V knihe Kód 1 sa odohrávajú dva príbehy. V prvom vystupujú manželia Marika a Michal z Kódu 9, v druhom opisujete život Ježiša Krista avšak iný ako nám ho predostiera cirkev. I preto sa vaši čitatelia rozdelili do dvoch táborov. Jedny vás chvália, iní kritizujú. V akom pomere?

Musím povedať, že pomer hlasov súhlasných a nesúhlasných je asi  1:500. Trochu ľutujem tých, ktorí ma kritizujú. Cítim, že sú dezorientovaní. Mne sa napríklad po besede v Martine stalo, že mi jeden pán povedal. „Vniesli ste svetlo do môjho života. Som veriaci človek, ale stále som cítil, že v tom, čo mi hovoria kňazi, mi niečo nesedí. Len som to nevedel pomenovať. Teraz mi to je úplne jasné.“

Niektorých pobúrila obálka vašej knihy, na ktorej sa Ježiš „strieda“ s Budhom, sedí v budhistickom lotosovom kvete a medituje…

Na obálke je Kristus v pohode, a to kole oči „majiteľov pravdy“. Povedzte mi, ktorý Ježiš vám je viac sympatický: ten ukrižovaný alebo meditujúci? Podľa mňa musel byť Kristus nesmierne charizmatický a veselý človek, keď ho nasledovali tisíce ľudí. Išiel by niekto z vás za naštvaným chlapíkom? Zrejme nie. To len kňazi nám ho stále prezentujú v utrpení. A mne nejde do hlavy prečo, keď to bol len zlomok jeho života. Jeden 15-ročný chlapec mi na to povedal: Aby sme sa báli. A mal veľkú pravdu. Keď len si uvedomíme, že symbolom kresťanstva je rímsky kríž – popravný nástroj. V Indii som sa stretol s názorom, že keby sme Krista zobrazovali veselého a v pohode, tak by bolo kresťanstvo rozšírené po celom svete. Ja som tak urobil a, vidíte, začali ma kritizovať.

Vraj ste svojím dielom chceli vrátiť Ježiša Krista späť ľudom. Ako to myslíte?

Pokúsil som sa vrátiť Ježiša Krista medzi ľudí, lebo ho potrebujeme tu a nie na nebesiach. Ešte 40 dní po  jeho sňatí z kríža ho videli a zhovárali sa s ním!  Ježiš Kristus bol na kríži tri hodiny a podľa všetkých indícií tam nezomrel. Samotné evanjeliá – najmä Jánovo, o tom prinášajú dôkazy. Píše sa v nich napríklad, že Ježišovi z rany po kópii vytiekla krv a voda. Mŕtvemu človeku nemôže tiecť krv, lebo je stuhnutá.

Kristus bol stále tu, ale kňazi nám ho vzali a vymysleli si, že odišiel kamsi na imaginárne nebesia. Pričom Kristus sám hovorí, že kráľovstvo nebeské je v našich srdciach.

Odvolávate sa na desiatky kníh v rôznych jazykoch, z ktorých ste čerpali pri písaní Kódu 1. Čo bol pre vás najzákladnejší zdroj?

Evanjeliá. Odporúčam prečítať si ich. Ak už nemáte čas čítať Bibliu, tak si prečítajte aspoň evanjeliá. Ak nie evanjeliá, tak aspoň kázanie Krista na hore. Ak nie jeho kázanie, tak aspoň Desatoro Božích prikázaní. A ak si nenájdete čas ani na ne, tak si spomeňme na jednu jedinú vetu, v ktorej je zhrnutá celá Biblia. Miluj blížneho svojho ako seba samého.

Do akej miery pri opisovaní Ježišovho života zohrala rolu vaša fantázia?

Nie som teológ ani historik, som spisovateľ. Samozrejme, že používam aj svoju fantáziu. Ak sa pokúšate opísať život jednej z najvýznamnejších osobností histórie ľudstva a z literatúry, ktorá by mala byť hodnoverná (čiže evanjeliá) máte málo informácií, tak sa pokúšate na základe indícii rekonštruovať. Je to fikcia. No argumenty uvádzané v knihe sú pravdivé. Ak sa nájde čo i len jeden človek, ktorý mi ich vyvráti, som pripravený dať môjmu vydavateľovi pokyn stiahnuť knihu. Hovoril som to aj pred tromi rokmi pri Kóde 9. Zatiaľ sa nikto nenašiel.

Ako sa mohol Ježiš Kristus dostať do Indie?

V Kašmíre som odfotil hrob apoštola Tomáša, ktorý zomrel 7. júla roku 72. Keď sa mohol Tomáš dostať do Indie, tak prečo nie Ježiš?

V Kóde 1 sa čitateľ dozvie, aké je náročné dostať sa v Jeruzaleme k hrobu Ježiša Krista. Vám sa to podarilo. Bola to vec náhody alebo šťastia?

Pri písaní knihy sa stalo niekoľko mysterióznych vecí. Dokonca som mal pocit, akoby niekto viedol moju ruku. No aby som to vysvetlil. Veľmi som túžil meditovať v Kristovej jaskyni Chrámu Božieho hrobu v Jeruzaleme, ale vedel som, že je to nadľudská úloha, keďže je to sen mnohých kresťanských pútnikov. Prihlásil som sa na zájazd do Jeruzalemu a vôbec som si nevšimol, že cestovná agentúra nás ubytovala v Betleheme. Hoci Betlehem od Jeruzalemu nie je ďaleko, delí ich múr, keďže Betlehem je na území kontrolovanom palestínskou samosprávou. Mňa však viac zaujímal Jeruzalem a tak som sa radšej zo zájazdu odhlásil. O niekoľko dní na to vybuchla sopka na Islande, čo spôsobilo, že mnohé cestovné agentúry zrušili svoje zájazdy a hotely v Jeruzaleme boli zrazu poloprázdne. Nakoniec som teda predsa len vycestoval. V Jeruzaleme sme s mojím sprievodcom išli navštíviť Chrám Božieho hrobu. Ako sme sa k nemu blížili, ľudia odtiaľ utekali, v Chráme sa strieľalo – izraelská polícia začala streľbu na útočníka, ktorého spacifikovali. Písali o tom všetky izraelské noviny. Incident spôsobil, že na druhý deň nebol v chráme takmer nikto. A tak sme dve hodiny mohli meditovať pri hrobke do ktorej bol údajne položený Ježiš.

To isté sa stalo Michalovi vo vašej knihe. Je to teda váš príbeh?

Čiastočne.

Keď ste boli v Jeruzaleme, vložili ste do Múru nárekov lístok so želaním?  

Nie, na toto neverím. Verím tomu, čo hovorí Ježiš Kristus – každý zlý skutok môžeš napraviť len takým istým dobrým. Ale vložil som do Múru nárekov asi 20 želaní od mojich kamarátov. Musím sa ich opýtať, či sa im to splnilo…

Kto, alebo čo vás inšpirovalo k tomu, že ste sa pustili po stopách Ježiša?

Tak ja vám to poviem (úsmev). Nemám rád, keď sa klame. Som na to veľmi citlivý. Zasiahlo ma to už v detstve, keď mi rodičia tvrdili, že Ježiško nosí na Vianoce darčeky. Veľmi som ho túžil vidieť a bolo pre mňa obrovským sklamaním, keď som zistil, že „Ježiško“ je môj krstný otec. Spoznal som ho podľa topánok (úsmev).

Som od prírody zvedavý človek. Nie som Kresťan, ktorý sa uspokojí s dogmami, a preto pátram. Niektorí znalci mi povedali, že prichádzam so zaujímavšími vecami ako Dan Brown. Nemám dôkazy, že sa život Ježiša Krista odohral tak, ako som napísal. Ale prinášam veľmi silné indície, ktoré svedčia o tom, že by to tak mohlo byť.

Spomenuli ste amerického spisovateľa Dana Browna. Ako by vyzeralo, keby sa s ním stretli?

Dana Browna si veľmi vážim, je jedným z mojich vzorom. Jeho Da Vinciho kód ma priviedol ešte k intenzívnejšiemu hľadaniu. Pred časom som povedal novinárom, že kritici ma označili za slovenského Dana Browna. Mám ambíciu obrátiť to tak, aby do troch rokov hovorili, že Dan Brown je americký Banáš. Niektorí sa začali smiať, ale iní mi držia palce. Prečo by sme nemohli snívať? Je dobré dávať si vysoké ciele. Takže tu vám hovorím – do troch rokov sa stretnem s Danom Brownom a povie mi: Je mi veľkým potešením, že mám tu možnosť stretnúť sa s vami pán Banáš. Vitajte v USA (úsmev).

Katarína Marčeková, 22.októbra 2013, blog.martinus.sk