Pravdepodobnosť, že sa mi splní sen a ja sa osobne stretnem s dalajlámom, bola mizivá. Na Kálačakru do kašmírskeho Lehu totiž prišlo stopäťdesiattisíc pútnikov a všetci túžili stretnúť sa s charizmatickým duchovným vodcom.
Pred dvomi rokmi som navštívil Leh, hlavné mesto kašmírskej provincie Ladakh, kde som sa stretol s reverendom cirkvi Moravských bratov Elijahom Spalbarom Gerganom. Uznávaný duchovný predstaviteľ mi okrem iného ukázal niekoľko fotografií so svojím priateľom – jeho svätosťou dalajlámom. Bolo mi cťou, že ma tento skvelý muž prijal, a pozhovárali sme sa o téme románu, ktorý som práve písal. Hľadanie spoločných koreňov náboženstiev, identických prvkov v učení Budhu a Ježiša, ako aj možný pobyt Ježiša v Indii nás zblížili. Reverend zaželal mojej knihe úspech a ja som veľmi opatrne vyslovil odvážnu túžbu – ak román vyjde, podarovať ho prostredníctvom neho dalajlámovi. O to viac, že túto úžasnú morálnu autoritu vo svojich románoch spomínam, v jednom je dokonca účastníkom deja. Reverend sa usmial so slovami – „nič nie je nemožné“.

Skupina mníchov z kláštora v Hemise pri špeciálnej modlitbe.

Absolvovať náročnú expedíciu do kašmírskeho Ladakhu si vyžaduje aj istú fyzickú kondíciu a roky pribúdajú. Keď ma však oslovili, aby som sa zúčastnil na zájazde po stopách románu Kód 1, navyše oproti mojej prvej expedícii tentoraz aj do pakistanského Lahore, nezaváhal som ani sekundu. V kútiku duše mi totiž svitla nádej. Na internete som zistil, že v Ladakhu bude krátko pred naším príchodom prebiehať tridsiata tretia Kálačakra, posvätné učenie a praktikovanie budhizmu. Čo ma upútalo najviac – po tridsiatich ôsmich rokoch príde na Kálačakru do Lehu aj dalajláma. Naša skupina teda dorazí do Lehu deň po skončení sviatku, ale vedel som, že dalajláma má v neďalekom Čoglamsare letné sídlo a pri troche šťastia by sa to mohlo podariť.

V kotle to stále vrie
Kašmír je jedno z najvýbušnejších miest na svete. V roku 1947 väčšinou moslimskému indickému štátu Kašmír vládol maharadža menovaný vládou v Dillí. Ten sa po odchode Britov a delení Indie nevedel rozhodnúť, či sa pridá k Indii, alebo Pakistanu. Keď potom vstúpili do kašmírskeho hlavného mesta Šrínagar pakistanskí moslimovia, maharadža reagoval pozvaním indických vojsk, čo znamenalo faktické pripojenie k Indii. Začala sa prvá indicko-pakistanská vojna, ktorú ukončilo OSN v roku 1948 stanovením demarkačnej línie rozdeľujúcej Kašmír na indický a pakistanský.

Vysoké hory nad hlavným mestom Leh v indickom Ladakhu.

Autor fotografie: Profimedia.sk

Aby toho nebolo dosť, kúsok si anektovala aj Čína. Napriek tomu odvtedy prebehli tri ďalšie vojny a sporadické prestrelky boli ešte donedávna takmer na dennom poriadku. Najnebezpečnejšou oblasťou je územie okolo mesta Kargil. Cestu do ladakhského Lehu prechádzajúcu cez Kargil sme začali v pakistanskom Lahore. Privítali nás vyše štyridsaťstupňové horúčavy a sedemdesiatpercentná vlhkosť.

Nebezpečný Pakistan
Do Pakistanu sme vstupovali s malými dušičkami, veď pre svetovú verejnosť je Pakistan takmer synonymom terorizmu. Moslimovia nás ubezpečovali, že sú proti teroristom rovnako ako všetci slušní ľudia. Naša deväťčlenná skupina bola azda najväčšou atrakciou pre domácich, ktorí si nás fotografovali, kam sme prišli. Skvelé jedlá, nádherné mešity, všade otvorené dvere, viac ako storočný mestský vodovod v Lahore postavený Britmi, a najmä priateľskí ľudia ubezpečujúci nás, že Pakistanci nie sú žiadni teroristi.

Najvýraznejšie sme indicko-pakistanské napätie pocítili na jedinom hraničnom priechode bezmála tritisíc kilometrov dlhej hranice medzi oboma krajinami na takzvanej línii Wagha medzi mestami Lahore a Amritsar, ktorá rozdelila Pandžáb na indický a pakistanský. Špeciálne trénovaní pohraničníci z oboch strán sa za mohutného povzbudzovania divákov predbiehali v tom, kto vyššie vystrelí nohu nad hlavu, a stojac zoči-voči doslova ukazovali, kto má väčšie svaly. Ešteže si vojaci na záver ceremoniálu zatvárania hranice stisli ruky a prejavili aspoň náznak možného zmierenia. Keby situácia medzi Indiou a Pakistanom nebola taká vážna, človek by si myslel, že bol na operetnom predstavení.

Ženy popíjajúce čaj počas rituálneho festivalu v Hemise.

Autor fotografie: Profimedia.sk

Opúšťajúc pakistanský Pandžáb a vstupujúc do toho indického, zišli mi na um Kristove slová: „Nepriniesol som na zem pokoj, ale meč. Lebo prišiel som rozdvojiť syna s otcom, dcéru s materou, nevestu so svokrou a nepriateľmi človeka budú vlastní domáci.“ V Pandžábe toto rozdelenie platí dokonale.

Čaro večných záhad
V Biblii sa v druhej kapitole knihy Genezis hovorí: „Hospodin vysadil na východe záhradu v Edene... z ktorej vytekala rieka, aby záhradu zavlažovala, a odtiaľ sa rozdeľovala na štyri ramená. V Mezopotámii, ktorá je východne od Egypta aj Izraela, tečú len dve rieky – Tigris a Eufrat. Jediná oblasť, ktorá doslova zodpovedá biblickému opisu na východe, je práve Pandžáb. Z Kašmíru priteká rieka Indus, do ktorej sa z ľavej strany vlievajú štyri prítoky – Satladž, Raví, Čanáb a Džellum. Na tej poslednej leží aj Šrínagar. Je biblickou zasľúbenou zemou Kašmír? Ktohovie... Mojžiš viedol Židov z Egypta štyridsať rokov, pričom z bodu, z ktorého vyšli, bola cieľová vzdialenosť 650 kilometrov. Keby však boli šli do Kašmíru vzdialeného po súši bezmála päťtisíc kilometrov karavánami cez nepriateľské územia, bol by tento čas reálnejší. Pozoruhodné je, že domáci volajú Kašmír Bagh-i-Sulejman, Šalamúnova záhrada, po židovskom kráľovi. A v Šrínagare samotnom je záhadná stavba, ktorej architektúra pripomína schránku archy zmluvy a volá sa – neuveríte: Takht-i-Sulejman, Šalamúnov trón.

Zlatý chrám v Amritsare je svätyňou sikhov.

Autor fotografie: Profimedia.sk

Po prechode hranice sme zamierili do posvätného mesta sikhov Amritsaru. Zlatý chrám je miestom, kam sa chodia hrdí sikhovia klaňať svätej knihe Ádi Granth. V areáli chrámu sú ubytovne, kde môžu hostia z celého sveta zadarmo nocovať, a obrovské jedálne, v ktorých denne nakŕmia solídnym pokrmom 30 000 ľudí. Prirodzene, zadarmo. Ako vo všetkých moslimských, hinduistických a kresťanských chrámoch Indie, aj tu sme sa vyzuli. V tomto meste sme sa mohli presvedčiť, že všetko zlé je na niečo dobré. Navštívili sme záhradu Jallianwala, v ktorej dal v apríli 1918 britský generál Dyer zmasakrovať asi tisíc bezbranných ľudí. Táto hrozná udalosť viedla Mahátmu Gándhího k založeniu hnutia nespolupráce a celý proces vyústil o tridsať rokov do odchodu Britov z Indie.

Cez Jammú sme sa dostali do Šrínagaru a chceli sme odfotografovať tajomnú svätyňu Rozabal, v ktorej je sarkofág významného židovského svätca z druhej polovice prvého storočia. Vedľa sarkofágu umiestneného východozápadným smerom (v tomto smere sa pochovávajú Židia) sú v skale vysekané odtlačky chodidiel s jasnými stopami po zahojených jazvách z klincov. Čiže v Šrínagare je hrob významného Žida, ktorý prežil ukrižovanie. V románe Kód 1 vyslovujem spolu s mnohými inými domnienku, že by mohlo ísť o miesto Kristovho posledného odpočinku.

Podobnosti náhodné. Alebo?
Zatiaľ čo pri ceste pred dvomi rokmi sa mi Rozabal odfotografovať podarilo, tentoraz nás nahnevaní moslimovia od hrobky odohnali. Napriek tomu, že do všetkých moslimských svätýň sme mohli bez problémov vstupovať a fotografovať, k tejto nám nedovolili ani sa priblížiť, hoci je v nej pochovaný okrem neznámeho Žida aj moslimský svätec. Tvrdošijnosť, s akou nás od hrobky odháňali, vzbudzovala podozrenie, že je tam pochovaný niekto, o kom by sa veľmi vedieť nemalo.

Odtlačky chodidiel v hrobke Rozabal.

Autor fotografie: Archív

Na neďalekom jazere Dal, na ktorom sme bývali v hausbótoch, som si všimol, že niektorí rybári majú veslá v tvare srdca. Okrem kašmírskeho jazera je už len jedno na celom svete, kde sa používali takéto veslá – Genezaretské jazero v Izraeli. V Kašmíre je dokázateľne najmenej tristo miestnych, rodinných či geografických názvov, čiastočne alebo celkom totožných s názvami a menami v Starom zákone. V románe Kód 1 ich vymenúvam celý rad. Kašmírčania, hoci sú moslimovia, majú mnoho rovnakých zvykov, piesní, tancov a rituálov ako Židia. V sobotu zapaľujú sviečky, na pečenie nepoužívajú masť, ale výlučne olej, mladé Kašmírčanky tancujú tanec róf, ktorý sa volá rovnako aj v Izraeli, mäsiari majú na mäso polkruhový sekáč, rovnaký, ako sa používa na prípravu kóšer jedla v Izraeli. Otcom izraelitov je Abrahám a jeho žena sa volala Sára, otcom Indov je Brahma a jeho žena sa volala Sarasvatí. V hebrejčine sa nepoužívajú samohlásky, a keď ich z mien Abraháma a Brahmu vypustíte, ostane vám BRHM. Aj s manželkami Sárami...

Zo Šrínagaru sme sa vydali do Sonamargu, kde som v ekumenickej kaplnke indickej armády pred dvomi rokmi našiel obraz Krista s hinduistickým tilakom na čele. Tentoraz tam už nebol. Za Sonamargom sa začína stúpanie na nie síce najvyšší bod našej cesty, ale nepochybne najnebezpečnejší. Priesmyk Zoji je vo výške 3 530 metrov a cesta cez mestečká Dras, Kharbu a Kargil prakticky kopíruje demarkačnú líniu. Kontroly na vojenských checkpointoch, presuny vojenských kolón, prelety vrtuľníkov sa nám až po vstup do budhistického Ladakhu stali súčasťou putovania. V mestečku Dras namerali po ruskom Ojmjakone druhú najnižšiu teplotu na svete. Najbližšie k nebezpečnej línii prímeria sme boli v mestečku Kargil, neďaleko ktorého sa v roku 1999 odohrala medzi Indmi a Pakistancami najvyššie položená bitka v ľudskej histórii. Indovia dobyli späť strategický vrch Tiger Hill vo výške 5 300 metrov. Na počesť tejto bitky sa elitná brigáda indickej armády nazýva Kargil.

Bez mulíc a oslov sa cez hory s nákladom prejsť nedá.

Autor fotografie: Profimedia.sk

Na to treba kondičku
Vstupom do budhistického Ladakhu pri Mulbekhu moje vzrušenie narastalo. Stretávali sme pútnikov, ktorí sa vracali z Kálačakry. Za svitania sme sa na druhý deň vybrali na meditácie do meditačného priestoru vo vrchoch. Po okúpaní sa v ľadovom a dravom Induse pri kláštore Alči sme nastúpili na cestu do cieľa nášho putovania Lehu. Hoci som mal v mysli jediné – ísť čo najskôr za reverendom Gerganom, výjazd na najvyššiu motorizovanú cestu na svete v priesmyku Kardung na starej karavánovej ceste z Lehu do Strednej Ázie cez tajomné horstvá Karakoramu som si nemohol dať ujsť. Priesmyk vo výške 5 602 metrov bol zahalený v hmlách. Tabuľka na jeho vrchole varovala pred pobytom dlhším než dvadsať minút. Napokon sme tu strávili vyše pol hodiny, ale už len pri zrýchlenom kroku nám pľúca lapali po vzduchu.

Na druhý deň ráno po návrate z Kardungu som sa vybral do Kostola Moravských bratov za reverendom Gerganom. Evanjelickú cirkev založili nemeckí moravskí emigranti a ich úlohou je šíriť vieru v Krista, vzdelanosť a pomáhať v sociálnej oblasti. Škola Moravských bratov v Lehu patrí medzi najlepšie v Kašmíre a môžu sem chodiť deti bez rozdielu v spoločenskom postavení rodičov. Prirodzene, všetky nosia školské uniformy.

Šestnásteho júla sa mi v záhrade Kostola Moravskej cirkvi rozbúchalo srdce prvý raz. Nikoho som nenašiel. Sklamaný som odchádzal, keď sa objavil akýsi muž a na otázku, kde je reverend, odvetil: „Na recepcii v hoteli Grand Dragon.“ Okamžite som sa vybral k hotelu na južný okraj mesta. Cestou som sa zastavil v našom hoteli a ani neviem, z akých dôvodov som si vzal občiansky preukaz, keďže pasy boli stále u hotelového recepčného. A, samozrejme, vizitku reverenda Gergana. Tá sa napokon ukázala ako kľúčová. Vďaka nej som bez problémov prešiel cez niekoľko vojenských a policajných kordónov.

Stretnutie s dalajlámom.

Autor fotografie: Archív J.B.

Na nádvorí hotela sa tlačili davy ľudí. Napokon som sa vďaka občianskemu preukazu prebojoval až k poslednej prekážke – dalajlámovým osobným strážcom, ktorí stáli pri vchode do veľkej, sklom oddelenej miestnosti, v ktorej sa konala recepcia. Strážcovia ma odkázali medzi ostatných čakajúcich. Nervy som mal na prasknutie, napriek davom čakajúcich som veril vo svoje šťastné číslo, neprešiel som predsa toľkú diaľku preto, aby som sa dostal iba na desať metrov od dalajlámu. Recepcia sa skončila, medzi prvými vyšiel môj reverend a zbadal ma s knihou v rukách. Srdečne ma objal. „To je ona?“ spýtal sa. Prikývol som. „Poďte!“ Vzal ma za ruku a o chvíľu predstavil dalajlámovi spisovateľa zo Slovenska. „Áno, Slovensko, spomínam si,“ poznamenal. Budhistický duchovný vodca sa usmial a pozrel na obálku knihy, na ktorej sa strieda obraz Budhu s obrazom Krista. Vysvetlil som mu, o čom román je. Prejavil záujem o jeho prečítanie, keď bude v angličtine. Prehodili sme zopár slov o dôležitosti spájania ľudí bez rozdielu vierovyznania a potom požehnal každej mojej knihe, ktorá ľudí zbližuje. Po celý čas sme sa pevne držali za ruky.

Keď som vyšiel z hotela, uvedomil som si, že mi prudko búši srdce. Až pri návrate do nášho hotela, kráčajúc späť do mesta, som si uvedomil, čo sa vlastne stalo. Zišlo mi na um, že sedmička je číslom prinášajúcim šťastie. S dalajlámom som sa stretol 16. 7. 2014. Ak každé z týchto čísel sčítate, dostanete čísla 7. 7. 7. Neviem, ako na Slovensku, ale v Ladakhu sedmička zapracovala dokonale.

ZDROJ: Život, 33/2014