Jozef Banáš v rozhovore pre Bratislavský kuriér.

Pri kávičke v meste sme sa tentoraz pozhovárali s rodeným Bratislavčanom, spisovateľom, bývalým diplomatom a politikom Jozefom Banášom. Je autorom mnohých kníh, z ktorých zarezonovali napríklad aj Idioti v politike, Sezóna potkanov, Kód 9, či naposledy Kód 1.

Ako by ste charakterizovali svoj vzťah k Bratislave?

J.Banáš: Som hrdý bratislavský lokálpatriot. Dokonca zlé jazyky vravia že traja známi ľudia nemôžu odškriepiť, že sú podľa prízvuku Bratislavčania - Meky Žbirka, Jožo Golonka a Jožo Banáš...Doslova som sa narodil v byte na rohu ulíc Belopotockého a Lehotského. Pod oknami sme mali veľký detský park, volal sa Četka, čo ale nemalo nič spoločné s agentúrou ČTK. Tam sme športovali od rána do večera a učili sa hrať volejbal, basketbal i futbal.

Za posledné roky sa mesto veľmi zmenilo. Tvrdíte, že nie vždy k lepšiemu. Prečo?

J.Banáš: Na to je jednoduchá odpoveď: biznis - nenažranosť developerov a úplatnosť mestských i miestnych poslancov. Veď si pamätáte ako sa posledná zelená plocha v okolí Belopotockého bez mihnutia oka dala developerovi. Koľko sa o ňu potom muselo bojovať! Našťastie to dopadlo dobre. Pozrite sa na Námestie slobody je to roky mŕtva plocha v centre Bratislavy. Alebo záhrada v Grassalkovičovom paláci – prečo ju nedajú k dispozícii deťom a mládeži aby sa tam mohli realizovať? Napríklad v Mníchove majú nádherný anglický park a deti tam blbnú na tráve, je k dispozícii verejnosti. Ďalej - naše mesto má svetovú raritu v podobe Michalskej brány, na ktorej sú štvoro hodín a každé z nich ukazuje iný čas....Tridsať alebo 40 rokov to nefunguje, je to hanba Bratislavy...

V čom vidíte pozitíva, čo sa vám v meste páči?

J.Banáš: Pre mňa je jednoznačným pozitívom Eurovea a dôstojné nábrežie spojené s vodou...no a potom na druhom konci Eurovei je River Park. Tu je nevýhodou azda len to, že Dunaj je od ľudí akoby odseknutý. V Bratislave sa priam núka a volá sa potom, aby sa celé dunajské nábrežie spojilo v jeden celok. Zoberte si napríklad parížsku Seinu so svojimi atraktívnymi nábrežnými butikmi, knihami, starožitnosťami, bukinistami...NO u nás sa každý čuduje že centrum mesta prestáva žiť – ak by sa tieto nábrežia spojili, mohla by tu vzniknúť jedna krásna promenáda.

A čo PKO?

J.Banáš: Na jednej strane cítime že tam niečo treba spraviť, pretože to nevyzerá dobre. Na strane druhej, architektúra päťdesiatych rokov má už svoju historickú hodnotu a podľa mňa by to šikovní architekti vedeli skĺbiť. Zachovať by sa mohli ten nádherný vestibul s mozaikami, tanečná a spoločenská sála – a všetci by boli spokojní. PKO má svoje genius loci.

Stratila Bratislava ešte niečo za posledné roky, či desaťročia? Čo vám tu chýba?

J.Banáš: Stratila prihraničnú kozmopolitnosť. Bratislava je jediné hlavné mesto v Európe, ak nie na svete, ktoré leží nielen na hranici troch krajín, ale aj troch kultúr – rakúsko-germánskej, ugrofínskej a slovanskej. A to je ten unikát. Bratislava nebude nikdy taká národná, ako môže byť napríklad Žilina. A čo mi tu chýba? Krásne zeleninové a ovocné trhy. Celé Hviezdoslavovo námestie by mohli byť trhy. Pred Starou tržnicou by mohli byť trhy a kedysi tam aj boli. Chýbajú mi tu verejné záchody, čo je škandál. Chýbajú mi tu typické kiosky pre rýchle občerstvenie.

Ste aj autorom kníh Kód 9 i Kód 1. Ako vnímate vieru a náboženstvo?

J.Banáš: Vo všetkých mojich knihách sa primárne zaoberám pretvárkou. A tá je ako v politike, tak aj v relígii. Ale v náboženstvách je o to vypuklejšia, že na rozdiel od politikov, od ktorých morálku až tak veľmi neočakávame a politici sa ani primárne veľmi netvária že sú morálni, kňazi sa pasujú za sprostredkovateľa medzi človekom a bohom. A ešte majú tú odvahu a mnohí drzosť kázať o morálke, pričom vedú dvojitý život. Aj preto som vo svojich románoch Kód 9 a Kód 1 taký kritický voči zlým kňazom. Dobrých kňazov chválim. Pokiaľ ide o vieru, tak viera s rituálmi a chodením do kostola nemá nič spoločné. Viera je vnútorná záležitosť. Ale keď niekto potrebuje k svojmu spaseniu či šťastiu kostol, tak ja mu to samozrejme neberiem – len nech tam chodí úprimne a nech tam chodí naozaj komunikovať s bohom. Ja som vždy kritizoval podvodníkov a farizejov. No a v slovenskej katolíckej cirkvi je ich požehnane. A to, že najmä Kód 1 láme rekordy v predajnosti svedčí o tom, že táto téma je aktuálna. Je čoraz viac tých, ktorí pravdu hľadajú a chvalabohu menej tých, ktorí ju vlastnia. Dogmatická teológia postavila Kristovo učenie na hlavu. Dnes, v týchto zložitých časoch, potrebujeme mať Krista tu dole medzi nami a nie niekde na imaginárnych nebesiach, kam nám ho teológovia poslali, nech tu neotravuje. Kniha Kód 1 je oslava Krista ako morálneho vzoru. Tým, že v katolíckej cirkvi žijú mnohí amorálne, tak takým to prekáža. Ak to prekáža takýmto ľuďom, tak som rád. Kniha získala rôzne ocenenia, ale najvýznamnejšie je pre mňa anketa čitateľov, v ktorej získala prvé miesto a z toho mám naozaj veľkú radosť.

R.Lattacher pre Bratislavský kuriér