Výňatok z rozhovoru Mateja Sotníka s Jozefom Banášom

O vašej knihe Zóna nadšenia ste prehlásili, že je vašou biografiou... Pre mnohých to rieši istý konflikt. Konflikt názoru na vašu osobu a údajné spisy vo zväzkoch štátnej bezpečnosti. Svojho času to bolo ostro medializované. Verejne sa vás zastal aj Ľubomír Feldek. Ako to vnímate teraz?

•          Pozrite sa. Keby som si nestál za svojou pravdou, tak som ticho a nebojujem. Možno však aj to bola chyba, ktorú som vtedy spravil. Viete, ako sa hovorí, keď raz začnete šliapať po hovne, tak sa zasmradíte. No a téma ŠTB je takou témou. Je pravdou, že v Zóne nadšenia do veľkej miery popisujem moje skúsenosti s predvolávaním na ŠTB. Ja som to, že som tam bol predvolávaný na výpovede, ani nikdy netajil. Bol som vtedy v tlačovom stredisku pre zahraničných novinárov v Bratislave, kde chodili západní novinári. A každý, kto bol vtedy v styku s ľuďmi zo západu, bol predvolávaný na ŠTB. No a ja som sa dal do boja. Dokonca som zašiel tak ďaleko, že som dal v NRSR návrh na odvolanie Jána Langoša, predsedu správnej rady Ústavu pamäti národa. Chýbali tri hlasy. Keby som loboval, tak by bol odvolaný. Ja mám v podstate pána Langoša v úcte, no mrzí ma, že si napríklad mnohí mladí ľudia vytvoria svoju čiernobielu predstavu a tým je to pre nich vybavené. Ja som mal jedno šťastie, že som v tom mojom tenkom zväzku našiel papier, kde bol môj údajný podpis na jednom prevzatí, že som dostal od eštebákov nejakú finančnú odmenu. Nikdy v živote som im nič nepodpísal. Dokonca, ten môj podpis bol na prvý pohľad sfalšovaný.

Čo bolo ďalej?

•          Podal som trestné oznámenie na neznámeho páchateľa generálnemu prokurátorovi za falšovanie úradnej listiny. Vyšetrovateľ požiadal grafológov, aby podpis preskúmali. K tomu, aby mohli dokázať, či to je alebo nie je môj podpis, potrebovali originál môjho spisu, ktorý im pán Langoš odmietol vydať. On bol štátny úradník a ja ústavný činiteľ. Zavolal som jeho sekretárke, že prídem na druhý deň o pol deviatej za pánom predsedom, no a Langoš zutekal. Normálne utiekol. Bolo tam vtedy hádam dvadsať svedkov z ÚPN. Raz som ho stretol, už mi nemohol utiecť a opýtal som sa ho na to. Hovoril som mu, že mu ponúkam, že ma môže úplne odrovnať, keď dokáže, že to je môj podpis, ja v tejto spoločnosti končím. Pýtal som sa ho, prečo sa bojí vydať originál spisu grafológom, keď bol presvedčený o jeho pravosti. A on cynicky odpovedal, že on vie, že ja som to nepodpísal. No a vtedy som povedal, že celý Ústav pamäti národa je iba na to, aby mohol ľudí vydierať. Ja som pána Langoša zavolal do Národnej rady, kde som pred celým poslaneckým plénom a kopou novinárov Langošovi oznámil, že len čo sa dokáže pravosť spisu, tak končím a vraciam mandát, ale tiež som ho vyzval, že ak sa dokáže opak, nech odíde zo svojej funkcie on. Možno aj to bol dôvod, prečo sa bál vydať originál. Po čase som dostal vyrozumenie, že pokiaľ nemajú originál, tak s tým vyšetrovatelia nevedia pohnúť. Ja sa k tomu už nechcem vracať, no jedno som vyhlásil a znova aj vyhlásim. Pokojne si sadnem pred kamery na detektor lži. Nemám s tým žiadny problém. To je celé moje stanovisko k ŠTB.

Takže ste sa už vyrovnali s minulosťou?

•          Ja som bol na túto tému na medzinárodnej konferencii v Berlíne. Tam sa ukázalo, že sú dve krajiny v Európe, ktoré majú zákon postavený na princípe prezumpcie viny. Sú to Česi a Slováci. My preto, lebo sme ho odkopírovali od Čechov. Podľa takéhoto princípu ak by som vás obvinil, že ste pedofil, musíte dokázať vy, že ním nie ste. Akoby ste to dokázali? Keby to fungovalo opačne, ako všade v právnom svete, tak by som ich mohol žalovať. V auguste 2002 schválili zákon 553 o ÚPN, ktorý v preambule hovorí, že ŠTB bola zločinecká organizácia, no ďalej hovorí iný paragraf, že ŠTB mala pravdu. Je niečo neslýchané, že v demokratickom štáte máme takýto zákon.

 

Banáš by rád odvolal Langoša

TASR | 03.04.2006

Návrh na odvolanie šéfa Ústavu pamäti národa Jána Langoša z funkcie predložil do parlamentu poslanec za SDKÚ Jozef Banáš. "Vidím dve skupiny dôvodov na odvolanie pána Langoša - morálne a legislatívne," povedal Banáš.

Poslanec za SDKÚ je presvedčený, že Langoš nemôže byť na mieste riaditeľa ÚPN, keďže v čase svojej voľby do funkcie zatajil, že nedisponuje bezpečnostnou previerkou Národného bezpečnostného úradu. Banáš uplynulý týždeň požiadal šéfa NBÚ Aurela Ugora, aby preveril Langošovu bezpečnostnú previerku, okolo ktorej majú byť nejasnosti.

Langoš je podľa Banáša rovnako podozrivý zo stykov so Štátnou bezpečnosťou a KGB. Hoci šéfa ÚPN komunistická ŠtB evidovala ako nepriateľskú osobu s krycím menom Lukeš, Langoš bol za minulej éry vedúcim oddelenia vývoja a technológie v ústave technickej kybernetiky na Slovenskej akadémii vied. Tzv. nepriateľské osoby pritom zvyčajne museli pracovať v robotníckych povolaniach. Tento údaj Langoš vraj doteraz vo svojom životopise zatajuje. Banáš pripomína, že špecializované pracovisko kybernetiky, kde Langoš pôsobil, úzko spolupracovalo s vtedajším Sovietskym zväzom a bolo monitorované ŠtB.

Pred poslancami Národnej rady SR by mal Langoš vysvetliť aj okolnosti svojej automobilovej nehody z roku 1994, pri ktorej sa ťažko zranili dvaja ľudia. Langoša pred trestným stíhaním vtedy ochránila poslanecká imunita.

Ako právne dôvody na odvolanie Banáš pripomenul predovšetkým marenie vyšetrovania trestného stíhania zo strany Langoša. Šéf ÚPN orgánom činným v trestnom konaní odmietol vydať originál spisu s podpisom agenta Lotos, ktorý údajne viedla ŠtB na Banáša.

Banáš zdôraznil, že z jeho strany nejde o útok voči inštitúcii ÚPN. Ide mu iba o tom, aby ústav viedla morálne čistá a bezúhonná osoba.

„Pán Langoš k tomu nemá čo povedať,“ reagoval hovorca ÚPN Michal Dzurjanin.

Banáš mal v minulosti spor s riaditeľom ÚPN Langošom. V parlamente Banáš vyhlásil, že ak je jeho podpis v spisoch vedených bývalou ŠtB pravý, vzdá sa poslaneckého mandátu, ak nie, mal by rezignovať Langoš. V júni minulého roku Národná rada SR schválila Banášovu novelu, podľa ktorej je ÚPN povinný v prípade sporu o pravdivosť dokumentu vydať originál spisu na grafologické skúšky. Ústav však následne odmietol Banášovi vydať spis s jeho podpisom, lebo podľa ÚPN je na vydanie spisu potrebný súdny spor. Poslanec chcel potom preskúmať pravosť svojho podpisu priamo v ústredí ÚPN, na čom sa dohodol s Ústavom súdneho inžinierstva.

Banáš listom žiadal o zabezpečenie miestnosti na ÚPN s dvoma elektrickými zásuvkami a štyrmi stolmi pre technikov z ÚSI. Langoš to zamietol a v odpovedi Banáša požiadal o objasnenie nejasností. Nakoniec Banáš koncom roka 2005 podal trestné oznámenie na neznámeho páchateľa pre podozrenie z falšovania podpisu úradnej listiny.

 

 

Otázky poslanca Jozefa Banáša a odpovede ministra spravodlivosti Daniela Lipšica
počas hodiny otázok a odpovedí v NR SR v októbri 2005

26. 10. 2005

Zadávateľ: Jozef Banáš

Otázka: Vážený pán minister, zákon č. 553/2002 Z. z. § 26 neukladá Ústavu pamäti národa overovať pravdivosť údajov ŠtB, čím logicky pripúšťa, že údaje môžu byť aj nepravdivé. ÚPN je však archívom a riadi sa tiež zákonom č. 395/2002 Z. z. o archívoch a registratúrach. Podľa tohto zákona môže byť súčasťou archívu len dokument, ktorého pravdivosť je dokázaná. Ako je možné, že ÚPN sa riadi dvomi zákonmi, ktoré si protirečia?

Adresát: minister spravodlivosti SR Daniel Lipšic

 

27. 10. 2005

Zodpovedal: minister spravodlivosti SR Daniel Lipšic

Odpoveď: Vážený pán predsedajúci, vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, vážený pán poslanec Banáš, zákon č. 553/2002 Z. z. ako špeciálny zákon, ako lex specialis neukladá Ústavu pamäti národa overovať údaje obsiahnuté v dokumentoch, s ktorými ústav pracuje, rovnako ako táto povinnosť nie je uložená Slovenskému národnému archívu, ktorý spravuje materiály ústredne Štátnej bezpečnosti z rokov 1939 - 1945. To však v žiadnom prípade neznamená rehabilitáciu Štátnej bezpečnosti, ani ústredne Štátnej bezpečnosti z vojnových rokov. Ústav pamäti národa nemôže zodpovedať za obsah materiálov vytvorených bývalou Štátnou bezpečnosťou, rovnako ako nezodpovedá ani archív za pravdivosť materiálov, ktoré spravuje. Podľa vyjadrenia odboru archívov a registratúr ministerstva vnútra zákon o archívoch a registratúrach, zákon č. 395/2002 Z. z. neustanovuje povinnosť archívom dokazovať pravdivosť dokumentu. Archívny dokument je dokument, ktorý vznikol činnosťou určitej inštitúcie v určitom čase, preto ja zaraďovaný do archívu bez ohľadu na dôvod jeho vzniku alebo na jeho pravdivostnú hodnotu. Zákon o Ústave pamäti národa prijala Národná rada Slovenskej republiky v roku 2002, pričom boli zohľadnené podobné zákony v Spolkovej republike Nemecko, tzv. Gaukov úrad na čele so splnomocnencom vlády, v Maďarsku Historický archív bezpečnostných služieb a v Poľsku Ústav pamäti národa.

Doplňujúca otázka: Ďakujem, pán minister. Ja tak trochu nadväzujem na tú debatu, ktorú sme my už začali. To, čo hovoríte, samozrejme, je veľmi logické, ale logické je aj to, že ak raz zákon neukladá dokázať pravdivosť istých tvrdení, tak pripúšťa, že tieto tvrdenia môžu byť aj lživé, to je predsa logické. To znamená, a zároveň ten zákon ukladá Ústavu pamäti národa, aby s týmito tvrdeniami pracoval ako s hodnovernými. Čiže my pripúšťame, že ÚPN pracuje aj so lživými materiálmi a nemá s tým nikto problém. Ja by som skoro zašiel tak ďaleko, už som tu raz povedal, že vlastne týmto § 26 sa kvázi ŠtB legitimizuje a UŠB. Ja sa chcem spýtať, či ako prvý muž rezortu spravodlivosti nemáte problém s tým, že fakticky tu legitímne je inštitúcia, ktorá pracuje s nie pravdivými informáciami, či toto nie je nejaký problém, na ktorý by sme mohli naraziť aj v rámci európskych právnych noriem. A potom aj takú osobnú otázku, či vám nevadí, keď sa tu objaví občan, v tomto prípade poslanec Banáš, ktorý má evidentnú možnosť dokázať aspoň niektoré lži, ktoré sú teda v týchto archívoch a je mu v tom bránené.

Doplňujúca odpoveď: Ja sa budem snažiť byť stručný, lebo Ústav pamäti národa je verejnoprávna inštitúcia, ktorá priamo nepodlieha ministerstvu spravodlivosti, ale, samozrejme, že zverejňuje údaje o činnosti zložiek, ktoré fungovali v totalitnom režime. A platí akási prezumpcia pravdivosti týchto dokumentov s tým, že každá osoba má možnosť potom na súde tú prezumpciu vyvrátiť. A to, samozrejme, možné je a tých prípadov aj zo Slovenska, myslím, už je niekoľko, rozhodne z Českej republiky tiež. To je asi jediná možnosť ako situáciu riešiť. Neviem si predstaviť, že by Ústav pamäti národa teraz mal akoby ex offo overovať pravdivosť všetkých dokumentov Štátnej bezpečnosti, lebo to by neurobil asi nikdy, to je taký rozsah zväzkov, že to nie je možné fyzicky reálne očakávať. A čo sa týka sporu o pravdivosť, my sme naozaj o tejto veci komunikovali, podľa mňa tam spor o pravdivosť nie je, pretože ani Ústav pamäti národa netvrdí, že podpis je váš podpis, takže tam ani relevantný spor podľa mojej úvahy nie je. Lebo neexistuje druhá strana, ktorá by tvrdila, že podpis vo zväzku je podpisom vaším. Tam si myslím, že možno sa rozchádzame v názoroch. (Pozn. Banáš – takže minister spravodlivosti de facto sám pripúšťa, že údajný podpis Banáša je falošný čiže, že štb klame, čiže, že ÚPN pracuje s nepravdivými údajmi. Inak povedané minister demokratickej vlády dáva na základe zákona schváleného NR SR v roku 2002 za pravdu zločineckej organizácii! Princíp zákona 553 je postavený na prezumpcii viny! To znamená, že obvinený má dokázať že skutok nespáchal. V každej civilizovanej krajine platí princíp prezumpcie neviny, kde žalobca má dokázať obvinenému, že skutok spáchal.)

Stav otázky: zodpovedaná

 

26. 10. 2005

Zadávateľ: Jozef Banáš

Otázka: Zákon č. 553/2002 Z. z. v § 11 prísne upravuje otázku bezúhonnosti. Za bezúhonného sa považuje ten, kto nebol členom KSČ, KSS, politických strán združených v Národnom fronte atď. Vysvetlite mi, prosím, ako je možné, že podľa § 11 sa však za bezúhonných považujú členovia Hlinkovej Slovenskej ľudovej strany a dokonca členovia Hlinkových gárd, ktorí vypaľovali spolu s nemeckými fašistami slovenské obce?

Adresát: minister spravodlivosti SR Daniel Lipšic

Dátum odpovede: 27. 10. 2005

Zodpovedal: minister spravodlivosti SR Daniel Lipšic

Odpoveď: Pán predsedajúci, vážení páni poslanci, pani poslankyne, pán poslanec Banáš, no, vysvetlenie jedno je čisto pozitivistické. Pretože tak definuje bezúhonnosť zákon, ktorý prijala táto snemovňa v tomto prípade. To je relatívne rýchla odpoveď na jasnú otázku. Parlament môže, samozrejme, inak definovať bezúhonnosť na tento účel a ak si, pán poslanec, spomeniete, tak my sme bezúhonnosť pre právnické profesie v minulých rokoch zadefinovali tvrdšie ako štandardne, dokonca zahŕňa dnes aj osoby, ktoré majú zahladené odsúdenie, ale v minulosti spáchali kvalifikované trestné činy. To znamená, aby sa ani po zahladení odsúdenia nemohli do právnickej profesie vrátiť, a to je jedno, či to boli sudcovia, prokurátori, advokáti, notári, exekútori. Takže inými slovami, definícia bezúhonnosti je plne v kompetencii zákonodarcu. Teraz poviem ale ešte niečo viac. Myslím si, že parlament zvažoval účelnosť tej definície bezúhonnosti. A keď si zoberieme časové obdobie, tak riziko, že by v orgánoch Ústavu pamäti národa pracovali členovia Hlinkovej slovenskej ľudovej strany a dokonca členovia Hlinkových gárd v roku 2005 je blízke nule. Možno neviem, aké sú teraz zámery pani ministerky práce zvyšovať vek odchodu do dôchodku, ale keď v 18. rokoch v roku 1945 by niekto bol v Hlinkovej ľudovej strane, dnes by mal 78 rokov, opravte ma, ak sa mýlim. Čiže z dôvodov podľa mňa časových, čisto logických parlament zvážil, že to už asi nie je potrebné upravovať, lebo by išlo o obsolétne ustanovenie, neaplikovateľné. Ale na druhej strane členovia komunistickej strany a politických strán združených v Národnom fronte, takých, ktorí ešte nedovŕšili dôchodkový vek, myslím si, že je ešte dosť veľa. Možno až príliš veľa.

Doplňujúca otázka: Pán minister, ja som si s prekvapením tentokrát skutočne vypočul, že vám nevadí, že sa považujú v demokratickej Slovenskej republike za bezúhonných členovia Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, dokonca pohotovostných oddielov Hlinkových gárd. Tento zákon platí od 18. 4, teda sa vzťahuje na obdobie od 18. 4. 1939. To znamená, že od tohto času je 67 rokov. Je to, samozrejme, hypotetické, v tom s vami súhlasím, ale som prekvapený, že explicitne toto nebolo v zákone povedané, pretože 67-ročný človek by spokojne v orgáne mohol byť, pretože Hlinkova strana bola založená v roku 1918 a Hlinkové gardy v júni 1938. Čiže mňa prekvapuje, že v demokratickom štáte toto vôbec nebolo zmienené. Toto je podľa mňa veľmi dôležitá, kľúčová otázka a prepáčte, je mi trochu ľúto, že vám to nevadí.

Doplňujúca odpoveď: Ja tomu celkom nerozumiem, teda po prvé musím povedať, že Slovenská ľudová strana bola, ako ste spomenuli, od roku 1918 politickou stranou riadne registrovanou. Tam nevidím ja problém, to mi nevadí, to mi nevadí. A Hlinkove gardy by mi vadili v situácii, ak by bol čo len teoretický predpoklad, že by člen Hlinkovej gardy mohol pôsobiť v orgánoch Ústavu pamäti národa. Teraz to tak trošku nadnesiem. Nejdeme ani do 19. storočia, ani do 18. a nedefinujeme bezúhonnosť tak, aby členovia a inštitúcie, ktoré sa nám v 19. storočí nepáčili, nemohli sa kvalifikovať na členstvo v orgáne Ústavu pamäti národa, pretože tým nikoho nerehabilitujeme. Jednoducho je zbytočné, je to zbytočné, pretože z dôvodu, ktorý je spravodlivý k nám všetkým, a to je plynutie času, už reálne nie je možné, aby v týchto orgánoch pôsobili. To nemá nič s morálnou rehabilitáciou nikoho, ani žiadnej inštitúcie a už vôbec nie Hlinkových gárd podľa mojej mienky.

 

26. 10. 2005
Jozef Banáš: Vážený pán minister, zákon č. 553/2002 Z. z. v § 26 ods. 3 hovorí, že "Ústav pamäti národa nie je povinný overovať, či údaje obsiahnuté v dokumente... sú presné alebo pravdivé." Tým zákon č. 553/2002 Z. z. fakticky rehabilituje ŠtB, pretože tvrdí, že ŠtB a ÚšB mali pravdu!!! Je podľa vás správne, že takýto obludný zákon je súčasťou právneho poriadku demokratickej Slovenskej republiky?!

Adresát: minister spravodlivosti SR Daniel Lipšic

Nezodpovedaná

 

26. 10. 2005
Jozef Banáš: Vážený pán minister, na internetovej stránke ÚPN sa nachádza moje meno s krycím menom Lotos. V mojom spise som našiel šesť mien dôstojníkov ŠtB, s ktorými som podľa nich bol v styku. Ani jedno meno týchto ľudí sa však na stránke ÚPN nenachádza. Ako je možné, že údajní agenti a spolupracovníci sú zverejňovaní, ale samotní "eštebáci" nie?!! Prečo zákon rieši len obeť a nie páchateľa?

Adresát: minister spravodlivosti SR Daniel Lipšic

Nezodpovedaná

 

26. 10. 2005
Jozef Banáš: Vážený pán minister, podľa § 17 ods. 2 zákona č. 553/2002 Z. z. je Ústav pamäti národa (ÚPN) "pri spore o pravosti dokumentu... na žiadosť právnickej osoby povinný vydať pre potreby znaleckej činnosti... originál... spisov, alebo tých častí, pravosť ktorých je sporná." ÚPN takúto žiadosť Ústavu súdneho inžinierstva odmietol s odôvodnením, že musí ísť o súdny spor. Je podľa vás takéto konanie ÚPN v súlade so zákonom č. 553?

Adresát: minister spravodlivosti SR Daniel Lipšic

Nezodpovedaná

 

26. 10. 2005
Jozef Banáš: Zákon č. 553/2002 Z. z. § 26 ods. 3nepožaduje, aby Ústav pamäti národa overoval, či sú údaje ŠtB pravdivé, ale ukladá ÚPN, aby tieto údaje zverejňoval. Ide o jasný princíp kolektívnej viny!! Považujete za správne, že v právnom poriadku SR je zákon, ktorý stojí na princípe kolektívnej viny?!

Adresát: minister spravodlivosti SR Daniel Lipšic

Nezodpovedaná

 

26. 10. 2005   
Jozef Banáš: Vážený pán minister, predseda Správnej rady ÚPN J. Langoš vyhlásil, že v spise občana J. B. nie je žiadny podpis, a preto nemusí nič vydávať, lebo nie je čo dokazovať. Dovoľte preto malý test. Ak ŠtB spolu s Langošom tvrdia, že občan J. B. mal krycie meno "Lotos" a v spise je podpis "Lotos" je toto podpis: a) Jána Langoša; b) náčelníka Apačov; c) občana J. B.? Skúste dať na tento kvíz odpoveď.

Adresát: minister spravodlivosti SR Daniel Lipšic

Nezodpovedaná

 

MINULOSŤ NÁS DOBIEHA

Kríza žánru | Autonómna zóna | | 27.02.2007

Kto nepozná minulosť, má sa prečo obávať svojej budúcnosti. V tomto smere je jednoznačné, že o eštebáckej minulosti sa hovoriť musí. Petr Žantovský však správne poukazuje na otázku AKO o tom hovoriť.

Z našich predošlých Dualógov vyplýva, že naše krajiny sú mentálne dvojičky. Čo sa deje v jednej, skôr či neskôr sa udeje aj v druhej. Akurát, že my na Slovensku k tomu pridávame ešte aj kus folklóru.

České príklady...

Pesničkár Jarek Nohavica ako agent ŠtB? Samozrejme, že je to šok. Ale len čo sa z neho preberieme, začíname zvažovať. Rovnaké podozrenie padlo aj na vodcu Nežnej revolúcie na Slovensku, Jána Budaja. Jeho to, napriek vyhranému súdnemu sporu, navždy odrovnalo z politickej scény.

A pritom je to rovnaký „protimluv“ ako v prípade Jarka Nohavicu. Máme vyčítať spoluprácu s komunistickým režimom človeku, ktorý riskujúc všetko položil na lopatky ten istý komunistický režim? Aj u Jarka Nohavicu je v podstate jedno, čo šepkal tajným, keď nahlas pripravoval ich koniec. Jarek Nohavica je navyše citlivý človek, ktorý si túto dilemu odniesol vlastným alkoholizmom. Z neho sa našťastie dostal. A s pomocou tých priateľov, ktorí aj v zlých chvíľach ostávajú priateľmi, sa iste dostane aj z tejto dilemy.

Tošovský je technokrat, akých potrebuje každý režim. Čo na tom, že ho na najvyšší post v správe štátu pripravoval komunistický režim, keď svojimi znalosťami a schopnosťami pomohol neskôr tak neistej demokracii? To by sa Havel mal hanbiť skôr za to, že na rovnaké miesto dosadil omnoho hanebnejšieho komunistu, Čalfu, a to z omnoho zavrhnutiahodnejších, osobných pohnútok.

A nejaký Lambert a jeho milície? Veď je to fraška. Do takýchto ľudí najradšej bijú tí, čo majú sami maslo na hlave. U nás bol takým komunistobijcom po novembri 1989 do poslednej chvíle verný komunista (a platený srandista) Milan Markovič. Kto z nich stojí za verejné odsúdenie? Podľa mňa ten druhý, ten je totiž aj nebezpečnejší. On sa prepracováva do našej budúcnosti zahmlievaním vlastnej minulosti práve takýmito útokmi na iných.

...a naše prípady

Máme aj my svojich spolupracovníkov ŠtB. Je to ale zložitejšie. Pretože zložitejší a nejednoznačný sa zdá byť spôsob ich odhaľovania. Ten má pečiatku nedávno dramaticky zosnulého Jána Langoša.

Všeobecne sa vie, že dôležitá časť dokumentov ŠtB bola už krátko po 17. novembri systematicky ničená. Informácia je moc. To najrýchlejšie pochopil Vladimír Mečiar. Ten hneď po svojom nástupe do funkcie ministra vnútra dal údajne odviezť z tzv. Tisovej vily pri Žiline najkompromitujúcejšie spisy (v prvom rade tie svoje!), ktoré potom „nachádzal na stole“ a používal proti svojim politickým protivníkom. Vinný však nie je len on, vinní sú všetci tí intelektuálne nafúkaní neho-lucionári, ktorí bez zaváhania pripustili tú neuveriteľnú amatérsku chybu, že dali do rúk celkom neznámemu samozvancovi takúto moc. Oni splodili novodobého politického Frankenštejna na slovenskej politickej scéne. Veľmi rýchlo to aj pocítili. A my s nimi.

Vtedajší federálny minister vnútra Ján Langoš a bývalý disident to pochopil tiež a od tej doby sa datujú jeho podivné osudy spojené s takýmito spismi a ich zverejňovaním. Spomeňme si len na jeho čudné správanie v prípade obvinenia poslanca NR SR Jozefa Banáša. Ten sa dokázal razantne ozvať a do Langošovej smrti veľmi účinne oponoval obvineniam zo spolupráce s ŠtB. Ale pravda je, že ho to tak zamestnalo a vyčerpalo, že sa ďalšej politickej kariéry vzdal. A pre niektorých možno aj toto bolo dostatočné víťazstvo. Odrovnali rozhľadeného a svetaznalého, navyše neúplatného, protivníka.

Okolo Jána Langoša, zakladateľa Ústavu pamäti národa a tým aj hlavného správcu všetkých kompromitujúcich spisov, sa diali neustále čudné veci. Jeho manželku v Prahe „okradli“ v akomsi parku, ale vzápätí sa jej kabelka našla na blízkej policajnej stanici a v nej niekoľkomiliónová suma, ktorú zlodeji „prehliadli“. Také veci sa nedejú náhodou. Zakrátko ho zasa ktosi zbil v bratislavskom parku. Čo tam hľadal, prečo tam šiel a kto ho takto poznačil, aby verejnosť vedela... Čo vlastne sme sa takto mali dozvedieť a už sa asi nedozvieme?

Lenže jedno vieme – Langoš si pred smrťou vypýtal sedemnásť tých najžeravejších spisov a päť sa po jeho smrti nenašlo. Medzi nimi tri, ktoré spolu pozoruhodne súvisia. Najmedializovanejší sa týka Juraja Širokého, ktorý pozoruhodne zbohatol na slovenských harvardských fondoch a ktorého sám Kožený obviňuje z finančných machinácií. Dnes je Široký najviac viditeľný ako predseda Slovenského zväzu ľadového hokeja, kde sa točia nemalé peniaze. A v hokeji ďaleko zaslúžilejší protikandidát Peter Šťastný ho opäť označil za nedôveryhodného práve pre jeho minulosť. Lenže Široký má široké lakte. Novinárom odkázal, že si majú dať pozor na to, čo o ňom napíšu, a potom prišlo záhadné zmiznutie jeho spisov. A predtým smrť Langoša, posledného, kto ich mal v rukách.

A je tu ďalší do mariáša – akýsi Richard Shino, aj jeho spis chýba. Ten sa spolu so Štefanom Juckom (ďalší spis) mal v parlamente zblížiť s pravou rukou Langoša menom Juraj Kukura. Ten mal po Langošovej smrti prístup do jeho pracovne. A krátko na to sa za nejasných okolností stal nečakane členom legislatívnej rady vlády. Zaujímavé na tom je, že sa nevie, kto ho tam vlastne navrhol. A navyše nezabúdajme, že aj náš prezident má rád hokej a nevadí mu sedieť na jednej tribúne ani s mafiánmi, ako bol Jozef Svoboda, štedrý hokejový sponzor...

A „včul budzme múdri“, ako sa hovorí na Záhorí.

Eštebácky typ?

U všetkých tu spomenutých, tých v Čechách aj na Slovensku, nie je úplne jasné, komu vlastne vďaka svojej údajnej spolupráci ublížili. A či vôbec. Ale máme tu príklad, ktorý má aj svoje obete – arcibiskup Ján Sokol alias „prameň Špirituál“.

V roku 1963 naňho ŠtB zaviedla takzvaný signálny zväzok, aký viedla na ľudí podozrivých z trestnej činnosti, a u kňazov bežne. V roku 1972 už postúpil na kandidáta tajnej spolupráce s krycím menom Špirituál. Ako kandidáta ho viedla ŠtB celý sedemnásť rokov! Nezvyčajne dlhý čas, pretože ak niekto odmietal spolupracovať, zväzok obvykle uložili po niekoľkých mesiacoch do archívu, a ak súhlasil, preregistrovali ho na agenta. Tým agentom sa Sokol stal krátko predtým, ako bol v roku 1989 menovaný arcibiskupom.

Podstatnejšia než táto minulosť je Sokolova súčasnosť. V roku 1983 mal Sokol vážnu dopravnú nehodu, pri ktorej zomrela kuchárka z jeho fary. To mohla byť páka, ktorou ho (pod hrozbou niekoľkoročného väzenia) mohla ŠtB vydierať. Ale Sokol popiera, že by ho v tej veci vôbec kontaktovali!

Sú k dispozícii dokumenty, že spolupracoval. Ale on tvrdí, že podpísal „len taký papierik“.

Pre svoje správne konanie dostal nedávno priam ukážkový príklad. S tajnou políciou v minulosti spolupracoval aj varšavský biskup Wielgus. Ale vzdal sa vymenovania za arcibiskupa, keď špeciálna komisia jeho spoluprácu potvrdila. V prejave veriacim povedal, že bolo chybou, keď zišiel z cesty a dal sa dokopy s ŠtB. Za druhú chybu označil, že to popieral. Sokol sa však tvári, že sa ho to netýka.

Stále však môžeme akosi chápať aj človeka, ktorý jednoducho nemá tie morálne kvality, aby (napríklad pri vysvetlení spôsobu nátlaku ŠtB) svojej konanie v minulosti aspoň oľutoval a bol by pokoj. Keby bol aspoň niekde v kútiku a spovedal svoje hriechy, už aj to by stačilo. Ale tento pán nemieni ustúpiť z piedestálu, kam mu mohla pomôcť aj tá spolupráca s ŠtB, ani o milimeter. A chce z toho piedestálu vládnuť.

Varovným mohlo byť už to, že si za komunistického režimu šiel do Vatikánu zistiť, či ako komunistami uznaný cirkevný hodnostár môže šéfovať aj biskupovi protikomunistickej podzemnej cirkvi Korecovi. Toto ho zaujímalo! A dodnes ho zaujíma možnosť ovládať masy veriacich. V roku 2002 zaskočil celú cirkev vlastným letákom, kde v mene ostatných cirkevných hodnostárov (ale bez ich vedomia a súhlasu) vyzval veriacich, aby nevolili neveriacich, liberálov a komunistov. Vzápätí sa neštítil sympatizovať s ultranacionalistickou Slovenskou pospolitosťou. A  nedávno vyhlásil, že slovenský fašistický štát bol vlastne div že nie rajom na zemi.

Charakter človeka sa prejavuje v každom ročnom aj politickom období. A prezrádza sa viac alebo menej tým, ako viac alebo menej je na očiach. Ján Sokol je na očiach nielen veriacich už dosť dlho, aby bolo možné povedať, že je na spoluprácu  s tajnou službou v mene vlastnej kariéry a ambícií ako stvorený. Že sa to nezhoduje s charakterom svätého muža? A kto tvrdí, že každý biskup, arcibiskup, či dokonca pápež bol automaticky aj svätým mužom? V cirkevnej histórii je takých Sokolov toľko, že by zaplnili bez problémov jeden kostol a ešte by bola tlačenica. 

Čo s tým?

Petr Žantovský píše, že medializácia týchto káuz sa v Čechách preháňa. Slovenský variant dokazuje, že ani veľká medializácia s niektorými krivými charaktermi prosto nepohne. Na rade je však iná otázka – je možné a nutné, aby to spoločnosť riešila ešte inak, než ako to riešila doteraz? Veď tieto kauzy sa nezjavujú náhodne. Máme teda iný patent ako skoncovať s  minulosťou?

 

Gustáv Murín