boha, teda vo víťazstvo ušľachtilého nad zlým. „Nechcem cirkvou pohŕdať, aj keď vravím, že jej história je produktom omylu a násilia. Má ohromnú moc, lebo dokázala ľudí presvedčiť, že je nasledovníčkou Krista. Že sa v tomto darí kňazom ľudí udržovať je pozoruhodné. V tvrdeniach cirkvi je mnoho hlúpeho, ale keďže chce vládnuť, musí mať k dispozícii hlúpu masu, ktorú môže ovládať a ktorá sa ovládať nechá. Vysokopostavení kňazi sa neboja ničoho viac ako vzdelanosti medzi masami. Dokonca aj prístup k Biblii masám dlho zakazovali.“

Goetheho – rovnako ako dnes všetkých slušných kresťanov, rozčuľovala skutočnosť, že cirkevní hodnostári obrátili Kristovo učenie na ruby. „Čo si má myslieť obyčajný chudobný kresťan sotva stačiaci nakŕmiť svojho vychudnutého koníka, keď sa musí klaňať tučnému biskupovi, ktorý sa vezie v nádhernom šesť záprahu?“ Vo Faustovi sa o cirkvi vyjadruje v podobnom zmysle: „Žalúdok cirkvi dobre trávi, krajiny celé popapkala a predsa sa ešte neprežrala.“ Svoju vieru však potvrdzuje slovami: „Verím, že v dôsledku našej napredujúcej kultúry, budeme v stave vrátiť sa ku koreňom a opäť uchopíme kresťanstvo v jeho čistote. Čím skôr pôjdeme Kristovou cestou, čím skôr sa kresťanstvo zmení zo slov na činy a myslenie, tým budú kresťania slobodnejší.“ Na adresu katolíkov dodáva: „Katolíci sa medzi sebou neznášajú, ale vždy držia spolu, akonáhle sa ide proti niekomu, kto narúša ich dogmy. Podobajú sa svorke psov, ktorí sa hryzú, ale vo chvíli, keď sa objaví jeleň, hneď sú svorní a húfom sa na neho vrhnú.“ O Bohu hovorí: „Za každou bytosťou, za každou vecou sa ukrýva vyššia myšlienka, to je môj BohBoh nemôže robiť zázraky, lebo by porušil sám svoj zákon. Tento zákon je však sám o sebe zázrakom. Vari nie je zázrakom, ako sa lístok premení na ružu, ako sa neforemná larva premení na krásneho motýľa, ako prst virtuóza dokáže vyčariť tóny plné harmónie?“

O Goethem bolo známe, že sa pri počúvaní niektorých diel Bacha, Mozarta či Beethovena neubránil slzám, či ich dokonca nedokázal od precitlivenosti počúvať. „Hudba je zo všetkých umení to najbožskejšie, rozumom nepochopiteľné. Všetko tvorivé a príroda je toho prvým príkladom, je prejavom božského. Za vynikajúce príklady tvorivosti považuje Shakespeara, Mozarta a Rafaela. Géniov považoval za božské zjavenie, za produktivitu najvyššieho ducha, za nádoby, do ktorých božská sila vlieva neustálu tvorivú inšpiráciu. „Spoznať Boha tvorením je jednou z možností našej spásy. Hoci vieme, že Boha nikdy nespoznáme, nikdy neprestaneme mať túžbu spoznávať ho.

Božstvo je silné v prichádzajúcom, v objavujúcom a meniacom sa a nie v objavenom a nehybnom. Jediné, čo človeka posúva je zmena. Skláňam sa v bázni pred Kristom ako pred stelesnením najvyššieho princípu mravnosti. Zároveň však dodávam, že Boh svoj morálny princíp nezjavuje len v ňom, ale aj vo vynikajúcich Číňanoch, Indoch, Peržanoch a Grékoch. Žiaľ dnes sa zdá, akoby sa bol Boh v tichosti kamsi vytratil.“ Pri všetkej úcte a bázni pred prírodou, pri neuveriteľnom nedostatku lásky k žene, ktorú prakticky počas života nezažil, neustále opakuje, že najdôležitejší prejav božského v nás je láska. „Tvorivosť a láska sú dva základné prejavy božského. Či vari nie je najdokonalejším prejavom lásky prirodzená starostlivosť rodičov o svoje deti? Celou prírodou sa vinie táto jedinečná sila, bez ktorej by svet nemohol existovať.“ S dojatím spomína na príbeh, ktorý mu rozprával jeho priateľ v ostatných rokoch života – Eckermann, ktorý bol tiež veľkým priateľom prírody. Počas prechádzky lesom našiel dvoch malých orieškov, ktorí akiste vypadli z hniezda. Keď šiel tými istými miestami o niekoľko dní, našiel orieškov v hniezde červienky, ktorá ich kŕmila ako svoje. K tomuto príbehu dodáva: „Kto už po tomto neuverí v existenciu Boha, tomu nepomôže ani Mojžiš so všetkými prorokmi.“
Zo všetkým cností si najviac váži tri – pokora, tvorivosť a pravdivosť. Tvorivosť, aktivita je pre neho ten najlepší spôsob ako ďakovať Bohu za to, že nás sem poslal. Ten, komu dal viac talentu má ďakovať viac. „Tvorivosť je najdokonalejší liek proti trudnomyseľnosti, je základným predpokladom ľudského šťastia, je zrkadlom, do ktorého keď hľadíme, vidíme, aká je naša hodnota. Len sa nesmieme na seba dívať príliš dlho, aby nám pozorovanie seba samého neuberalo vzácny čas na prácu, ktorá je našou povinnosťou. Aká je naša povinnosť?“, pýta sa a zároveň odpovedá: „Výzva každého dňa. Tú vidím predovšetkým v pravdivosti. Za pravdu som vždy najviac trpel, pretože pravdivosť sa väčšine nepáči.“

Goethe bol mužom slobodnej vôle, ktorý sa nepodriaďoval zabehaným konvenciám. Sám o sebe vravel, že je liberál, čo v zaostalom, nábožensky fundamentálnom, hoci evanjelickom severnom Nemecku, nemohlo mať iný dôsledok, len hŕbu nepriateľov. „Akonáhle budete stáť na strane pravdy, budú vás prenasledovať. Dobre viem, že som mnohým tŕňom v oku a keď nemôžu siahnuť na môj talent pokúšajú sa siahnuť na môj charakter. Hnevá ich, že som sa im nikdy neprispôsobil, ako spisovateľ som sa nikdy nepýtal čo chce masa, ale vždy som sa usiloval o pravdu. Utešuje ma, čo všetko museli vytrpieť Moliére, Voltaire, Rousseau, Byron a ďalší, aby odolali kriku zadubeného, netalentovaného a lenivého davu.“

Svojich odporcov – a mal ich požehnane, delil do niekoľkých kategórií. „Najprv uvádzam svojich protivníkov z hlúposti. To sú tí, ktorí ma nepochopili a hanili ma, hoci ma nepoznali. Tí ma nudili najviac. Druhú skupinu tvoria závistlivci. Títo ľudia mi neprajú postavenie, ktoré som si vydobil svojim talentom a prácou. Tretia skupina ma nemá rada z nedostatku vlastných úspechov. Posledná je skupina odporcov na základe mojich skutočných slabostí a chýb. Ich kritika ma poháňala vpred, ich tvrdé slová ma síce hnevajú, ale sú mi osožné na mojej ceste. Svojim spôsobom som týmto odporcom vďačný, lebo len v spore človek stúpa, alebo klesá, ale aj to je lepšie ako stagnácia, pretože z pádov sa poučíte. Chcem byť skutočným mužom a na to potrebujem veľkých, úctyhodných nepriateľov. Ak ostaneš napriek všetkému násiliu silný a neskloníš sa, privoláš si na pomoc armádu bohov.“

Popri Spinozovi mal na Goetheho zásadný vplyv jeho súčasník Imanuel Kant, muž, ktorý počas svojho života prakticky rodné mesto Kráľovec (Königsberg, Kaliningrad) neopustil a predsa patril k najrozhľadenejším mužom svojej doby. Vrcholný predstaviteľ nemeckého klasického idealizmu, pokračovateľa francúzskeho osvietenstva, ktoré viedlo napokon k revolúcii. Kantov vplyv na Goetheho je však skôr paradoxný. Odpudzovala ho abstraktnosť Kantovýcch úvah, premýšľanie a premýšľaní, zároveň ho však priťahovala Kantova hlboká príbuznosť medzi umeleckou tvorbou a prírodným dianím. V zhode s ním tvrdil, že myslenie je bežná pracovná činnosť. Prejavom myslenia bolo pre neho písanie. „Nad papierom sa cítim celkom voľne a mám seba samého v moci. Písomne rozvíjať myšlienky je preto mojou vlastnou túžbou, mojim vlastným životom a pokladám za stratený každý deň, kedy som nenapísal aspoň niekoľko stránok, ktoré mi spôsobili radosť.“ Papier je pre Goetheho pôdou, pero semenom. Jeho životným dielom je Faust. Platí to však len v oblasti literatúry, pretože životným dielom tohto velikána je jeho život sám. Faust, rovnako ako Goethe, nebol Gottsucher – hľadač Boha, ale ho v sebe uskutočňuje sám. Viedol výstredný život, ktorého najväčšou výstrednosťou bola priam fatálna túžba po vedení, poznaní, ktoré boli pre neho vyjadrené v hesle: „Knowledge is power.“ Vedenie ho oslobodzovalo. „Čím človek viac vie, tým je slobodnejší. Slobodnými nás neurobí to, že nebudeme uznávať nič, čo je nad nami, práve naopak, oslobodíme sa, keď budeme ctiť to vyššie, čo je nad nami. Tým sa k nemu priblížime, svojim uznaním prejavujeme, že to vyššie nosíme v sebe, že sme hodní byť mu rovní.“

Ak chceme pochopiť Goetheho cestu hľadania moci, musíme ju chápať výlučne ako cestu hľadania vedenia. Jeho ideálom bolo ovládnutie sveta ľudským duchom. Chápal, že ak chce človek ovládnuť prírodu etickým spôsobom, musí najprv ovládnuť seba. Preto sám vedie v každej chvíli neúprosný boj so svojimi slabosťami. Prekonával ich tak, že im šiel v ústrety. Napríklad neznášal bubny a svoj odpor k nim trénoval tak, že kráčal popri bubnujúcich vojakoch, aby premohol pocit závratu, vystúpil na vežu dómu a z úzkej plošiny hľadel do hĺbky, strach z tmy prekonával nočnými návštevami cintorínov. „Mne sa napríklad pracuje horšie, keď je barometer nízko. A keďže to viem, práve preto sa snažím prácou pri nízkom tlaku prekonať túto slabosť tela.“ Spolu s Faustom zabíja v sebe pôžitkára, lebo pozná, že jedine múdrosť činu a poézia práce majú zmysel. Neporáža diabla Mefista, ale je nad ním, až ten napokon priznáva, že je časťou tej sily, ktorá chce ustavične zlo a pritom ustavične tvorí dobro. Nechce zlo poraziť, ale prekonať ho. Možno i preto jeho Mefisto pôsobí takmer sympaticky. Arcibásnik vo Faustovi, diele porovnateľnom azda len s Danteho Božskou komédiou, či Shakespearovými hrami, hľadá zmysel ľudského života, poslania človeka na zemi. Chápe, že jediný spôsob poznania je skutočný život, čin, preto chce trpieť, pracovať a žiť viac ako iní. Bez praxe je štúdium ničím, charakter a osobnosť sa vyvíjajú v prúde sveta a každodenného zápasu o jeho povznesenie. „Zo svojich štúdií nám napokon utkvie v pamäti najviac to, čo sme prakticky použili.“

Vzorom muža maximálnej vôle, talentu a činu mu bol Napoleon. Často ho citoval. „Uvoľnite cestu talentu“, alebo „Sivá je každá teória, no zelený je žitia strom.“ Bol pre neho pravý chlap, ktorý vie uchopiť okamih. Tvrdil, že výnimoční ľudia ako Napoleon prežívajú pubertu po celý život, ostatní len raz. Francúzskeho cisára dával za príklad vodcom aj v prístupe k ľuďom. Zdôrazňoval, že v čase cholery, ktorá zachvátila aj francúzsku armádu, navštevoval lazarety s vojakmi chorými na choleru, tvrdiac, že železná vôľa dokáže prekonať aj najhoršiu chorobu. Napoleon nikdy na choleru neochorel. „Duch nesmie podliehať telu. Zakiaľ je duch nad telom, si zdravý,“ tvrdil. Napoleona prirovnával k Alexandrovi veľkému. Obaja boli rovnako mladí a napriek svojej mladosti sa dokázali pohrávať s veľkými záležitosťami sveta. „Napoleon zachádzal so svetom ako Hummel s klavírom. Oboje sa nám to zdá byť zázračné, nechápeme to, hoci sa to deje pred našimi očami. Napoleon bol veľký v tom, že bol v každej hodine rovnaký. Pred bojom, počas boja aj po ňom, po víťazstve aj po porážke, stále stál pevne na nohách, stále jasne vedel, čo má robiť. Touto vlastnosťou vládnu len skutočné talenty, či stoja za delami, alebo z klavírom.“ Napoleon mu sám povedal, že vo svojej poľnej knižnici mal aj jeho Werthera. Rodáci Goethemu vyčítali, že Francúzov príliš obdivuje. Ich kritiky vyvracal slovami: „Nemôžete žiadať po človeku, ktorému je kultúra tak dôležitá, aby nenávidel národ, ktorý patrí k najvzdelanejším na svete a ktorému vďačím za veľký diel môjho vzdelania.“ Varoval Nemcov aby sa stránili nenávisti k Francúzom, lebo najprudšia národnostná nenávisť je na najnižších úrovniach kultúry, čoby dokazovalo úbohú úroveň kultúry nemeckého národa. „Mali by sme šťastie a žiaľ susedného národa pociťovať ako svoje vlastné. Tento stupeň kultúry zodpovedá mojej povahe, preto nedokážem nenávidieť“. Napriek úcte k najmocnejšiemu mužovi vtedajšieho sveta, si neodpustí v roku 1816 počas stretnutia s ním v Erfurte poznámku, keď spolu pozorovali západ slnka. “Hľa veličenstvo slnko. Aká veľká vec a predsa zapadne.“

Perikles Weimaru Goethe stojí v histórii vzpriamený a hrdý, vo svojom typickom sivom župane s rukami za chrbtom, so zdravou, opálenou tvárou, veľkými, prenikavými, očami ktorým nič neunikne a jeho pokojný, ľubozvučný hlas oslovuje ľudstvo slovami múdrosti a lásky. Eckermann spomína, že ešte v osemdesiatke bol plný záujmu o nové, bádal, hľadal, chcel stále ďalej, stále sa učil. Tak, ako Goethe pozoroval u talentovaných ľudí mladícky elán a nadšenie po celý život, rovnako to platí o ňom. Bol ako nevyčerpateľná studnica, z ktorej môžete pumpovať, ale stále sa jej obnovujú sily. V dejinách ľudstva je azda jediným, v ktorom sa v jedinom človeku stretli vynikajúci básnik, mysliteľ a učenec. Keď už cítil, že jeho život sa kráti zastal raz pri obloku počas diktovania vernému druhovi Eckermannovi, zahľadel sa na zapadajúce slnko a akoby pre seba poznamenal: „Aj keď zapadá, stále je to slnko.“ Goetheho fyzické slnko zapadlo vo Weimare 22. marca 1832, ale slnko duchovné bude svietiť človečenstvu na ceste hľadania pravdy dovtedy, dokiaľ ňou bude kráčať.

Jozef Banáš