My Slováci nie sme práve tým národom, ktorý by sa mohol popýšiť výraznejšou plejádou vynikajúcich osobností, ktoré prekročili náš národný rámec. Jednou z nich je nesporne Milan Rastislav Štefánik, ktorého 95. výročie tragického skonu sme si pripomenuli včera, 4. mája.

Žiaľ, podobne ako v prípade Štúra, Dubčeka, Hurbana, Hodžu, Kollára, či mladšieho Clementisa aj v prípade Štefánika platí Nietzscheho myšlienka o tom, že veľkosť národa sa nemeria podľa toho, koľko má významných osobností, ale podľa toho, ako sa k nim správa.

Koľko rokov trvalo, kým sa v Bratislave po Žiline, Predmieri, Turzovke, Brezne, Humennom, Myjave, francúzskom Paulhane či dokonca americkom Clevelande i vďaka súkromným sponzorom postavila dôstojná Štefánikova socha? Chvalabohu, dnes je pýchou celého Slovenska.

Keď sa osemnásťročný Milan Rastislav vracal po maturite v maďarskej puste v Sarvaši, viezol jeho i ostatných senických, myjavských a brezovských študentov z piešťanskej stanice sváko Papánek so svojim rebrinákom. Keď sa sváka vo Vrbovom ktosi spýtal, čože to vezie, veselo odvetil: “Posledné slovenské štepy...“

Snažili sa ho obviniť z čechoslovakizmu, z odrodilstva, vravel a písal vraj len po česky či francúzsky. Medzi najvzácnejšími pokladmi, ktoré doma uchovávam mám i Štefánikovou rukou písanú pohľadnicu z augusta roku 1905 zo španielskej Barcelony, kde bol pozorovať zatmenie slnka v Alcosebre. Pohľadnicu píše českému redaktorovi Janovi Herbenovi do Prahy. Píše ju jeho typickým drobným písmom v čistej slovenčine. Kde sa ju naučil a prečo? Do škôl chodil iba maďarských, českých či francúzskych. Známa je epizóda z gymnázia v Sarvaši, kde sa pri príležitosti osláv milénia v roku 1896 dostal šestnásťročný, útly Milan do konfliktu so svojimi maďarskými spolužiakmi. Prehodili ho cez zábradlie poschodovej budovy a vyhrážali sa mu, že ak nezavolá na slávu Kossuthovi, zhodia ho dolu. Milan sa nezľakol a šovinisti našťastie svoju hrozbu neuskutočnili. Mal však byť kvôli tomu z gymnázia vylúčený, zastal sa ho však celou svojou autoritou riaditeľ Július Benko.

Štefánik sa pohyboval v akademických, vedeckých či diplomatických kruhoch maďarských, českých, francúzskych, talianskych, ruských, amerických. Materinský jazyk očividne k naplneniu svojho poslania nepotreboval. A predsa, kde mohol, hovoril po slovensky, spieval a recitoval v jazyku svojho rodu. Zdá sa mi takmer nemiestne používať v dnešných časoch pátos, no v prípade najvýznamnejšieho Slováka (i podľa dávnejšej ankety časopisu Plus 7 dní) sa asi inak nedá. „Som Slovák, ktorý ak niekoho miluje, miluje ho celou dušou. Nikdy som neprestal milovať svoj národ. Ten deň bude najkrajším v mojom živote, keď ako francúzsky generál hlasno poviem – je suis Slovaque (som Slovák)“.

Mnohokrát na svojich nespočetných cestách cudzinou som sa povzbudzoval a dodával si sebavedomie Štefánikom. Posledným slovenským štepom, ktorý vyrástol do tej najväčšej možnej výšky. Stúpol až ku hviezdam a už tam ostal. Vždy, keď si posedím na jeho Mohyle na Bradle a rozhliadam sa po kraji mám pocit hrdosti a sebavedomia. Nedávno sa mi splnil sen – spal som s priateľmi na jeho rodných Košariskách. V noci ožiarenej hviezdami sme pozorovali osvetlené Bradlo a mlčali. Z úcty ku hviezdam, ktoré svietili na nádherný slovenský i moravský kraj, aby sme ich nebodaj nerušili. Tam kdesi medzi nimi sa jagala aj hviezda generála, ktorý náš národ zo svojho hviezdneho domova sleduje a verí, že jeho odkaz naplníme. Len zopár jeho myšlienok: Veriť, milovať, pracovať! Rastúcimi prekážkami rastie moja energia na ich prekonávanie! Kým sa neoslobodíme od sebectva, nebudeme schopní bojovať za našu vec. Ak chceme byť samostatní, musíme sa prejaviť mravným pokrokom! Treba premeniť naše duše a to bude naše najväčšie víťazstvo.
Takže, salut, mon général!

Jozef Banáš