Originálnosť Banášovej tvorby spočíva v jeho zasvätenej informovanosti o čase, ktorý prežil. Každý z nás,  skôr narodených,  sme prežili ten čas po svojom. Prečo však toľké ohlasy a hlad  práve po jeho tvorbe? Odpoveď zdanlivo ľahká. Žili sme dobu dezinformácií a klamstiev. Na obranu povieme, že sme o nich vedeli, ale nič proti nim neurobili.
Autor diel si dobre uvedomuje pre koho píše a vypisuje sa naďalej zo svojej životnej skúsenosti. Pochopil, že hlboko zabetónované nevedomie o dobe, ktorú prežila stredná a staršia generácia,  hrozí rovnako aj mladým. Nehrali len herci a nenasadzovali si masky len herci za totality, ale masky sa z nevyhnutnosti, či viac rutinne, nosili v rodine, a boli súčasťou výchovy a vzdelávania na školách.

Nie náhodou neprirovnáva  ľudskú pažravosť k ošípanej,  lebo tá slúži človeku, ale pažravosť potkanov je celosvetovo bezmedzná. Kto čítal Banášovo dielo, vie,  že mám na mysli jeho dielo Sezóna potkanov. Prečo len sezóna, ak je to dlhodobý stav civilizovanej spoločnosti? Sezóna potkanov - silné dielo v približovaní detailov, o tom, ako nechutí obžerstvo nielen materiálne, ale aj morálne. Autor necháva hrdinu  padnúť na samé dno,  a zachraňuje sa - v očiach čitateľky -  v scénke stretnutia s dávno zabudnutou láskou.

Z potkanov -  idioti, schopnosť urobiť zo seba bohočloveka pred verejnosťou - a publikum? - nech si kúpi nové okuliare! Mlčanie podľa Jozefa Banáša neobstojí, lebo vie, že kto mlčí, ten súhlasí s tými, ktorí si vytvárajú továreň na pravdu. Vie aj to, že stokrát opakovaná lož sa stáva pravdou. Vyvoláva smiech cez slzy, smiech do popuku, ba až k infarktu. Čitateľku prenasleduje myšlienka, či môže byť politika bez klamstva. Podľa autora neostane na nej  suché miesto. Celá sa topí v klamstvách, ktoré dôsledne odhaľuje.
Odstreľuje pomaly a isto. Pokrytectvo mocných a bezmocnosť nepoučených.
Zastavte Dubčeka!
Boj s mocou.
Východ a západ.
A vzájomná podpora mocných. Dubček v osídlach moci. Dubček medzi dvoma kameňmi. Kto ťahal za slabší koniec: Amerika vo Vietname či Sovietsky zväz v Maďarsku, neskôr v Československu?
Jestvujú  kdesi  akísi pozemskí bohovia, ktorí  vydávajú príkazy pre pozemšťanov: Teraz! Potom!? Odveké kalvárie a poníženie jednotlivca a spoločenstiev na výstrahu, lebo jestvuje jedna pravda - pravda mocných. 

Autor najprv zvažuje, veľmi presne pomenúva stav, z ktorého sa odvíja náš život. Návraty k bodu A, kde sa všetko začalo. Spomienky bez sentimentality. Ak urobíme chybu vo vlastnom živote, nesieme si sami za omyl zodpovednosť. V kariérnej a pracovnej oblasti sa zodpovednosť nepredvídateľne rozširuje. Jozef Banáš však nikdy nezabúda na dobro a zlo prítomné v každom z nás, a tak voľba medzi nimi kladie na neho záťaž, ktorú  vedome,  s tolstojovskou dôslednosťou podrobuje kritike, ale nepodľahne,  klamu, že protiviť sa zlu násilím je to najmúdrejšie, čo vo voľbe medzi víťazstvom pravdy a lži možno použiť. Inak by nikdy nenapísal Idiotov v politike.
Ale teraz má čitateľka na mysli Zónu nadšenia.
Zóna nadšenia - autorov návrat do mladosti. Dnešní mladí, ale aj nepoučení pamätníci môžu sa spolu s autorom ocitnúť pri páde berlínskeho múru, spoznávať jeho nemeckých priateľov, jeho lásku z mladosti, perestrojku, úmrtia vodcov v Moskve. Akú poznávaciu hodnotu majú spomienky autora, pretože vďaka nim sa ocitáme v hraničných situáciách, v ktorých sa nachádzal  svet na prelome osemdesiatych a deväťdesiatych rokov. Stojíme pri nich spolu s autorom celkom autenticky a vďačne, že sme poučení s ním preklenuli tento závažný oblúk nášho života.

Čitateľ si kladie otázku, kto je na vine, že zvíťazí zlo a bezprávie vo vyspelých spoločenstvách.
„Tí, ktorí  slobodu vzali. Alebo tí, ktorí si ju nechali vziať?“
Autorovi nedáva  pokoja nepominuteľnosť mocných a trpezlivosť bezmocných. Postupuje čoraz ďalej s dôslednosťou Javerta - detektíva z Bedárov. Ocitáme sa pri Kóde 9 a Kóde 1. Práve hľadačstvo privedie ho tam, kde sa iní nedostali.
Desiatky renomovaných i nerenomovaných kritikov môžu skúmať teoretické princípy tvorby v týchto dvoch dielach, či ich nemal napísať ako objektívne výsledky troch expedícií do Indie, kde žil Ježiš Kristus.

Jedno je isté, že konečne sa banášovsky neopakovateľným spôsobom pozrel práve na úlohu cirkvi od čias, keď sa svetská a cirkevná moc dohodli na spoločnej vláde a ovládaní bezmocných - „väčšiny“. Michal, hlavná postava z Kódu 1 zastupujúca expedíciu, vraví na obhajobu cirkvi:
„Zlyhávajú jednotlivci. Treba bojovať proti tým, ktorí odvrhli Ježiša a idú cestou moci a bohatstva. Nie všetci v cirkvi sú takí.“  Namietol to však nepresvedčivo, a Tomáš, ktorý sa rozhodne opustiť služby Vatikánu mu vraví:
„My ľuďom neukazujeme cestu, ale ich ovládame. Preto ich udržujeme v ustavičnom pocite viny, lebo inak by sme ich neovládali. Ponižujeme ich natoľko rafinovane, že sú nám za to ešte vďační.“
Na inom mieste: „Kázaním do ľudí lásku nedostaneš. Láska sa dá len žiť.“

Na druhej časovej línii sa odohráva rozhovor medzi Ježišom a kráľom Vikramadžítom. Kráľ vraví: „Nemusíš sa báť mojich mečov, ale môjho rozumu.“
„Tak ho používaj,“ potichu povedal Ježiš. „Vravíš, že viera bez premýšľania je pre hlupákov, ale rovnako je pre hlupákov aj pochybovanie bez premýšľania.“
A predsa sa oddalo prelínanie kapitol - súčasnosť-  s časom života Ježiša Krista. Kontrastmi vyniká filozofická i psychologická hĺbka na oboch stranách v časových posunoch, ale i na ceste poznávania pravdy a lži. Fakty, ktoré získal expedíciami, štúdiom  tým neutrpeli, ale získali na presvedčivosti.

Nemôžem zabudnúť na jeho poviedky pre milujúcich, ako im dal podnadpis autor, Posledná nevera. Čitateľ očakáva, že majstrovsky vykreslené postavy z poviedok sú prísľubom riešenia vzťahov, ktoré medzi ľudí onen boj dobra so zlom nielen na politickom javisku života, ale najmä v súkromí prináša. 
Tu končí moje premýšľanie o „zázračnom diele“, ktoré, či sa to komu páči alebo nie, oslovuje nielen  tých, ktorí doteraz nečítali, ale aj  čítajúcich intelektuálov, a to bez ohľadu na vek. Akiste chvíľu potrvá, kým pochopíme, že zmysel literatúry, a to nielen  v prelomových časoch, ale najmä v nich,  a my také žijeme, je v oslovovaní čo najväčšieho počtu spoločenstva, do ktorého  patríme a podávať ho ako posolstvo v hľadaní pravdy ďalej.        

Nie náhodou sú jeho diela prekladané do cudzích jazykov. Stávať sa poučeným a poučiteľným spoločenstvom s vlastným názorom a presvedčením. To všetko sa Jozefovi Banášovi darí.

Viera Lukáčková, profesorka slovenskej literatúry