Aj na pravicu Boha otca všemohúceho sa donieslo, že je na svete krajina, v ktorej niet grázla, zlodeja, podvodníka, ba ani len politika, ktorý by bol býval za svoj nedobrý skutok potrestaný. Neveriaci Otec dlho váhal, ale keď sa k nemu dostali do nebavolajúce emisie, rozhodol sa konať. Poslal na návštevu tejto nezvyčajnej krajiny svojho syna. Ježiš sa tak jedného dňa zjavil na Slovensku. Chodil krajinou, prijímali ho politici, biskupi, novinári, sudcovia, policajti a dokonca aj najvyšší sudca, ale skutočne nestretol jediného podvodníka, ba ani len pokrytca. Až kdesi pri Bratislave narazil na dav, ktorý sa chystal kameňovať akéhosi zlého chlapíka...

Keď sa už začali dvíhať ruky s kameňmi, spomenul si na prípad spred dve tisíc rokov, keď sa v podobnej kaši ocitla hriešnica. Preto aj teraz zvolal: „Hoď po ňom kameňom kto si bez viny.“
Očakával, ako kedysi, že sa dav upokojí, ale po jeho výzve to len začalo. Vzduchom začali lietať kamene, mačacie hlavy a jeden z najnevinnejších priviezol fúru štrku.

Ježiš pre istotu vzal nohy na plecia. Keď sa upokojil, miernym poklusom pokračoval v mapovaní podtatranskej krajiny a všade sa situácia opakovala. Ježiš nevychádzal z nadšenia. Kam prišiel - proti jedinému vinnému povstávali tisíce nevinných. Pochopil, že ukazovanie prstom na iných, zásadové a principiálne ukazovanie na slamku v oku iného a zakrývanie brvna v oku vlastnom má tento národ v génoch.
Tak sa mu Slováci zapáčili, že prestal nevinných vyzývať, aby hádzali kameňom, pretože iniciatívne kameňovali všade, kde sa objavil. V krajine sa rozmáhala ťažba kameňa, firma Kameňolomy a štrkopiesky sa stala najlukratívnejšou slovenskou firmou.

Boží syn pochopil, že nie Izrael, ale Slovensko je tou vyvolenou zemou, Kanaánom, v ktorom žijú najspravodlivejší zo spravodlivých. Keďže vinníkov bolo čoraz menej, zintenzívnil svoje putovanie krajinou, ale všade stretával len tých, ktorí hľadali vinných. Až raz, opäť kdesi pri Bratislave, zbadal, ako idú kameňovať vinníka, ktorého po dlhom a namáhavom hľadaní kdesi vysnorili.
Mohutným hlasom zvolal obligátne „Hoď po ňom kameňom“, ale ostalo ticho. Všimol si, že ľudia majú holé ruky. Podaktorí mu aj chceli vyjsť v ústrety a dajaký kameň šmariť, ale nebolo čo. Na uliciach, lúkach či poliach už nebolo ani kamienka. Krajina sa zmenila na rovinu, hory zmizli, dokonca aj trojvŕšie na štátnom znaku sa zmenilo na priamku.

Ježiš zodvihol zrak a všimol si zvláštnu vec. Krajina bola posiata väčšími či menšími, luxusnejšími i menej luxusnými vilami postavenými z kameňa, ktorý bol pôvodne určený na trestanie vinníkov. Spolu s kameňom použitým na poslednú vilu sa minul na Slovensku aj posledný vinník.
Krajina bola rozkradnutá do posledného kamienka, každý zlodej vedel o zlodejčinách toho druhého, politici, kňazi a iní mocnári, hoci boli príkladom neviny, to vedeli tiež, ale keďže princípom stability každého systému je, že každý na každého niečo vie, zavládla v krajine spokojnosť.

Múdri mocní totiž umožnili kradnúť a podvádzať každému, kto prejavil záujem. Okrem mŕtvych a tých, ktorí boli tesne pred smrťou túto možnosť využili všetci. Slovensko sa tak stalo prvou dokonale spravodlivou krajinou na svete a tak jej nebolo viac treba sudcov, prokurátorov, obhajcov. Ponechali len špeciálnu policajnú jednotku pre prípad, že by slovenskú spravodlivosť začali ohrozovať  mimozemšťania.

Ježiš si ešte pre istotu skontroloval, či medzi Dunajom a Tatrami predsa len neostal dajaký kameň. Keď sa presvedčil, že všetko je zabudované v nakradnutých domoch, s radosťou si uvedomil, že jeho misia sa naplnila. Pohľadom sa naposledy rozlúčil s tou úžasnou krajinou a rozhodol sa vrátiť.

Keď si však chcel sadnúť na svoje miesto na nebesiach, bolo už obsadené. Po Otcovej pravici i ľavici sedeli Slováci a poučovali Boha ako zaviesť vo vesmíre a priľahlých regiónoch dokonalú spravodlivosť. Zdá sa, že ho presvedčili. Zakrátko sa nebesami ozval rachot buldozérov.
Firma Slovkameň – predtým Kameňolomy a štrkopiesky práve začala svoju nebeskú misiu.