Jožko Banáš sa nechal presvedčiť a zverejnil ukážku z pripravovaného nového románu – kapitolu Vládkyňa podsvetia. Podľa jeho slov sa román bude pravdepodobne volať URUZ. Čo toto záhadné slovo znamená je naznačené práve v ukážke.

Ako je u Jožka zvykom, miesta,  na ktorých sa dej jeho príbehov odohráva, si zvyčajne aj prejde. Nie je to inak ani v prípade pripravovaného románu, ktorý sa bude tento raz odohrávať na Slovensku, ktoré má mnoho záhadných lokalít.

Jednou z takýchto oblastí sú nepochybne Kremnické hory, v ktorých sa nachádza nielen stred Európy, ale i mnoho starodávnych banských štôlní, tunelov či tajomných skalných útvarov, o ktorých málokto vie a pritom majú veľkú historickú hodnotu.

Napokon samotná kapitola, ktorú uverejňujeme, mnohé napovie.

Najskôr si pozrite fotografie, na ktorých je autor v čiastočne zasypanom tuneli takmer na vrchole Kremnických vrchov. Nuž a kde sa nachádza neznámy nápis na skale sa dozviete v románe, ktorý by mal vyjsť koncom roka.

 

Kapitola 2
Vládkyňa podsvetia

Do Mužovej duše sa vkrádal zvláštny nepokoj. Ešte pred necelou hodinou, keď vyrazili smerom k hrebeňu od chaty nad Tajovom mu duša spievala radosťou v napätom očakávaní vzrušujúceho výstupu na ten záhadný vrch. Zubaté slnko zosielalo na zem svoje zoslabnuté lúče. Akoby niekto zatiahol oponu, zastali za mrakmi, ktoré sa nečakane privalili zo západu. „Neveští to nič dobrého. Zo západu vždy prichádza dážď,“ povedal v nádeji, že Liečiteľ si to rozmyslí a vrátia sa. Do bezpečia chaty je odtiaľto sotva hodina dolu kopcom. Kým sa rozprší, určite to stihnú. Počerný nízky chlapík však nevenoval oblohe zaťahujúcej sa tmavými mrakmi pozornosť. Kráčal do svahu ľahkým, takmer tanečným krokom. Akoby pre neho nejestvovala zemská príťažlivosť. Muž mal z neho pocit, že má v srdci magnet, ktorý ho bezpodmienečne priťahuje k tajomnému vrchu. Zišlo mu na um odkiaľ môže cudzinec, ktorý nikdy v týchto končinách nebol, tak pokojne a isto kráčať neznámym horským terénom.

„Aha, pozri,“ ukázal na pramienok žltej vody, vytekajúcej spod skaly medzi lopúchovými listami. „Keby sme kal z tohto potôčika preosiali, možno by sme našli zlato,“ pokúsil sa usmiať, ale neveľmi sa mu to darilo. „Celý tento kraj je posiaty štôlňami a šachtami, jazierkami a jazerami, ktoré vznikli v prepadnutých, dávno nepoužívaných banských odvodňovacích chodbách, z ktorých najdlhšia má viac ako pätnásť kilometrov! Zlato tu začali ťažiť už v piatom storočí po príchode Slovanov. A nielen zlato, ale mnoho vzácnych kovov. Napríklad huby by som ti tu veľmi neodporúčal zbierať. Môžu obsahovať ortuť.“

„Ortuť? Kde by sa tu vzala?“

„Ťažila sa tu. Prameň pod vrchom kam ideme sa volá Ortúty a kúsok od neho sú zvyšky usadlosti s rovnakým menom,“ pokojne vysvetľoval Mužovi, ktorý kráčal za ním a sotva lapal po dychu.

„Chcel som... myslím, že by sme ...aha, pozri hore... vyzerá to na riadnu búrku. Neviem či je rozumné pokračovať...Sú tu samé skaly a holiny, mám pocit, že blesky sa tu vyšantia,“ snažil sa zakryť nervozitu.

„O chvíľu sme v tuneli. Ak sa to spustí, máme dokonalý úkryt.“

„Kde budeme?“

„V tuneli.“

„Tunel? Vo výške viac ako tisíc metrov?“

Obloha sa medzitým úplne zatiahla, medzi vysokými jedľami bolo takmer šero. Zahrmelo. Potom opäť a o chvíľu znova. Muž prudko dýchal, kráčali takmer kolmo hore po vrstevnici. Spustili sa prvé kvapky dažďa. Vyhrnul si kapucňu na nepremokavej bunde. „K tunelu máme takých pätnásť minút,“ poznamenal Liečiteľ.

„Ty si tu už bol?“ položil dotieravú otázku. Liečiteľ pokrútil hlavou. „Odkiaľ potom vieš, že dajaký tunel je o pätnásť minút?“

„Z mapy.“

„Veď žiadnu nemáš.“

Liečiteľ sa obrátil a pozrel mu do  očí. „Celý rok sme strávili spolu. Po celý čas si mi veril. Sklamal som ťa aspoň raz?“ Muž mlčal. „Prečo mi neveríš v posledný deň?“

„Aký posledný deň?“

„Bude náš spoločný posledný ak splníš poslednú úlohu. Povedal som ti, že sa oslobodíš, ak splníš všetky skutočné výzvy. Dnes ťa čaká posledná. Ak ju splníš dosiahneš zjednotenie a nebudem v tvojom živote viac potrebný.“

Muž sa na chvíľu zamyslel. Dážď silnel. „A ak ju nesplním?“

„To sa stane len vtedy, keď si jazdec prestane veriť a zablúdi. Opustí Midgard a ocitne sa v podsvetí.“

„Čo je Midgard?“

„Je to prostredný svet germánskej kozmológie obývaný ľuďmi. Nad ním je svet Bohov Asgard a pod ním... podsvetie... Tá hora na ktorú ideme je zasvätená vládkyni podsvetia.“ Všimol si Mužov zamračený pohľad. „Neboj sa, zvládneš to,“ potľapkal ho po pleci. Kvapky dažďa začali padať intenzívnejšie, až sa postupne premenili na prudký lejak. Liečiteľ sa odrazu rýchlymi pohybmi vyzliekol až ostal stáť na rozmoknutom chodníku nahý. Veci si starostlivo zabalil do nepremokavého plášťa, ten zbalil do uzlíka, vsunul ho pod pazuchu a kráčal ďalej. Muž si uvedomil, že ak nechce zmoknúť do nitky, musí urobiť to isté. Vyzliekol sa, šaty zvinul do balíčka, a pre istotu zložil z krku aj symbol, ktorý mu pred rokom daroval Liečiteľ. Opatrne ho vložil do útrob vnútorného vrecka nepremokavej bundy. Pozrel na nahého chlapíka pred ním a uvedomil si, že je tomu práve rok, čo zbadal nad sebou v nemocničnej posteli tvár tohto neznámeho lekára. Jeho skvelá, neobyčajne riskantná operácia, na ktorú sa nechcel podujať žiadny z domácich lekárov mu zachránila život. Dnes po ročnom spoločnom putovaní idú splniť poslednú úlohu, jedinú, ktorú si sám nestanovil.  

Liečiteľ ho priateľsky vzal okolo ramien. „Som rád, že za ten rok spoločnej cesty si rúnové symboly pochopil. Ak ich budeš naďalej sledovať, privedú ťa k svetlu. Germáni používali na dorozumievanie rôzne poskladané paličky, zvyčajne z buka. Písmeno znamená po nemecky Buchstabe, čiže buková palička. Nemecké slovo kniha – Buch, je odvodené od slova Buche – buk. Runy sú vlastne paličkovým písmom a vy Slovania ste ich prebrali od vašich germánskych predkov, s ktorými ste spolu obývali územie medzi Dneprom a Labe. A je možné, že to starí germáni prebrali od Slovanov, kto ho vie? Vaše tlačené písmená sú jasným typom paličkového, ak chceš, rúnového písma. Symbol, ktorý som ti pred rokom daroval po našej prvej spoločnej jazde sa volá Uruz. Vybral som ti ho zámerne. Cestu hľadania si ním začal a aj ju, dúfam, ukončíš. Uruz je základom pre vytvorenie pevnej pôdy pod nohami, lebo len na pevnej pôde môžeš bezpečne kráčať. Pomôže ti ukotviť sa v hodnotovom svete. Jeho symbolom je zviera, ktoré už vyhynulo. A aj ja, keď nájdeš to, čo hľadáš, vytratím sa z tvojho života ako zubor. Je to znak, ktorý ťa definitívne dovedie na cestu do Asgardu.... alebo..hm...sa ti stane kliatbou a ostaneš naveky v podsvetí. To znamená, že sa zaradíš medzi masu bytostí, ktoré pohrdli najväčším darom, ktorý im dal Boh.“

„Aký je to dar?“

„Slobodná vôľa.“

„Čo to znamená pohrdnúť týmto darom?“

„Že odmietajú premýšľať.“

„Čo je to Asgard?“ V tej chvíli sa začal z oblohy valiť prúd vody. Našťastie bol teplý deň a tak vzduch ešte nestihol celkom vychladnúť. I tak však začala byť obom nahým mužom zima. Liečiteľ  zastal, podal balíček svojich šiat Mužovi, roztiahol ruky vztýčil ich v polkruhu k nebesiam a hlasno zvolal do tváre burácajúcim bleskom: “Vzývam vás bohyňa podsvetia a boh svetla - Muor varsuuilhit sih, suilizot lougiu der himil... Vody sú pohltené, obloha plápolá plameňom!”

“Aha, pozri, to azda nie je pravda,” ukázal šokovaný Muž smerom k strmine, ktorá im dokonale prehradila cestu. “Sme v pasci. Do toho svahu sa v šmykľavom teréne nevyškriabeme.” Bola takmer tma a terén videli len vo chvíľach, keď blesk ožiaril oblohu.

“Prizri sa lepšie,” vyzval ho Liečiteľ a ukázal rovnakým smerom, kam ukazoval Muž. Takmer v kolmej stene sa črtali obrysy akejsi diery rozmerov necelých dva krát dva metre.

“Tunel?” Liečiteľ prikývol a vošiel dnu. Muž ho okamžite nasledoval. Svetlo Mužovej baterky preťalo takmer dokonalú tmu. Položil oba balíčky šiat na suchý kus kmeňa. V tuneli bol prievan a chladno. Chvíľu vyčkali kým sa im telá osušili a obliekli sa do suchých šiat. Dnom tunela pretekal pramienok vody. Topánky si pre istotu neobuli, aby si ich nezmočili. “Mal si pravdu,” obzeral si vlhké steny. Sadli si na polospráchnivelý kmeň a oddychovali. Muž podal Liečiteľovi fľašu s vodou. “Ozaj to vyzerá ako tunel.”

“To aj je tunel. Dlhý asi tridsať metrov. Postavili ho Fuggerovci v štrnástom storočí, aby uľahčili prepravu medi a striebra z hút v Bystrici do kremnickej mincovne. A naopak zlata z Kremnice do kráľovskej pokladnice v Bystrici.”

“V Kremnici je vraj najstaršia fugujúca mincovňa na svete,” predviedol sa Muž.

“Keď bol voz širší ako tunel, rozobrali ho, preniesli aj s nákladom a na druhom konci ho poskladali,” usmial sa Liečiteľ. „Cez tento tunel unikli v osemnástom storočí Rakúšania Kurucom a o sto päťdesiat rokov neskôr sa tadiaľto maďarské vojská zasa stratili Rakúšanom. A keď vypuklo vaše povstanie proti Nemcom, tadiaľto preniesli z Kremnice do Bystrice takmer dvesto kíl zlata a štyri a pol tony striebra.“

„Takéto veci vieš skadiaľ?“

„Zaujímam sa. Vieš ako sa volá cesta po ktorej kráčame?“ Muž pokrčil ramenami.  „Zlatá. Počkáme kým prestane dážď a budeme pokračovať. Idem pozrieť na druhý koniec,” postavil sa a vzal Mužovi z rúk baterku. Pomaly, opatrným krokom odkráčal smerom na druhú stranu. Po niekoľkých minútach sa svetlo stratilo. Muž sa ocitol v úplnej tme. Meravo sedel na kmeni a máličko sa chvel. Veril, že od zimy. Liečiteľ sa nevracal, ale netrúfol si ísť bez svetla za ním. Odrazu sa baterka rozžiarila. Liečiteľ sedel usmiaty vedľa neho.

“Ako si sa sem dostal? Nič som nepočul,” nechápal Muž.

„Mám dve správy. Jedna zlá druhá ešte horšia.“

„Tak začni zlou.“

„Poriadne prší.”

„Druhá?“

„Tunel je zasypaný.“

„Akože zasypaný? Veď je tu prievan! A všade na internete píšu, že je priechodný.“

„Nuž, asi tieto lejaky podmyli svah. Na druhom konci z kremnickej strany sú posledné dva tri metre nepriechodné. Navrchu sutiny je diera, kadiaľ sem tečie voda a ťahá vzduch.“

Liečiteľ si šúchal bradu. „Musíme počkať kým prestane pršať a vyštveráme sa na hrebeň ponad tunel. Bude to trochu problém, je to riadna strmina a terén sa bude určite kĺzať. Ale iná možnosť nie je.“

            „Tak sa vráťme.“

            „To by si neabsolvoval čo musíš.“

Muži sedeli na vlhkom kmeni, ktorý sem akiste dovliekol niekto, aby si v podobnej situácii oddýchol. „Dúfam, že sa na nás nezvalí dajaká zemina...“ poznamenal  Muž, keď Liečiteľ osvetľoval starú banskú výstuž, ktorá držala masu vlhkej zeminy nad nimi. Liečiteľ nereagoval a začal rozprávať. Mužovi jeho rozprávanie dobre padlo, odviedlo jeho pozornosť od chmúrnych myšlienok. „Bohyňa, ktorej sídlo je na vrchu na ktorý ideme je ochrankyňa súhvezdia Vlka na Svarožom Kruhu, ktorý je zároveň blízko Nebeskej hranice, ktorá oddeľuje svety svetla a svety tmy. Hranica medzi smrťou a životom, medzi larvou a motýľom. Štádium medzi larvou a motýľom sa nazýva kukla. Je sídlom mŕtvych. Ale len zdanlivo mŕtvych. Pretože mŕtvy je len čakajúci na život. Je v tuneli, ktorým keď prejde, čaká ho na konci svetlo.“

„Má ten tunel niečo spoločné s mojou úlohou?“ spýtal sa Muž akoby čosi tušil.

Liečiteľ pokojne pokračoval. „ To svetlo mu bude svietiť na ceste  do chrámu Bohyne, ktorý tróni na mieste kam ideme. Je ochrankyňa Nebeských brán Medzisvetia a vládkyňa podsvetia, milovníčka hudby. Každý, kto chce začať nový život, vzkriesenie, sa musí vrátiť k nej. Musí sa opäť zakukliť, aby mohol zo smrti vyletieť do nového života ako nádherný motýľ,“ pozrel významne na Muža.

„Chceš naznačiť, že ten mŕtvy motýľ v mojom aute nebola náhoda?“

 Liečiteľ neodpovedal. „Tieto Nebeské Brány sa nachádzajú na Zlatej ceste.“

            „Preboha, ale veď... povedal si, že ideme po zlatej ceste...?!“

„Prečo si taký nervózny? Áno tento tunel na tvojej ceste nie je  náhoda, tak ako nebola náhoda mŕtvy motýľ. Nič nie je náhoda! Všetko je tak, ako má byť! Áno ideme Zlatou cestou. Nazvali ju tak preto, lebo sa po nej dopravovalo zlato z Kremnice do kráľovskej pokladnice v Banskej Bystrici. Ale to je len jeden z významov tejto cesty. Ten druhý, omnoho podstatnejší je jej duchovný rozmer. Rúny nám hovoria, že touto cestou kráčali starí Slovania do Nebeského Asgardu - sídla Bohov, v ktorom je sústredené všetko poznanie, skúsenosti ľudstva, všetky skutky všetkých tvorov, ktoré kedy žili a žiť budú. Je to akási kronika minulosti, prítomnosti a budúcnosti, teda večnosti. Na východe sa nazýva Akaša.“

„Aký má zmysel?“ zabudol Muž na triašku, ktorá ho drvila.

„Jediným spôsobom ako sa vyhnúť chybám budúcnosti je poznať minulosť. Iba jej poznaním nájdeš kľúč k bráne tej správnej cesty. Je len niekoľko ľudí na svete, ktorí dokážu čítať múdre knihy Asgardu.“

„Patríš medzi nich?“ Liečiteľ sa vyhol odpovedi. „Informácie z tejto kroniky sa dajú získať len mentálnou cestou. Táto kronika je počiatkom a koncom všetkého, všetko z nej vychádza a všetko sa do nej vracia. Pochopiť informácie z nej znamená vstúpiť do priestoru mimo času. Teda do večnosti.“

„Ako sa dá dostať do večnosti?“

„Nijako. Sme v nej.“

„Vo večnosti?“

„Áno. Všetko je večné, iba mení svoje formy.“

„Dá sa dostať do tej kroniky?“

„Je to tá najjednoduchšia a najzložitejšia cesta zároveň. Kronika je v tvojej duši. Keď sa naučíš v nej čítať, oslobodíš sa. Vyjdeš z tunela. Ale aby si z tunela mohol vyjsť, najprv do neho musíš vojsť. Ako vidíš, v tuneli je síce zima, ale chráni pred dažďom. Nič nie je jednoznačné.“

„Ako sa volá ten vrch?“

Liečiteľ sa zamyslel. „Jeho názov je zložený z dvoch mien. Z mena ženskej bohyne – slovanskej Veľkej Matky a z mena mužského boha. Pokiaľ viem, je jediným vrchom Európy symbolizujúcim rovnováhu medzi ženou a mužom. Druhá časť názvu je odvodená od zvieraťa, ktoré vyhynulo v sedemnástom storočí. Boh s tým istým menom symbolizuje silu a odvahu, je bohom svetla a plodnosti, oslavuje silu prírody. U starých Slovanov ochraňoval ľud od vojen a kraj Turiec. Ten začína práve na druhej strane tohto tunela. Pod sedlom pramení rieka Turiec, ktorá preteká tým krajom. Na Turíce sa spájajú kresťanské významy so starými symbolmi z predkresťanskej éry. V kresťanskej tradícii sú Turíce sviatkom zoslania Ducha Svätého na apoštolov. Oslavujú sa na štyridsiaty deň po Ježišovom vzkriesení, kedy stúpil na  nebesia.“

„Koľko dní je dnes od veľkonočného piatka?“ začal náhle počítať Muž.

„Nemusíš počítať. Presne štyridsať dní.“

„To je neuveriteľné,“ krútil hlavou Muž.

 Liečiteľ zodvihol ruku, a započúval sa. „Prestalo pršať. Mali by sme pokračovať, aby sme to stihli. V tomto premočenom teréne nás čaká dvojhodinová cesta na Zlatú studňu. Odtiaľ to máme do cieľa už len skok.“ Vyšli z tunela. Mračná sa ďalej prevaľovali nad horami, z ktorých stúpal opar, ale dážď prestal. Muž mal pocit, že je neskoré popoludnie, ale v skutočnosti ešte nebolo ani poludnie. Krátkou strminou sa vyštverali na hrebeň odkiaľ už s menšou námahou pokračovali na Bystrické sedlo. „O dajakých desať minút bude rázcestie na Králickom sedle,“ povzbudzoval Liečiteľ namosúreného Muža, ktorý stále celkom nerozumel  zmyslu dnešnej cesty. Zahovorili sa a za Mýtnym vrchom pokračovali širšou lesnou cestou, až sa Liečiteľ zastavil. „Čosi sa mi nezdá. Ideme predsa dolu kopcom a máme ísť po hrebeni.“ Vytiahol z vrecka mobil a zapol navádzanie. Systém im presne ukázal miesto, kde sa nachádzali. Zišli z hrebeňovky a zostupovali smerom na Dobrú jamu. „Do čerta, musíme sa vrátiť.“ Muž bez slova sledoval Liečiteľa, ktorý sa obrátil a stúpal späť na hrebeň. Vrátili sa na Králické sedlo, od ktorého za necelú hodinu dorazili na Zlatú studňu. Pod novým prístreškom si ponaťahovali všetko oblečenie, ktoré mali, od turčianskej strany fúkal silný vietor. Cesta viedla pomedzi zvláštne skalné útvary, do ktorých boli ľudskou rukou vysekané diery veľkosti človeka. „Bohvie, čo to mohlo byť,“ krútil hlavou Liečiteľ. Mužovi sa zazdalo, akoby začul zvláštny brechot. „Sú tu vlci?“

Liečiteľ mlčky ukázal na rozmočený chodník v ktorom boli zreteľné stopy neznámeho zvieraťa. „Vyzerá to na psa.“ S rastúcou výškou hustla aj hmla. Muža sa zmocňoval opäť ten nepríjemný pocit ako keď sa blížili k tunelu. Asi po desiatich minútach vošli do nezvyčajne hustej hmly. Akoby krájali nožom šľahačku. Keď liečiteľ poodišiel z chodníka aby vykonal malú potrebu, Muž ho potichu požiadal, aby ďaleko neodchádzal. „Prečo hovoríš tak potichu? Veď tu nikto nie je. Podľa mojich odhadov by sa mali pred nami každú chvíľu objaviť medzi stromami skaly.“

„Aha, pozri,“ ukazoval rozrušený Muž pred seba. „Niekto tam stojí,“ šepkal.

Liečiteľ pozrel smerom ktorým ukazoval. „V takej hmle nemôžeš nikoho vidieť.“

„Ten chlapík nám máva, aby sme šli za ním,“ naliehal Muž a rázne vykročil. Liečiteľ ho bez slov nasledoval. Prišli na miesto, kde mal byť neznámy chlapík, ale nikto tam nebol. „Prepáč, to bude asi tou hmlou...“

Horou odrazu zarachotil blesk. Jeho cieľ musel byť neďaleko, hora sa ožiarila, zem sa zachvela a obom mužom sa od vysokého napätia mierne zježili chlpy. „Dajako priateľsky nás bohovia nevítajú,“ snažil sa zachovať pokoj Liečiteľ. „Pozri, sme tu,“ ukázal do hmly, v ktorej z prudkého svahu vystupovala silueta akéhosi skalného útvaru takmer kolmo k oblohe. Podišli bližšie, vyzeralo to ako rozvaliny starého hradu, niektoré hrany pôsobili dojmom akoby ich v dávnych dobách opracovala čiasi ruka.

„Vyzerá to ako hrad,“ tipoval Muž.

„Je to oltár.“

„Čo?“

„Obetný oltár. Poďme hore.“ Bez problémov našli úžľabinu, ktorá pôsobila akoby to boli kedysi schody, ktoré zaniesli nánosy hliny, úlomkov skál, machu a zhnitého lístia. Od vzrušenia si neuvedomili, že dážď zoslabol a nebesá kropili okolie tajomnej skaly už len miernym popraškom. Vyštverali sa na vrchol skaly, kde ich čakalo prekvapenie. Tvorila ho takmer rovná plošina, ktorá opäť pôsobila dojmom, akoby ju niekto zámerne na vrchole skaly vytesal. „Naozaj to vyzerá ako dajaký oltár,“ poznamenal Muž. Občas sa okolo seba obzrel. Nechcel zaťažovať svojimi pocitmi Liečiteľa, ale nemohol sa zbaviť dojmu, že ich niekto pozoruje.

„A teraz poďme k tomu najdôležitejšiemu,“ začal Liečiteľ zostupovať úžľabinou. Počkal na Muža a spolu začali obchádzať čudesný skalný útvar. „Tu to je, pozri,“ ukázal na takmer kolmú,  ideálne rovnú skalnú stenu. Muž si spočiatku nič nevšimol, až keď Liečiteľ osvetlil skalu baterkou, ktorej svetlo vytvorilo tiene, takmer zvýskol. „Bože môj, to je predsa rúnové písmo.“

„Presne tak.“

„Kde sa to tu vzalo?“

„Vďaka neuveriteľnej náhode, ale najmä vďaka svojej vytrvalosti ho roku 1865 odhalil kremnický archivár menom Kriško. Na stopu k nápisu ho vraj naviedol istý sedliak, ktorého stretol v hostinci, ktorý je neďaleko odtiaľto.“

„Tu vysoko v horách je hostinec?“

„Áno. Už asi tristo rokov. Samozrejme už veľa krát zmenil svoju podobu, ale starý furmanský hostinec tu je. Keď Kriško povedal sedliakovi čo hľadá, ten sa prežehnal a odháňal od nich zlé. Varoval ho, že je to vraj čarodejnícke písmo. Kriško sa však nenechal odradiť a vytrvalo chodil na tajomný vrch. Až ho skutočne vďaka nezvyčajnej náhode objavil. Je to jeden z najzáhadnejších skalných nápisov Európy. Má asi dve tisíc rokov. O dvesto rokov viac ako rímsky nápis na skale trenčianskeho hradu. Navyše je to slovanský nápis a nikto si ho u vás poriadne nevšimol. Naopak, spochybňujú jeho pravosť.“

„Vieš čo je na ňom napísané?“

„Predstavuje v praslovančine vetu „Prebach silan of morave zrumich kremnitiu te turo a vsie grada, i be gode po turu dve ste osmdesát“. „Od severu prišiel Silan a rozbúral Kremnicu i Turovo a všetky hrady, i bolo rokov po Turovi dvestoosemdesiat.“

„Čo to má znamenať?“

„To sa pýtaš ty mňa – Libanonca?“ usmial sa Liečiteľ. „S tvojou otázkou súvisí aj tvoja úloha. Jediná, ktorú si si nevybral ty. Ja  pôjdem do hostinca na kremnickú stranu. Je to odtiaľto pätnásť minút. Tam ťa počkám.“ Muž si pevnejšie priviazal kapucňu, vietor od Vyhnatovej zosilnel. „Keď úlohu splníš, nájdeš seba, vstúpiš do jednoty Asgardu a navždy sa prestaneš báť.“

„V čom teda spočíva moja úloha?“

„Je to tá najľahšia a zároveň najťažšia úloha akú si v živote mal. Obrovská nerovnováha v prírode sa stále zväčšuje, čím sa nehanebne narušuje Boží zákon – Čo dáš to sa ti vráti. Je to základný zákon rovnováhy. A ten funguje bez ohľadu na to, či ho človek rešpektuje, alebo nie. V dôsledku nehorázneho vykorisťovania prírodných zdrojov sa narušuje aj fyzikálna rovnováha. Severný magnetický pól zeme sa kedysi odchyľoval od svojho pôvodného bodu o dva kilometre ročne, dnes je to štyridsať a nastáva prepólovanie zeme, čo má za následok to, že za posledných päťdesiat rokov vzrástol počet prírodných katastrof päťnásobne, počet tornád sa zvýšil štvornásobne, pôsobením človeka sa zohrievajú oceány, čím sa presúvajú oceánske prúdy, nastáva globálne oteplenie, topia sa ľadovce, zvyšuje sa hladina oceánov a nastáva čas katastrofickej fyzikálnej nerovnováhy. Vieš v čom sa to prejaví?“ pozrel Liečiteľ na Muža. „Rotačný pohyb zeme sa môže zastaviť a vodné masy oceánov budú zotrvačnosťou pokračovať v pohybe, čo vyvolá cunami, oproti ktorému bolo to v Indonézii a v Indickom oceáne len detskou hračkou. Nažive ostanú len ľudia žijúci vo vysokohorských oblastiach. Ale potom nastane osvietený vek ľudstva, ktoré konečne začne využívať aj zvyšných 95 percent kapacity mozgu.“

„Je to zaujímavé, ale prečo mi toto rozprávaš v tomto psom počasí na tejto hore?“

„Pretože ľudstvo čakajú veľké zmeny, veľká očista, ktorú začnú Slovania. Aj preto som prišiel do tvojej krajiny.  Je tu starobylé ústredné miesto Slovanov. Táto hora. Odveké mystické sídlo slovanskej bohyne, ktorej vek týmto letom začína. Je charakterizovaná vlkom, ktorý je v prírode najväčší sanitár – slabé a choré zahubí, silné posilní. Chorí sú tí, ktorí nerozmýšľajú. Je ich, žiaľ, väčšina.“

„Ale čo s tým mám ja?“

„Naše stretnutie pred rokom po tvojej nehode nebola náhoda. Ale na to si už predsa prišiel. Všetky výzvy a úlohy, ktoré si na našej spoločnej ceste absolvoval, tiež neboli náhodné. Splnil si ich a máš šancu stať sa tým, čo ľudia najviac hľadajú – pozitívnym príkladom, ukazovateľom cesty, skutočným duchovným vodcom. Bohyňa na teba čaká. Ostáva ti posledná úloha. Spoznať sám seba. Je to najväčšie tajomstvo, ktoré máš odhaliť do východu slnka.“

„To tu budem v noci?“

„To záleží na tebe.“

Muž s obavou pozrel na Liečiteľa. Mysľou mu prebehli hodiny detského strachu v rodičovskom dome na kraji dediny. „A keď ho neodhalím?“

„Nič hrozného sa nestane, budeš sa ďalej báť, ako väčšina ľudstva.“ Obradným gestom, akoby zvažoval každý pohyb, vytiahol zo záhrenia ošúchané kožené puzdierko. Otvoril ho a vybral z neho kamienok. „Nosil som ho pri sebe počas každej skúšky, ktorú sme spolu absolvovali. Je trochu ošúchaný,“ ospravedlnil sa. „Je to pomôcka, ktorá ti pomôže nájsť kľúč k bráne do podsvetia, do ktorej musí vstúpiť, aby si sa dostal znovu na svetlo.“ Liečiteľ sa snažil vystrúhať povzbudivý úsmev, ale v tvári s mu zjavila iba akási grimasa. Podal Mužovi kúsok kameňa, do ktorého bola vyrytý zvláštny symbol.

„Veď to vyzerá takmer ako tá vec, čo mi dal nedávno ten vojenský lekár v Afganistane,“ zvolal prekvapený Muž. Liečiteľ na neho dlho, skúmavo hľadel. „Takže si to videl prvý raz v Afganistane?“

„Pripomína to budhistický symbol večného života. Videl som ich  niekoľko v Tibete. Mám ho v mojej pracovni. Budhisti popisujú v kole života celý známy vesmír. Vedomie ktorejkoľvek bytosti sa pohybuje vo večnom kolobehu životov vo vnútri tohto kola.“

„Skvelé. Vidno, že pobyt v Tibete ti prospel. Každá živá bytosť túži po naplnení toho, čo mu diktuje jej ego. Pokiaľ podľahneme žiadostivosti ega, nedokážeme sa vymaniť z neustále sa opakujúcich  návratov do utrpenia pozemského života. Toto koleso symbolizuje ilúziu našich životov, v ktorých sa hodnoty dočasné považujú za trvalé. Táto ilúzia nás vťahuje do neprestajného naháňania sa za pomíjajúcim šťastím, za vlastníctvom klamlivých majetkov, ktorých výsledkom je neustály strach o to, že oň prídeme. Preto žijeme vo svete utrpenia, sváru a bojov, ktorý si vytvárame sami prehlbovaním nerovnováhy. Tento symbol znamená dokonalú rovnováhu. Šesťuholník so vsadenou hviezdou. Dokonalá rúnová mandala, symbol dokonalosti, ktorú nikdy nedosiahneme, a predsa sa o ňu musíme snažiť. Je to symbol večného hľadania zmyslu našej existencie, našej cesty. Obsahuje všetky aspekty nášho žitia, všetky rúnové symboly, ktoré tvoria meno kľúča, ktorý hľadáš. Znamenajú mená bohyne a boha, ktorí ti pomôžu dostať sa do podsvetia, spustiť do studne tvojej duše nádobu, do ktorej naberieš pravdu hlbín. Ak ju dostaneš na povrch, staneš sa skutočným mužom. Tvojou úlohou je vstúpiť do trinástej komnaty rovnováhy. Čo dáš – to sa ti vráti. Kľúč k nej je ukrytý v mene tohto vrchu.“

„Čože? Zbláznil si sa? Veď viem o rúnach sotva pár základných vecí, to je predsa nemožné.“

„Tento vrch je v polovici cesty medzi Turčekom na severe a Turovou na juhu. Zvyčajne je zahalený hmlou, ktorá padá do troch dolín pod ním. Na začiatku každého údolia je prameň symbolizujúci tri vševedúce bohyne. Prvá sa volá Urd, druhá Verdandi a tretia Sklud. Tieto tri ženy určujú naše osudy. Starí Slovania ktorí túto oblasť obývali, používali gemánsku mytológiu. Urd znamená pôvod, prameň, našu prapodstatu, teda vznik. Verdandi je od slova werden, znamená asi toľko ako stávať sa, vyvíjať sa, udržiavať. A tá tretia bohyňa je od nemeckého slova Schuld – hriech. Je to bohyňa ktorá ničí, ale ničí všetko zlé. Vidíš, ako všetko spolu súvisí. Máš pravdu, podozrivo to pripomína budhistické kolo života, ktorého ústredným symbolom sú kohút, had a prasa, symbolizujúci žiadostivosť, nenávisť a klam.“ Liečiteľ sa odmlčal. Muž mu hľadel dlho do očí. Zdalo sa mu, že ich má červenšie ako zvyčajne. „Drahý môj priateľ, prešli sme spolu cestu plnú výšok a pádov, nádejí i sklamaní, lásky i nenávisti. To všetko je obsiahnuté v tomto symbole. Meno bohyne a boha, ktoré máš odhaliť pozostáva z ôsmich písmen, z ktorých dve sú rovnaké. Teraz prilož symbol Uruz k dokonalej rúnovej mandale.“ Muž zložil z krku Uruz a priložil ho k symbolu mandaly. „Ako vidíš, nachádza sa v ňom. Tak ako sa v ňom nachádza zvyšných šesť.“

„Ako mám preboha prísť na to ktoré sú to?“

„Budeš porovnávať dokonalú mandalu s písmenami v nápise na skale. Je to jednouché. V dokonalej rúnovej mandale sa nachádza len sedem písmen z nápisu na skale. Presne tých, ktoré tvoria názov vrchu zložený z mien bohyne a boha. Ak si počas nášho spoločného putovania dával pozor, poľahky mená nájdeš. Tak už pôjdem.  Všetko je v tvojich rukách.“  Liečiteľ s uspokojením sledoval, ako do Mužovej tváre vchádza rozhodnutie.

„Verím, že zajtra ho už nebudem potrebovať a pekne ti ho vrátim,“ snažil sa usmiať, ale na tvári sa mu zjavil skôr kŕč.

„Jediná rada, ktorú ti dám – sústreď sa na svoju úlohu, nikým a ničím sa nenechaj vyrušiť.“

Muž na neho rozpačito pozrel. „Môžem sa ťa niečo spýtať?“

„Prosím.“

„Sme spolu už rok a za celý ten čas si sa nikdy neusmial. Prečo?“

„Je to dlhá história, raz ti ju možno rozpoviem...Môžem sa ťa aj ja na niečo spýtať?“ Muž prikývol. „Ten torques čo nosíš na krku máš z Afganistanu?“

Muž na neho šokovaný pozrel.  „Áno. Preboha ako si na to prišiel?“

„Súvisí to s tým prečo sa neusmievam. Príde čas... Teraz sa musíme rozlúčiť.“ Liečiteľ podišiel k Mužovi a objal ho nezvyčajne pevným objatím, akoby sa lúčili navždy. Stáli takto dlho a vzájomne vnímali tlkoty svojich sŕdc, až sa napokon zliali do jedného. Muž cítil ako sa strach, ktorý ešte pred chvíľou sídlil v jeho srdci, vytráca kamsi do neznáma. Severák prinášal ozvenu vzdialeného brechotu, ktorý sa miešal s neznámou hudbou,  ktorá akoby vychádzala z tajomného brala, na ktoré odhodlane hľadel.“